No, videli sme Nó... 

Názov pripomínal starú slovenskú baladu. Bulletin avizoval prvky japonského divadla Nó, prílohu - znenie balady - dostali diváci v angličtine... 

Vo dvorane VŠMU sa zotmelo. V popredí javiska na táckach horeli biele sviečky nastokané do piesku, vzadu na točitom schodisku čupeli tri malé stromčeky borovíc. Tak nejako to býva v japonskom divadle Nó.

Ozval sa ostrý zvuk flauty. Na scénu vstúpili postavy - komorná (kyógen v podaní Anny Caunerovej) a knieža (waki v podaní Jozefa Fručeka). Zvláštnym rytmickým, no súčasne presne členeným krokom navodili atmosféru rytmu slovenskej balady, popretkávanej jej znením vo francúzštine. Na scénu vstupuje ďalšia postava - kňažná (šite v podaní Anny Sedláčkovej) - tentoraz v japonskej maske omote. Kostýmy vo farbách Slnka a Mesiaca (zlatej a striebornej) pripomínajú Japonsko a stredovek súčasne. Spolu s vejármi a presnými pohybmi, rytmom reči a rytmom jednoduchých hudobných nástrojov vytvárajú dojem vlnenia, dojem vody. Na brehu Dunaja sa začína odohrávať smutný príbeh o smrti Našej panej kňahne...

Z tohto krehkého a jemného dielka jasne cítiť rukopis jeho režisérky Anny Hlaváčovej, ktorú som kedysi stretávala na škole (VŠMU). Dnes ju stretávam zriedka - väčšinou v chráme alebo v "chráme múz" - teda v divadle, najviac však pri rôznych aktivitách spojených s jedným alebo druhým spomenutým miestom. Tentoraz som ju však nestretla. A tak vynikol rozhovor o nej bez nej. S nenápadnou autorkou nápaditých kostýmov.

Predstavenie vo mne zanechalo veľa dojmov a veľa otázok, ktoré zapríčinili vznik tohto článku. Najsilnejším bol však pocit, že vzniklo dielko "spriaznených duší".

Kostymérka

Som Jana Sedláčková, pochádzam z Trenčianskych Stankoviec, chodím na VŠVU do 4. ročníka - odbor odevný dizajn. Jeden semester som strávila aj na textilnej tvorbe. Som rodená textiláčka - to už nič nezmení a nezmením to nikdy v živote. Teraz som našla niečo nové - chcela by som sa venovať aj divadlu.

Mojou veľkou láskou je reštaurovanie, takže som taký remeselník. Určite by som sa chcela živiť niečím, čo je spojené s historickým kostýmom.

Mám 22 rokov.

Mám za sebou nejaké súťaže v Taliansku, kolektívne výstavy v Senici, Liptovskom Mikuláši, Bratislave, autorskú výstavu v Trenčíne. Boli sme vo Francúzsku s kolektívnym projektom, v januári sa chystám na jeden semester do Fínska, veľmi sa tam teším, lákajú ma strohé formy prejavu...

Naša pani kňahne

Začneme teda o tejto hre. Najskôr som sa spoznala s Aňou a ona ma začala zasväcovať do svojich myšlienok, zámerov a ja som sa medzi tým všetkým snažila niekde nájsť. Najskôr bolo všetkého trochu veľa a rýchlo. Veľmi som sa tešila, že som ju spoznala a že som dostala tú možnosť uvažovať v rozmedzí medzi formou a obsahom, priestorom a časom, ktoré vytvárajú divadlo. To bola vlastne moja prvá skúsenosť na tejto pôde.

Zaujal ma tvorivý postoj Ani, že spojila stredovekú baladu so svojím obľúbeným japonským Nó, čo je dosť nezvyčajná forma a v divadle na Slovensku sa objavila asi prvýkrát (teda ja som sa s tým ešte nestretla). Mojou úlohou bolo prepojiť toto Japonsko so slovenskou stredovekou baladou.

