|
B: Mirko, Mirko! Zima prišla!
M: Hmmm...
B: Nooo, ešte nie celkom. Zatiaľ sa mi ani raz nepodarilo vidieť sneh, a vôbec, ktovie, či bude
opäť taký biely...
M: Hmmm...
B: ...a Ty sa mi stále neozývaš a neozývaš. Akoby si bol kdesi v Egypte, alebo čojaviemkde.
M: Hmmm...
B: Tak to teda s Tebou nie je žiadna sranda a ako vidím, budem si tu musieť vystačiť sám.
Takže dnes sme tu mali akože rozviesť dialóg o zime, o ochladení (nielen) ľudských vzťahov
a vykompenzovať to poéziou... áno, presne o láske. Námet starý, avšak veľmi aktuálny.
Pohľadov na tento príjemný problém je niekoľko, my vám však ponúkame tie naše:
Báseň v tvare Z
Každá báseň má svojho adresáta,
aj táto.
Písal som ju
z myšlienok Tvojich pier
a vône vlasov.
Teraz ju čítaš,
si pri mne, viem to,
dávam Ti kúsok srdca,
nič inšie, len to.
Odteraz tá báseň
Patrí už len Tebe.
Nedá sa to vyjadriť
To, čo cítim v sebe...práve k Tebe...
( Bohuš )
Margarétka
margarétka
z mojich dlhých vlasov
sa pomaly zošmykla
a tíško cinkla o zem
zohol si sa
zdvihol ju
a nesúc na dlani
s úsmevom mi podával
margarétku
ktorá nezvädla
Odviate vetrom
Na malú fotku,
kde sa tak
krásne smeješ,
som Ti nakreslila
...krídla...
Nie vážne fúzy,
ale veselé krídla!
Hodvábne krídla slobody!
A vtom zafúkal vietor...
(dievčatko s menom Mirko)
|
|