Je streda popoludní, tlačím prstom na biely zvonček fary vo Veľkých Levároch. Otvorí mi útly mladý muž, Jaroslav Kinka - poľský kňaz pôsobiaci na Slovensku. Jaroslav sa hneď rozhovorí, svojou príjemne plynulou slovenčinou, aj keď s poľským prízvukom, rozpráva, ako sa žije poľskému kňazovi na Slovensku. . .
Odkiaľ ste k nám prišli a čo vás riviedlo až sem, do Veľkých Levár?
Som z mesta Koscierzyna, ktoré má asi 20 tisíc obyvateľov a leží na severe Poľska - 60 km od Gdaňska. Po maturite na gymnáziu som išiel k Rádu Resurectionistov, resp. Kongregácie zmŕtvychvstania nášho Pána Ježiša Krista, rok som bol v noviciáte, a potom v seminári na Pápežskej akadémii teológie v Krakove. Hneď po ukončení štúdia začali predstavení našej rehole uvažovať o pôsobení na Slovensku, a tak potrebovali troch dobrovoľníkov. Dvaja starší sa prihlásili, tretí mal byť novokňaz. Tak sa ma pán provinciál spýtal, na čo som mu odpovedal, že pôjdem, len ak sa nikto iný neprihlási. Spolužiaci si robili posmech, volali ma "Pepíček". Už vtedy som sa jedoval, že nerozlišujú Slovákov od Čechov. Po vysviacke pri obede pán provinciál vyhlasoval, kto kam pôjde, a mňa vyhlásil na Slovensko. Mama síce plakala, akoby som išiel na koniec sveta, ale upokojila sa, keď ma prišli po roku navštíviť. Aj keď som vždy chcel pracovať v Poľsku, pociťoval som radosť, že budem vôbec prvým Resurectionistom na Slovensku. Prvý rok som teda pôsobil v Zlatých Moravciach, a potom prišli Veľké Leváre, kde pôsobím doteraz.
Aký je váš dojem zo Slovenska - čo vám tu chýba, a čo ste naopak objavili ako niečo nové? Aké sú rozdiely medzi poľskými a slovenskými mladými ľuďmi?
Tak v prvom rade, v Poľsku som nepracoval - po kňazskej vysviacke som mal dovolenku a potom som išiel hneď sem - a tak to, čo viem, viem z počutia, zo stretnutí s našimi kňazmi Globálne veľký rozdiel medzi mládežou v Poľsku a tu nie je. Predtým, za totality, Cirkev v Poľsku bola živšia ako tu, mohla verejne pôsobiť, mládež sa stretávala v Cirkvi, fungovali krúžky, to všetko existovalo. Keď sme prišli na Slovensko, všimol som si veľké nadšenie z viery, keďže komunizmus padol - všetci mladí chceli patriť k nám, a potom to nadšenie akoby zmizlo, vytratilo sa. Postupne, keď sa na to dívam po rokoch, v Poľsku i tu, keď prišiel liberalizmus, túžba po majetku, a zaliali nás iné moderné prúdy, autorita Cirkvi v Poľsku možno i viac stratila než tu. Či tu mala Cirkev autoritu, to musí posúdiť niekto starší ako ja. Skôr "mať, ako byť" dnes zaujíma ľudí, ako to Svätý otec veľakrát hovorí. Človek sa nepozerá na človeka, ale má túžbu dosiahnuť to, či to. Západ tento stav spoločnosti asi už má za sebou, ale u nás to ešte len musíme prekonať.
Ako slávia Poliaci cirkevné sviatky? Inak ako Slováci?
V Poľsku, napríklad, boli aj sú roráty, a tu ľudia nevedia, čo to je. Sú to mariánske sväté omše v období adventu skoro ráno o šiestej. Sú zamerané na príchod Pána Ježiša. Deti prichádzajú a dostávajú obrázky. . .
Ideme ďalej - po advente sú Vianoce: Tu sa prežívajú radostne, ale mám taký dojem, že v Poľsku ešte radostnejšie. Koledy a pesničky sú o čosi živšie - neviem, možno je to len môj súkromný pocit. Vo vianočnom období sa v Poľsku koná koleda, čo znamená, že kňaz chodí a navštevuje všetky domy vo farnosti, a vysväcuje ich. Samozrejme tie domy, kde ho chcú prijať. Ja tu chodím, ale len k tým, ktorí ma pozvú, nikam sa nevnucujem. Je to pekné, keď kňaz navštívi svojich farníkov a v pokoji si s nimi môže pohovoriť o živote. Potom, cez Veľký pôst sa na Slovensku konajú krížové cesty, a u nás sú "Božské žale" - to je rozjímanie o utrpení Pána Ježiša, o dejinách našej spásy, má tri časti a spieva sa pravidelne v nedeľu cez Pôstne obdobie. Ale to asi nikde vo svete nie je - len v Poľsku. Veľká noc má svoju oktávu, čiže osem dní. Potom je Nanebovstúpenie, a ešte Božie telo má svoju oktávu, čo na Slovensku tiež nie je. Okrem veľkej procesie na Božie telo je celý týždeň každý deň po večernej svätej omši malá procesia okolo kostola. Hlavný rozdiel vidím asi vo výzdobe a oslavovaní sviatkov. V Poľsku sú bohatšie ako tu. Betlehemy pripravujú vždy veľa dní dopredu, rovnako ako Hrob Pána. Na Zelený štvrtok, keď je Pán Ježiš v Olivovej záhrade, robí sa oltár s heslom.
