Slovo eutanázia pochádza z gréčtiny (eu - thanos) a v preklade znamená dobrú smrť. Približne od 5. storočia pred Kristom sa takto označovala buď pokojná smrť, alebo smrť na bojisku. Zaujímavé je, že už prví kresťania toto slovo neprijali. Smrť pre nich bola "mzdou hriechu", tak ako ju charakterizuje sv. Pavol v Liste Rimanom, a teda nemohla byť dobrá. Dokonca ani neskôr, v stredoveku, keď vzniká literatúra o umení zomierať, sa slovo eutanázia nepoužívalo, objavilo sa znovu až v 17. storočí.
Na prelome 19. a 20. storočia boli zozbierané teoretické základy pre "poskytnutie súhlasu k zničeniu života, ktorý nie je hodný žitia". Odtiaľ bol už len krôčik k legalizácii eutanázie vo fašistickom Nemecku, kde sa zabíjanie nevyliečiteľne chorých a mentálne postihnutých považovalo za sociálnu reformu. Iróniou zostáva, že Židom eutanázia vtedy dopriata nebola. Až Hitler doviedol dielo skazy k hroznému vrcholu. Postupne sa okruh tých, ktorých "život nie je hodný žitia", rozšíril na sociálne neproduktívnych, ideovo a rasovo nechcených, až napokon na všetkých ne-Nemcov. Profesori psychiatrie z dvanástich nemeckých univerzít navrhli prvú plynovú komoru. Vybrali si pacientov a pozorovali, ako umierajú. Postupne začali vyprázdňovať ústavy pre postihnuté deti a domovy dôchodcov. Do roku 1945 títo lekári znížili kritéria tak, že zabíjali deti s poruchami učenia, zle sformovanými ušami i tie, ktoré sa pomočovali.
„SLOBODA“ rozhodovania
Užitočné informácie na úvahy o eutanázii nám poskytuje psychológia. Súdny psychológ, Robert W. Evans, počas svojej návštevy v Bratislave, upozornil na zaujímavý fakt. Zástancovia eutanázie by ju chceli zakotviť do legislatívy, ak by išlo o slobodné a dobrovoľné rozhodnutie pacienta, čiže ak by sa pre ňu chorý nerozhodoval napr. pod vplyvom ťažkého psychického stavu, akým je depresia. V psychiatrii sa však depresia často popisuje ako stav, v ktorom človek nevidí žiadne východisko zo svojej situácie. Ak si pacient želá svoju smrť, znamená to, že už nevidí žiadne východisko vo svojom trápení, a teda je v depresii. Jeho rozhodnutie nie je úplne slobodné a dobrovoľné, a preto ho nemožno rešpektovať (a legislatívne tolerovať). Inakpovedané, z praktického hľadiska sa v psychiatrii berie samotné želanie zomrieť (napr. pokus o samovraždu), ako príznak depresie alebo iného ťažkého duševného stavu, ktorý treba odstrániť - nie však tým, že odstránime pacienta. Iste je v rozhodovaní trpiaceho zahrnutá aj slobodná vôľa. Zisťovať však, do akej miery sa tak deje, je problematické až nemožné, a preto nepraktické. Navyše, voči sebalikvidácii existujú nielen tieto psychologické dôvody, ale aj argumenty filozofické alebo teologické. Posolstvo psychologických zistení je zrejmé. Sami dobre vieme, že niekedy sa aj zdravý človek cíti psychicky tak zle, že si takmer želá zomrieť. Stačí však, ak o niekoľko minút či hodín príde malá zmena k lepšiemu, a vidí svet vo veselších farbách. Podobne aj pri ťažko chorom človeku musíme mať na mysli premenlivosť jeho psychického rozpoloženia a snažiť sa na ňu pozitívne vplývať. V tomto kontexte je cenné zoznámiť sa s výskumom americkej psychiatričky Elisabeth Kübler-Rossovej.
Dráha smrti
Uvedená dáma na základe rozhovorov s mnohými zomierajúcimi pacientmi zistila, že v tejto etape prechádza človek tzv. dráhou smrti, t. j. piatimi štádiami psychického prežívania.
Popretie - odmietnutie ("Ja nie!"). Pacient nechce uveriť, že má smrteľné ochorenie, spochybňuje klinické nálezy, vyhľadáva iných lekárov.
Hnev ("Prečo práve ja?"). Pacient sa hnevá - na osud, okolie, na seba, na Boha. V tejto fáze je človek mrzutý, nepríjemný, môže dochádzať ku konfliktom s ošetrujúcim personálom.
Vyjednávanie ("Možno predsa len nie, ešte nie.").
Depresia, zúfalstvo ("Už to nemá zmysel."). Často nenápadné štádium, v ktorom pacient môže prestať komunikovať, je zdanlivo spokojný a môže prekvapiť žiadosťou alebo pokusom o samovraždu.