Aňa mi najskôr hrala na klavíri - svoje pocity, pritom mi recitovala túto baladu po francúzsky, čo sa aj používa hre. Najskôr som z tých stretnutí bola veľmi zmätená, ale postupne sa to rodilo. Prvý návrh však nikdy nie je finálny. Postupne sa formuje. Chodila som na skúšky a pozerala som sa na choreografiu... a potom tu boli podmienky, ktoré si dala Aňa: maska, ktorú urobil Juraj Vitek, kostýmy, ktoré by mali byť k tomu, vejáre - tie použila z japonskej školy a celé to chcela vo farebnosti Slnka a Mesiaca. Ja som teda mala tieto informácie a potom som začala tvoriť.

Robila som všetko od výberu materiálu a návrhov až po realizáciu a samotné úpravy na hercoch.

Premiéra bola už v decembri minulého roku. Predstavenie však hrávame zriedka a obávam sa, že tak skoro sa znovu neobjaví, pretože každý z nás je na inom konci. Anička, tá je v Liberci, Jozef je vo Viedni a najväčší problém je stretnúť sa. Sú dosť zaneprázdnení... Viem, že Aňa by si želala, aby sa to hralo.

Stretnutie "spriaznených duší"

Mňa poznal Juraj Vitek, ktorý robil masku. On ma zavolal k Ani. Predtým som ju nepoznala. Oslovil ma a vlastne ihneď, ako sme sa s Aňou stretli, niečo medzi nami zaiskrilo. Asi je to viac ako priateľstvo. Mám radosť, lebo vo svete umenia som bola taká - sklamaná - zo všetkého - z tej dravosti a niekedy perverznosti, neviem to ani vyjadriť. Bola som akoby stratená. Nechcem na Aňu skladať ódy, ale ona je osoba, ktorá mi dala svetlo, už viem, že sa dá ísť aj takto. V tom je veľmi výrazná. V realizácií jasnej a dobrej myšlienky. Má odvahu a pozná veľa ľudí. Vlastne ona oslovila všetkých. Všetci sú to jej priatelia. Páči sa mi aj jej prístup k týmto ľuďom. Nie sú to - povedala by som - " klasickí tanečníci", ale každý z nich je svojský a ona im dala priestor. Sú talentovaní... a tak to nejako vzniklo.

Divák to nemá ľahké...

Áno. Ale tým, že forma bola minimálna, aspoň ja som ju tak vnímala, práve tým mal človek priestor aj na to, čo bolo pod ňou. Práve tá jednoduchosť bola očistná, tá ťažká krása bola katarzná, aspoň pre mňa to tak bolo, hladilo ma to po duši - možno aj tým, že som priložila ruku k dielu. Potom to človek vníma inak. Veď sa aj hovorí, že keď umelec vytvorí dielo, je to ako jeho dieťa. Tak ja som sa o to svoje dieťa starala. Ale uznávam, že to bol ťažký oriešok. Dosť ťažký..

Predstavenie je však úplné až nakoniec, teda so všetkým - s kostýmom, s atmosférou, aj s tou prítomnosťou diváka.

Čisté jemné Japonsko, ťažký stredovek a budúcnosť

To nie je pravda, že Japonsko je čisté a jemné. Študovala som veľa japonských predstavení Nó - v knižniciach a tak. Na mňa to pôsobilo skôr veľmi obligátne a ťažko. No nemám pocit, že by toto spojenie bolo náročné.

Je zaujímavé, že Aňa chce tieto kostýmy ešte využiť - chce robiť Pašie. Som veľmi rada, že Aňa so mnou ráta, že možno vyjadrujem jej zámery v oblasti kostýmu, v odeve, a budem sa ďalej snažiť ich prečítať. Začali sme pracovať na novom predstavení, ale nebudem to prezrádzať. Nech je to prekvapenie.

A to je všetko.

Rozhovor skončil. Tak ako predstavenie. Moje pocity boli rovnaké. Veľa dojmov a veľa otázok. Pocit, že vzniklo dielko "spriaznených duší" však ostal najsilnejší. A predsa, ešte jeden pocit - že toto predstavenie treba vnímať ako divadlo Nó - možno presne neviete, čo znamenajú slová (Nó sa hráva v starej japončine), ale ak dáte šancu tomu, čo je jemnejšie a vnímavejšie ako ľudský rozum, pocítite rovnakú "spriaznenosť" ako všetky zúčastnené duše.

-zm-