GRACIAS, EUROPA!!!

Je deviaty jún, španielske zvony odbíjajú poludnie a moja maličkosť je veľká a zničená. Sedím totiž v Aeropuerto de Barajas v Madride, obklopená batožinou, ktorej hmotnosť má veľmi ďaleko od cenou letenky limitovaných 20 kilogramov. Môj imidž vyvolávajúci spýtavé pohľady okoloidúcich dotvára opuchnutý nos, červené oči a mokrá vreckovka. Áno, plačem, a na duši ma hreje niečo príjemné. Paradox ? Možno, ale pri spomienkach na predošlé štyri mesiace snáď nie až taký nelogický...

...poutieram si slzy, napíšem posledné listy na rozlúčku, prechádzam pasovou kontrolou - aj zástupcovia leteckej spoločnosti si uvedomia, že sme síce v Španielsku, kde sa nikto nikam neponáhľa, ale že takmer dvojhodinové meškanie je predsa len prehnané. A tak teda zdvíhame podvozok a vedení modlitbou vedľa mňa sediaceho seňora naberáme kurz: "Europa Central."

Aké boli uplynulé štyri mesiace? Plné obáv, otázok, pri pomyslení na milované osoby doma nekonečne dlhé, náročné, krásne a bezstarostné súčasne. A najmä, bohaté. Bohaté na smiech, skúsenosti, aktivitu, vzdelávanie, poznanie, medziľudské vzťahy. Ale, bude lepšie opustiť epitetá a spomenúť si na prvé dni, ktoré asi málokedy bývajú ľahké.

Keď po dvoch prebdených rozlúčkových nociach a dni strávenom cestovaním, konečne vystúpite v cieľovej stanici (v mojom prípade: Ciudad Real, Espaňa), srší vám z tváre všeličo, len nie entuziazmus pre spoznávanie kultúry či praktizovanie jazyka danej krajiny. Zaujíma vás sprcha, niečo pod zub a teplá posteľ, kde by vaše kosti aj duša zabudli na útrapy celého dňa.

A naozaj, ráno múdrejšie večera. Spolu s priateľkou Erikou zisťujeme, že "náš" byt v centre mesta, má všetky predpoklady poskytnúť nám domov. Je síce staršieho razenia, na sporáku v kuchyni haprujú kohútiky, teplá voda v sprche tečie po troch kvapkách a keď počujem chrápať suseda, mám pocit, akoby spal vedľa mňa. Avšak, má neprekonateľné čaro a atmosféru, ktorá ešte viac stúpne na kvalite po spoznaní ďalších dvoch obyvateliek. Domorodcov zastupuje Gema, absolventka práva, pripravujúca sa na oposiciones (niečo ako štátne skúšky, ale až rok po skončení VŠ) a našu internacionálnu domácnosť dopĺňa Lauriane, Francúzka, študujúca rovnako ako my hispanistiku. Tvrdiť, že od prvého večera z nás boli veľké priateľky, je lož. Tých podvečerov bolo potrebných viac: aby sa nabúral Gemin a Laurianin predchádzajúci stereotyp, aby sa prekonali kultúrne bariéry, povahové osobitosti, neuvedomelé predsudky a aby sme sa napokon do bytu na treťom poschodí vracali ako domov. Domov, za okrúhly stôl z gýčovým červeným obrusom, kde sa rozoberali zážitky zo školy, pozeral "Milionár" či "Big brother" a "Felicity", viedli debaty o pomeroch v našich rodných krajinách alebo o druhej v noci pri pohári mlieka rozháňali mraky nad neistou budúcnosťou.

Menej komplikované bolo budovanie vzťahov na univerzite. Počnúc od študijného oddelenia, ktoré je v nádhernom kontraste s tými našimi: ak potrebujete niečo vybaviť, slovenská úradníčka na VŠ má síce pripomienky, ale v konečnom dôsledku dostanete požadovaný papier. Kým v Španielsku sa teta v kancelárii na vás neprestajne usmieva, matersky vám radí, aby ste prišli zajtra či o týždeň, až zistíte, že sú preč štyri mesiace a vy tú očakávanú kartu, umožnujúcu prístup do auly s počítačmi, stále nemáte.

Profesorom tiež nerobilo problém jednať s nami na báze ľudskosti (o to krutejšia bola potom adaptácia na prístup nietorých "pedagógov" slovenskej alma mater). Neviem, či to bola náhoda, ale každý jeden z nich, okrem záujmu a ochoty, bol stopercentným odborníkom vo svojom obore.

Aby to ale nebolo príliš ideálne, nedá mi nespomenúť pre mňa trochu nepochopiteľné správanie našich spolužiakov - totálny nezáujem o cudzincov, neprístupnosť, a kedže sme neboli ani francesas či atraktívnejšiie americanas, aj predsudky.

Samozrejme, nedá sa zovšeobecňovať, nie všetci mladí v Španielsku sú rovnakí. Miguelón, Inma, Esperanza, Santi, Rafael a k nim Pekka z Fínska a Lauriane, Ben, Geraldine, Sophie a Yann z Francúzska a máte pocit zázemia. Partia, ktorá si uvedomuje svoju konečnosť, ale o to intenzívnejšie prežíva všetky akcie. Od karnevalu, cez oslavy narodenín, výlety, posedenia v čínskej reštaurácii alebo v bare pri pive a tapas až po rozlúčkove fiesty.

Ak by ste sa však nádejali, že celý štipendijný pobyt bol len o tancovaní a ochutnávke nápojov, sklamem vás. Toľko kníh, ktoré som prečítala v Španielsku, som možno neprečítala počas celého predchádzajúceho šúdia na Slovensku - už len kvôli dostupnosti literatúry a podmienkam, ktoré sa s preplnenými internátnymi izbami nedajú ani porovnať.

Okrem toho, hovorí sa: lepšie raz vidieť, ako dvakrát počuť, takže ďakujúc španielskym železniciam za zľavu s kartou Euro 26 sme precestovali, čo sa dalo v rámci našich finančných a časových možností. Madrid, Toledo, Córdoba... Almagro, Daimiel, Ruta de El Quijote, Cabaňe-ros... pre niekoho nič nehovoriace pojmy, pre iného kultúrne pamiatky z pohľadníc, či súčasť učebníc dejepisu. Pre človeka, ktorý raz sníval, že ich navštívi, čítal o nich a napokon stojí na vlastných nohách v ich uličkách, sa stávajú nezabudnuteľnými. Ale nielen kvôli nim samotným, každé miesto sa mení v krásne najmä vďaka konkrétnym ľuďom a zážitkom s nimi. História či príroda sa tak pretvárajú v spojivká medzi osobami, ktoré sa predtým vôbec nepoznali.

A o to predsa ide, o ľudí, aby nachádzali spoločnú reč, aby prekonávali rozdielnosti pováh a kultúr. Jeden príklad za všetky: oslava narodenín Zuzky, "prvej" Slovenky v Ciudad Real a našej morálnej opory najmä v prvých dňoch, toho času už šťastnej pani Gonzálezovej, prebiehala v španielčine, taliančine, angličtine a slovenčine, pričom každý rozumel každému.

Samozrejme, nie všetci sme toho schopní, poznala som aj lekára (!), ktorý pred tromi cudzinkami (!) bez problémov vyhlásil, že by najradšej zatvoril hranice Španielska.

Každopádne, ak ma tým chcel odradiť, má smolu. Ja tú krajinu jednoducho zbožňujem, so všetkými doposiaľ poznanými pozitívami aj negatívami, ktoré jej obyvatelia nosia v sebe, v svojich srdciach, tradíciách, mentalite.

Silvia Valeková