AMBICIÓZNOSŤ

Dnes sa dostávame na klzkú plochu. Byť ambicióznym sa dnes stáva moderným. Ježiš nám však odporúča, aby sme sa neusilovali o to, aby sme boli prví, ale naopak: o to, aby sme boli poslední, ba sluhami všetkých. Tieto slová mnohým z nás zaznievajú pravdepodobne veľmi nepríjemne. Veď čo je zlé na tom, keď sa snažím v živote vyniknúť alebo uplatniť? 

Poznám veľa ľudí, ktorí sú nadaní a ktorým teda odporúčam, aby sa nebáli presadzovať. Dokonca si myslím, že ambicióznosť je jednou z povinností zdravého kresťana. Veď o čom inom sú podobenstvá o talentoch a mínach? Keď som tak nad tým uvažoval, napadlo mi, že jadrom tohto problému, ako mnohých iných jemu podobných, nie je to, že by sa človek nemal usilovať o ambicióznosť, ale skôr to, že tu často ide o tancovanie na hrane. Problémom je vyváženosť, správna miera, schopnosť rozpoznať, kedy je moja snaha o ambicióznosť zdravá a kedy už začína byť nebezpečná. Preto je nevyhnutné ambicióznosť postaviť do správnej perspektívy a rešpektovať jej limity.

Americký františkán Richard Rohr vo svojej knihe Objaviť Eneagram. Prastarý nástroj na novú duchovnú púť popisuje človeka neukojenej a nezvládnutej ambicióznosti takto: "Pokušením [ambiciózneho] človeka je efektívnosť a výkonnosť. Na tomto si zakladá kapitalistický systém. Je to jeho dogma: "Kto sa dostatočne namáha, ten sa môže vypracovať vysoko." Výrazom tohto postoja je spoločnosť USA.[1] Týka sa to všetkých Američanov, lebo celá naša spoločnosť je týmto myslením nainfikovaná. Je to vidieť z toho, ako zaobchádzame s armádou chudobných. S tým, kto sa nedokáže dostať do prúdu americkej strednej vrstvy, sa zaobchádza ako s malomocným, hľadí sa na neho ako na menejcenného a morálne podradného. Chudobní nie sú hodní toho, aby si ich niekto všímal. Konečne, za svoju situáciu si môžu sami. Tak nejako znie krédo americkej spoločnosti. Americké "evanjelium" výkonnosti, blahobytu a úspechu je také dominantné a všeobecne uznávané, že dokonca ani valná väčšina tých, ktorí chodia celý život do kostola, nemá výrazne odlišnejší systém hodnôt, ako majú ich "neveriaci" susedia. Pravdu povediac, tento postoj sa prenáša aj do duchovnej oblasti. Náboženstvo sa stáva čím ďalej tým viac istým druhom duchovného konzumizmu. Odráža sa to vo svedectvách "duchovného" úspechu amerických teleevanjelistov: nadšení jedinci, naplnení vitamínmi, prekypujúci veselosťou a optimizmom a s Ježišom vo svojom srdci. Ježiš sa predáva ako recept k úspechu a kríž už nehrá žiadnu rolu. A ak je kríž predsa použitý, potom tak, že je prezdobený leskom, žiarou a neónom. Dokonca aj Kristova smrť sa príliš rýchlo prejde ako príbeh víťazstva. Lenže zo "slova kríža" niet možnosti urobiť príbeh úspechu. Kríž znamená, že Kristus naplno zakúsil porážku kríža a pil z trpkého kalicha až po dno. Tento kalich Krista nemíňa. Musí ho ochutnať. Spoločnosť, ktorá je nasmerovaná na úspech, nie je schopná nasledovať tento model. Kultúra strednej vrstvy sa vyhýba neúspechu a porážke. Sme asi prvá generácia vo svetových dejinách, ktorá si pomocou prosperity vykúpila svoju cestu von zo skúsenosti zlyhávania."[2]

Ježiš dnes hovorí o napojení života na kríž. Keď predpovedá svoje utrpenie (a Peter protestuje), tým dáva najavo, že život bez kríža nie je možný. Mnohé veci musia byť vykúpené krížom.

Otázka znie: Čo je na tom zlé, že chceme život bez kríža? Prečo by sme nemohli žiť z bezbrehej ambicióznosti, a teda bez kríža?

Bezbrehá ambicióznosť a život bez kríža nie je možný z viacerých dôvodov: prvý sa odohráva na poli spoločenskom. Samozrejme, závisí od nášho pohľadu. Nikto na svete nás nemôže prinútiť, aby sme zdieľali hodnoty evanjelia. Ale faktom je, že evanjelium reaguje na ľudské neresti a ukazuje spôsob, ako vybudovať lepšiu a spravodlivejšiu spoločnosť. Inými slovami, Božie kráľovstvo. A Božie kráľovstvo je tam, kde sú si ľudia rovní. Fakt je ten, že ak je niekto prvý, musí tu byť aj niekto, kto je posledný. Ak je to záležitosť zdravej súťaže, prečo nie? Ale ak je to záležitosť "kto z koho", potom to nie je v poriadku. Ak kráčame hore po chrbtoch iných, potom je to hriešne, a teda odsúdeniahodné. To nie je spôsob, ktorým môže dôjsť ľudská spoločnosť k pokroku. Veď sa len pozrime na nerovnosti v ľudských spoločnostiach. Prečo je vo svete toľko chudobných a zranených? Preto, lebo jestvujú ľudia, ktorých ambicióznosť a potreby nemajú hraníc. Preto je podľa Ježiša vždy nutné usilovať sa o spravodlivosť a limity: limity vo svojich vlastných potrebách a tiež schopnosť vidieť tých, na úkor ktorých máme my viac, než potrebujeme.