Niektoré zvyky som zaviedol aj na Slovensku: teraz, počas adventu sa spoločne modlíme breviár pred rorátovou svätou omšou, a som rád, že chodí aj 80 - 100 ľudí, čo je viac ako večer. V Levároch máme aj spevokol, ktorý žne úspechy, takže snažíme sa, aby tu boli Vianoce naozaj bohaté.
V západnej Európe, kde je dostatok, až prebytok materiálnych vecí, možno pozorovať trend až symbolického života veriacich, než je napríklad u nás. V Bretónsku na väčšej dedine je omša výlučne raz do týždňa. Aký je váš pohľad na vieru v európskych rozmeroch?
Keď sa vrátime do dejín, vieme, ako to vo Francúzsku dopadlo. Za revolúcie bol štát veľmi laicizovaný, ale na druhej strane, Svätý otec hovorí, že Francúzsko je najstaršia dcéra Cirkvi. Problém je v tom, že kňazov je tam málo. Časopis "Život cirkvi" zase uvádza, že veľa ľudí vo Francúzsku sa vracia k Cirkvi. Jednoducho vždy a opäť dozrievajú k tomu, že mať nie je všetko. Hľadajú duchovné hodnoty. Z počutia viem, že mládež sa vo Francúzsku rozhoduje vstupovať do prísnejších komunít, ako sú ostatné. Ale keď tam niekto patrí do Cirkvi, tak sa do nej aj zapája. Tu máme možno plný kostol, ale sú ľudia, ktorí si odbavia svätú omšu, a dajú si pokoj. Všade je to tak, ale aj tam sa nájdu ľudia, ktorí chcú prehĺbiť svoju vieru - určite. V Poľsku to za totality všetko riadil kňaz. Na Slovensku myslím, že totalita nedovolila, aby všetko riadil kňaz. Tí, ktorí sa Cirkvi venovali viac, boli za to prenasledovaní. Na Západe sa určite skupinky laikov zapájajú do činnosti Cirkvi, ale má to aj svoje riziká: nové prúdy - napr. kňazská vysviacka žien, súhlas s cirkevným rozvodom. Jednoducho, je to proti učeniu Cirkvi a na vine je to, že tej-ktorej spoločnosti je príliš veľa dovolené .
Myslíte si, že príčinou hlbšieho života veriacich na Slovensku je možno aj súčasná nepriaznivá životná úroveň? Môže byť nedostatok príčinou zvýšeného utiekania sa k Bohu?
Keď má človek ťažší život, vtedy viac rozmýšľa a obracia myseľ na Pána Boha. Ten, ktorý má málo, nie je otrokom toho, čo má. Dôležité je to vnútorné bohatstvo.
Je Cirkev ešte stále tým stmeľujúcim prvkom pre spoločnost?
V 80-tych rokoch boli názory, že Cirkev v roku 2000 už nebude existovať. Svätý otec sa však svojimi cestami na Západ a Východ otvoril problémom ľudí bez rozdielu, oslovil celý svet. Vďaka tomu si ľudia všimli, že tie pravdy, ktoré Cirkev hlása už 2000 rokov, dávajú náplň, že sa Cirkev jednoducho preberá. Úloha Cirkvi je dnes stále ťažšia, čelí pokroku, ľudia komunikujú stále rýchlejšie. Ale keď sa človek zastaví, uvedomí si, že Cirkev nám niečo ponúka!
Nechystáte sa osloviť nejakú inštitúciu a požiadať o grant, napríklad na pomoc Rómom v obci, ich deťom, aby boli viac vedené k viere, alebo na pomoc sociálne slabším obyvateľom?
Pravidelne dvakrát do roka sa zapájame do celoslovenskej cirkevnej zbierky na charitu. Ideálne by bolo, keby na fare boli skupinky ľudí na tieto činnosti. Máme tu funkčnú Katolícku jednotu, minulý týždeň predávali kresťanské knižky a mali veľký úspech. Organizujeme aj púte - Rím, Fatima, Poľsko, tento rok sme boli vo Francúzsku. Starosť o chudobných tu chýba - a mala by byť. Keď sa niečo aj organizuje, je na to malá skupinka ľudí. Máme aj aktívnu modlitbovú skupinu. Odkedy som tu, vydávame na fare katolícky časopis Smäd. Mladí sa stretávajú s deťmi, ale bohužiaľ, nemá kto hrať na gitare. Kto chce, nech príde.