Zmierenie ("Ak to musí byť, prijímam to."). Pacient sa zmieruje s chorobou a so smrťou. Môže sa mu podariť nájsť zmysel svojho utrpenia. Je samozrejmé, že nie všetci pacienti prechádzajú všetkými štádiami a v uvedenom poradí. Niektorí môžu dlho zotrvať v štádiu hnevu alebo depresie. Nie všetci vždy dosiahnu zmierenie, chorí sa môžu vracať späť alebo niektoré fázy vynechajú. Psychika človeka je do značnej miery individuálna, pretože ju ovplyvňujú rôzne genetické, biologické, sociálne faktory a slobodná vôľa. Napriek tomu je však toto delenie cennou pomôckou pre lekárov, sestry, príbuzných (i samotných pacientov), pretože im umožňuje lepšie pochopiť prejavy a správanie zomierajúceho. Z uvedených poznatkov vyplýva pre našu tému jeden dôležitý dôsledok. Žiadosť pacienta o eutanáziu sa javí vo svetle zistení psychiatričky Elisabeth Kübler-Rossovej ako prosba o pomoc v štádiu depresie. Našou úlohou nie je vyhovieť takejto žiadosti človeka v núdzi, ale poskytnúť mu podporu a previesť ho zo štádia zúfalstva do lepšieho psychického stavu. Ako to však v praxi urobiť?
Hľadanie zmyslu
Pri hľadaní cesty, ako bojovať proti nezmyselnosti utrpenia, môžu byť pre nás veľmi podnetné psychologické a filozofické postrehy rakúskeho psychiatra a neurológa
Viktora E. Frankla, ktorý prežil pobyt v štyroch koncentračných táboroch. Je známy ako zakladateľ tzv. tretej viedenskej školy psychoterapie - po Freudovi a Adlerovi, s ktorými sa osobne poznal. Napriek ich vplyvu si do hĺbky vypracoval vlastnú psychoterapeutickú koncepciu, založenú na kľúčovej myšlienke: "Človek je bytosť hľadajúca
zmysel (logos) a poskytnúť človeku pomoc v jeho hľadaní zmyslu je jedna z úloh psychoterapie
(logoterapie). Život je potenciálne zmysluplný za akýchkoľvek podmienok." Človek môže nachádzať zmysel pohyblivou orientáciou na tri skupiny hodnôt:
1. tvorivé hodnoty (práca, umenie, veda);
2. zážitkové hodnoty (vnímanie krásy prírody, umenia, vzťah k inému človeku);
3. postojové hodnoty - zmysel možno vydolovať aj v utrpení. Odstrániteľné utrpenie má ten zmysel, že nás stimuluje k aktivite, k odstráneniu telesnej alebo duševnej nepohody. Neodstrániteľné utrpenie napokon často spôsobí, že sa človek poddá jeho (zdanlivej) nezmyselnosti. Frankl však upozorňuje, že je možné zvoliť si zdravší duchovný postoj. Život totiž môže byť zmysluplný, aj keď nie je tvorivý alebo bohatý na pekné zážitky. Realizácia spočíva v tom, ako sa človek stavia k obmedzeniam vo svojom živote. Ide o hodnoty, ako je odvaha a statočnosť v utrpení. Napriek nepriazni osudu si človek môže zvoliť, aký postoj k nezmeniteľnému utrpeniu zaujme. Kto sa dokáže prebojovať k pozitívnemu postoju, napr. s pomocou logoterapie, môže byť na to právom hrdý. Navyše, hrdinské znášanie vlastného utrpenia pôsobí ako vzor pre
druhých ľudí.
Situácia na Slovensku
Podľa výsledkov ankety z decembra minulého roka s eutanáziou, usmrtením ťažko chorého človeka zo súcitu, súhlasí 56% obyvateľov Slovenska. Skúsme sa však na tieto štatistické údaje pozrieť trochu bližšie. Vo vekovej kategórii od 18 do 44 rokov súhlasí s eutanáziou vyše 67%, kým v skupine nad 44 rokov len niečo vyše 44% opýtaných. Čo z toho vyplýva? Eutanáziu podporujú hlavne mladí ľudia, ktorých sa nevyliečiteľné choroby a stavy neznesiteľných bolestí týkajú len zriedka (napr. onkologické ochorenia). Zatiaľ čo v porovnaní s vekovou kategóriou nad 44 rokov s eutanáziou súhlasí necelá polovica respondentov. Súčasný právny stav na Slovensku je taký, že ak by sa lekár rozhodol ukončiť život nevyliečiteľne chorého pacienta, bol by obvinený z trestného činu vraždy alebo asistencie pri samovražde. Neexistuje však žiadny zákon, ktorý by o eutanázii hovoril priamo.