Ježiš k sebe pozýva deti a odporúča svojim učeníkom, aby práve takéto deti prijímali. Ak chceme spoznať pravý zmysel tejto myšlienky, treba sa pozrieť do Ježišovej doby. Deti tam mali najmenší status. Biblista John Pilch hovorí, že kým v našej západnej kultúre kladieme deti na prvé miesto a sme schopní riskovať takmer všetko, aby sme zachránili dieťa, na Strednom východe v dobe Ježišovej (a niekde dokonca ešte aj dnes) tomu bolo inak. V týchto kultúrach malo dieťa najmenší status. Doslova hovorí: Istý teológ uvádza, že "ak by dom zasiahol oheň, manžel má na prvom mieste zachraňovať svojho otca, potom svoju matku, potom svoju manželku a až nakoniec svoje dieťa. Alebo keď v krajine nastal hlad, deťom sa podával pokrm až ako posledným, až po tom, čo sa nasýtili dospelí. V rodine a v komunite deti nemali žiadny status. Malé dieťa bolo rovné otrokovi. Až keď dieťa dosiahlo vek dospelosti, stalo sa slobodným človekom, ktorý mal, okrem iného, právo zdediť rodinný majetok. Samozrej-me, to neznamená, že deti neboli milované. Samozrejme, že áno. Veď pre rodinu boli nádejou pre budúcnosť".[3] Preto nemať dieťa bolo tým najhorším údelom. Lenže v porovnaní s dospelým bolo dieťa na poslednom mieste. A navyše, ak bolo úplne malé, bola to najodkázanejšia bytosť na svete. Toto malo byť pre Ježiša motto. Ako keby tým chcel povedať: "Áno, staraj sa aj o postup a buď ambiciózny. Lenže pozeraj sa aj okolo seba. Ty nie si ostrovom. Na svete je veľa ľudí. A ty sa o nich musíš zaujímať. Tvojou povinnosťou je tiež prispieť nejakým dielom, aby bol svet aspoň trocha spravodlivejší. A najlepším spôsobom na to je služba."

Ďalší dôvod sa odohráva na rovine osobnej. Naučiť sa aj prehrávať alebo uznať, že aj pády a neúspechy sú súčasťou života, môže byť krokom k šťastiu a životu v pokoji. S honbou za úspechom to môže byť tak, ako s každou závislosťou. Čím viac sýtite tohto molocha, tým je hladnejší. Problém je v tom, že kŕmite nesprávny hlad. Veď či nepoznáte ľudí, ktorí idú povedzme za titulmi a sú nimi ovešaní ako vianočný stromček a pritom sú stále nespokojní? Keď preniknete do ich vnútra, zistíte, že tam nejde o zvyšovanie profesionálnej kompetencie, ale o riešenie problému povedzme so sebaúctou. Ak je to tak, potom niet úspechu, ktorý by im stačil definitívne, nebude pochvaly, ktorá by im stačila, nebude výsledku, s ktorým by takýto človek bol spokojný. A tak sa rodí peklo. Aj v jeho vnútri, aj v jeho okolí.

Je zaujímavé, že ľudia, ktorí si osvoja takýto cieľ, t. j. dosahovať úspechy a kráčať za každú cenu k veľkosti, si časom vypracujú aj vlastnosti, ktoré im v tom pomáhajú. Sem patrí hlavne podvod, nečestnosť, klamstvo, ba často i lesť. Hore sa nejde vždy ľahko. A je veľa tých, ktorí túžia po tom istom. Poctivou cestou sa tam človek nedostane. A sme pri nečistej hre. Pekným príkladom môže byť starozákonný Jakub, ktorý bol tak veľmi nasmerovaný na prvenstvo, že klamal od svojej mladosti. Jeho najbizarnejším činom bolo, keď oklamal svojho otca Izáka, aby získal prvorodenectvo, ktoré patrilo jeho staršiemu bratovi Ezauovi. Je pravda, že sa mu to za pomoci matky podarilo, lenže z jeho života to urobilo peklo. Jakub musel za svoje podvody tvrdo pykať. Musel utekať pred svojím bratom a sám sa stal obeťou podobných intríg zo strany iných. Našťastie, poučil sa z toho a zmenil sa. Intrigán a nenásytný ambicióznik sa stal skromným a vyrovnaným človekom (por. Kniha Genezis, kapitoly 27 až 33).

Nech teda aj nás Pán vedie k tomu, aby sme si zachovali ambicióznosť: ak máme nadanie, choďme za jeho rozvojom. Ale zároveň nech nás vedie k tomu, aby sme čestnosť a lásku k tým, ktorí nemajú toľko, ako my, dokázali postaviť na prvé miesto. A to preto, lebo sme uverili v Krista a v jeho program, ktorý je schopný vybudovať spravodlivý svet.

Milan Bubák SVD