Cirkev za posledných desať rokov veľa prežila - tento rok sa pápež Ján Pavol II. ospravedlnil za všetky prehrešky Cirkvi vôbec. Aký máte pocit z toho, že práve Poliak očistil Cirkev od týchto prehreškov?
Ospravedlnenie Svätého otca mnohí kritizovali, mnohí si z neho robili posmech. Keď to však sledujem a obraciam sa do dejí, zdá sa mi, že sa to podobá tomu, čo urobili biskupi v Poľsku v 70. rokoch: vzťahy medzi Nemeckom a Poľskom boli vtedy napäté, až strašné. A poľskí biskupi, a Svätý otec bol jedným z nich, napísali biskupom do Nemecka list, v ktorom stálo: "Odpúšťame, a prosíme o odpustenie.“ Vtedy komunisti kričali, ale po páde komunizmu sa k takýmto aktivitám všetci vracajú, i bývalí komunisti. Jednoducho, bolo treba tých 15 až 20 rokov, aby ľudia pochopili, aký bol zmysel tohto činu. Nebola to žiadna provokácia, išlo o zmierenie medzi Poliakmi a Nemcami. Ešte prosto nedozrel čas. Svätý otec akoby predbehol to všetko, a je potrebných takisto 15 až 20 rokov, aby bolo vidieť ovocie toho, čo teraz urobil.
Čo poviete na rozdielnosť pohľadov na svet ortodoxných a liberálnych katolíkov? Je známe, že niektorí kňazi sú napríklad za zrušenie celibátu, aký je váš názor?
S celibátom to bolo tak, že na začiatku sa kňazi ženili, nie? Svätý Peter mal manželku. V prvých storočiach kňazi normálne mohli mať manželku. V liste Sv. Pavla Titovi stojí, že biskup má byť manžel jednej manželky. Ale potom Cirkev asi dospela k názoru, že kňaz, ktorý je určený na to, aby slúžil ľuďom , jednoducho neplní dobre svoje povinnosti, zanedbáva buď rodinu, alebo Cirkev. Preto je to dnes tak, ako to je.
Sú medzi vašimi priateľmi i katolíci z iných krajín? Neláka vás spoznávať ešte ďalšie krajiny, prijali by ste ponuku pôsobiť inde ako na Slovensku?
Ja patrím do medzinárodnej rehole, čiže mhohí, ktorí boli so mnou v seminári, pôsobia v USA, Kanade, na Ukrajine, Taliansku, Nemecku, Rakúsku. To sú kňazi, s ktorými sa stretávame, viem, aké majú problémy. Raz do mesiaca máme stretnutie - kňazskú rekolekciu v Rakúsku alebo na Slovensku, vždy inde. A byť v inej krajine? Ak ma rehoľa pošle, pôjdem, ale zatiaľ som tu. Západ ma veľmi nezaujíma. Keď máme napr. v Rakúsku rehoľnú omšu a je tam 15 ľudí, tak to je úplne mŕtve, studené... Zatiaľ sa cítim dobre tu. Ale v reholi platí - raz som tu, zajtra možno inde.
Život v dnešnej dobe nie je ľahký, kladie človeku rôzne úskalia. Aký je váš odkaz a posolstvo slovenským mladým ľuďom na začiatku nového milénia? Čo podľa vás znamená nové tisícročie pre katolícku obec vôbec a aj pre celý ostatný svet?
V každom z nás to ego zapríčiňuje, že sú tie maličké vojny v nás - nenávisť, hnev, závisť. Veľakrát človek nevie odpustiť a neuvedomuje si, že to prakticky zaťažuje jeho samého. Prakticky by sme mali začať bojovať u seba, a potom by tie vojny zmizli. Ako hovorí Svätý Otec, treba prosiť o odpustenie, možno nie tak verejne, ale aspoň Ježiša Krista, a potom odpustiť skutočne, a zo skúsenosti viem, že človeku sa žije lepšie. Slovo odpustenie by asi malo byť to posolstvo do nového tisícročia, aby sme skutočne vedeli odpúšťať a aby sa Cirkev zmierila, aby bol naozaj len jeden pastier a jedno stádo.
Aké je vaše osobné motto do života?
Moje motto som si dal vytlačiť na primičný obrázok - citát zakladateľa nášho rádu - Bogdana Jaňského.To bol človek, ktorý bol slobodomurár, stratil vieru, a potom, keď sa k nej vrátil, začal hlboko prežívať svoj život. Čítam jeho poznámky, takže sa stále vraciam k jednej jeho myšlienke: "Bohu som všetko dlžný. V ňom je celá moja nádej".
On si vlastne uvedomil, že sa vzdialil od Boha, keď v mladosti veľa navyvádzal, a napáchal hriechy. Každý z nás sa možno neraz vzďaľuje od Pána Boha, ale keď sa zamyslí, a vráti sa k nemu cez sviatosti, vtedy si uvedomí, že vlastne všetko dosiahol vďaka Božím milostiam.
Za rozhovor ďakuje Hana Škriňová