Podľa JUDr. V. Kessega, proti legalizácii eutanázie stoja zásadné právne prekážky, pretože má všetky skutkové znaky usmrtenia. Preto ju nemožno právne odlíšiť od trestného činu vraždy. Motív eutanázie zohráva úlohu len pri určení stupňa nebezpečnosti tohto činu, ale usmrtenie sa nemôže stať právom. Právo na život nemožno meniť a suspendovať, bola by to dekadencia a dehumanizácia priečiaca sa ľudskému chápaniu. Priznať lekárovi právo na rozhodovanie o ďalšom živote chorého je nepredstaviteľné aj čo do dôsledkov, ku ktorým by viedlo.
Stačí však navštíviť geriatrické oddelenie nemocnice a každý hneď pochopí, prečo my, Slováci, "národ holubičí", zatiaľ nehovoríme o eutanázii otvorene. Tieto oddelenia sú totiž preplnené umierajúcimi starými ľuďmi. Zdravotná sestrička s horkosťou v srdci i na jazyku spomína: "Keď som sem prišla pred dvadsiatimi rokmi a nejaký pacient zomieral, oznámili sme to jeho rodine a ona si po neho okamžite prišla. Dnes je to naopak. Deti a vnúčatá tu odkladajú svojich blízkych, aby si ušetrili starosti i ich dvoj-trojmesačný dôchodok. Dnešná spoločnosť je veľmi skazená."
Tolerancia eutanázie vo svete
V súčasnosti je vo svete vykonávanie eutanázie legálne v Holandsku (vrátime sa k nemu v ďalšej časti), v štáte Oregon v USA. Ide o jediný zo štátov federácie, kde v roku 1994 súhlasili s asistovanou samovraždou pre dlhodobo chorých pacientov, ktorým ostáva menej ako šesť mesiacov života. Zákon nevošiel do okamžitej platnosti, ale súd jeho platnosť potvrdil. Voliči v referende toto rozhodnutie opätovne potvrdili v roku 1997. V tom istom roku americký Kongres absolútnou väčšinou schválil a bývalý prezident Clinton podpísal zákon, ktorý zakazuje používanie federálnych finančných prostriedkov na eutanáziu.
Eutanázia je v zásade tolerovaná v Belgicku, Švajčiarsku a Kolumbii.
Každý desiaty Belgičan zomiera prostredníctvom eutanázie alebo po lekárskom rozhodnutí nepokračovať v ďalšej liečbe smrteľnej chobory. Hoci v Belgicku nie je eutanázia legálna, zomiera pomocou nej oveľa viac ľudí ako v Holandsku. Podľa odborných výskumov, ktoré nedávno zverejnila britská stanica BBC, v prvých štyroch mesiacoch roku 1998 zomrelo niekoľko tisíc Belgičanov následkom podania smrteľnej dávky bez výslovného súhlasu pacienta. Už dlhší čas prebieha v Belgickom kráľovstve živá diskusia o legalizácii samovraždy s lekárskou pomocou. Výskumníci z univerzít v Gente a Bruseli pomocou dotazníkov zaslaných belgickým lekárom zistili, že prostredníctvom asistovanej samovraždy zomiera ročne priemerne 705 Belgičanov (1,3% zo všetkých umrtí). V 1796 prípadoch (3,2%) sú pacientom podávané smrtiace lieky bez ich súhlasu a v 3261 prípadoch (5,8%) lekári prestali podávať pacientom lieky, aby ukončili ich život.
Eutanázia zlyháva
Štúdia v časopise New England Journal of Medicine dokazuje, že úsilie lekárov o asistovanú samovraždu pacienta často zlyháva a spôsobuje ešte väčšie bolesti a zdravotné komplikácie. Výskum eutanázie a asistovanej samovraždy v Holandsku, kde sú legálne už niekoľko rokov, ukázal šokujúce výsledky. Keď pacienti pri asistovanej samovražde použili preparáty, ktoré im ich lekári naordinovali, až v 16% prípadov sa veci neodohrali podľa očakávania a v 7% prípadov sa objavili iné problémy a vedľajšie účinky. Problémy sa objavovali tak často, že lekári asistujúci pri samovražde museli zasiahnuť a privodiť rýchlu smrť (eutanáziu) celkovo v 18% prípadov. Po vykonaní eutanázie zistili výskumníci komplikácie v 3% prípadov, keď smrť pacienta trvala dlhšie, ako sa očakávalo, alebo sa pacient z kómy, ktorá bola spôsobená preparátom, považovaným za smrtonosný, prebudil. "Sú to informácie, ktoré budú mnohých šokovať: od verejnosti, cez zákonodarcov, až po lekárov, ktorým nikdy ani nenapadlo, že by proces asistovanej samovraždy alebo eutanázie mohol k utrpeniu, ktoré chceli zmierniť, ešte niečo pridať, " konštatoval Dr. Sherwin Nuland z lekárskej fakulty univerzity Yale.
Peter Jedlička (autor je študentom medicíny)
