"Prvá vec, na ktorú sa cudzinci po príchode do Holandska pýtajú, sú drogy," hovorí Marielle Janssen (22) z Arnhemu. Sedím v jej izbe, spolu so spolužiačkou z Bratislavy a Mariellinimi priateľmi. Druhý večer študijného pobytu v holandskom Tilburgu. Popíjame čaj, oni pivo. My sa pýtame, oni rozprávajú o zatiaľ neznámej krajine. "Pre nás drogy nie sú žiadnym tabu. Podľa zákona sa môže napríklad tráva predávať priamo v coffee shopoch, ktoré sú vo väčších mestách na každom rohu."Druhý večer študijného pobytu v zahraničí. Človek sa učí oveľa skôr, ako sa začne vyučovanie...
Trojmesačný študijný pobyt, ktorý som v Holandsku absolvovala, bol určený pre študentov žurnalistiky a zameraný na Európsku úniu vo všetkých oblastiach spoločenského života. Rozdelený bol do troch častí: teoretickej (diskusie so školiteľmi na tému, ktorú sme si mali naštudovať zo špeciálne k tomuto kurzu pripravených skrípt), praktickej (konkrétny výsledok celého pobytu mal byť náš vlastný časopis) a prázdninovej (je to paradox, ale práve v štáte s najsilnejším vplyvom sekularizmu sme slávili Veľkú noc až tri týždne).
Najhorší študentský raj v Holandsku
Na rozdiel od iných zahraničných študentov sme hneď po príchode nemuseli zisťovať rozvrh a celkový spôsob, ako univerzita funguje. Naša škola napokon ani nebola univerzita, ale tzv. Hogeschool (dalo by sa prirovnať ju k "vysokým školám", ktorých aj na Slovensku bolo viac, kým sa zázračne nezmenili na "univerzity" - často bez akreditácie). Jej učebné osnovy nie sú rozdelené do letného a zimného semestra, ale do trojmesačných cyklov s určitou tematikou, zameraných viac prakticky ako teoreticky.
Pre budúcich novinárov je takýto model priam ideálny - praktické skúseností môžu nadobudnúť vďaka príprave tlačených periodík či rozhlasových a televíznych relácií. Technické vybavenie školy im dovoľuje kedykoľvek si stiahnuť z internetu zaujímavé články, využívať bezplatnú telefónnu linku v rámci Holandska. Dopravu majú na území celého štátu všetci študenti zadarmo, informácie do svojich novinárskych príspevkov teda môžu žurnalisti získať priamo z tlačových konferencií v mestách, kde sa niečo deje. Práve pri výrobe skutočných novín či rádiožurnálov sa najlepšie pripravujú na prax, ktorú majú zakomponovanú v učebných osnovách aj v podobe dvoch trojmesačných stáží v médiách. Priznávam, že počas prehliadky miestností s najmodernejšími počítačmi a rozhlasovými štúdiami, som len závistlivo pregĺgala. Väčší šok mi však aj tak spôsobila správa, že podľa posledného prieskumu skončila Hogeschole v Til-burgu spomedzi holandských žurnalistických škôl na poslednom mieste.
Európa pri šálke kávy
Model zjednotenej Európy sme si vyskúšali na samotnom zastúpení krajín v programe. International Module v Tilburgu je totiž projektom financovaným cez fondy EÚ, Erazmus (pre študentov členských krajín) a Socrates (pre Slovensko a ostatné asociované štáty). Okrem Holanďanov tvorili skupinu Nemci, Angličania a jedna Nórka. Kým domáci mimoškolské akcie dosť ignorovali, "hostia" sa lepšie spoznali vďaka spoločným večeriam, sobotňajšiemu nakupovaniu na mestskom trhovisku, vďaka spoločným výletom do okolia a nočným výjazdom do barov a kaviarní.
Luxus Holanďana v Holandsku
Väčšina mladých ľudí v Holandsku býva počas štúdia na vysokej škole v dvoj- či trojposchodových domoch so spoločnou kuchyňou i kúpelňami a päť až šesť jednoposteľovými izbami.
Spoločná kuchyňa zvádza k spoločnému stolovaniu, ktoré sa praktizuje hlavne pri príprave večere; Holanďania totiž na obed preferujú sendviče pred varenou stravou.
A ešte jedna typicky holandská špecialitka. Mládež je neporiadna na celom svete a ani v Tilburgu sa študentské izby neleskli čistotou. Vždy ma však nesmierne prekvapilo, keď som uprostred roztvorených učebníc, tanierov so zvyškom raňajok či jednotlivých kusov spodnej bielizne, zbadala vázu s kyticou čerstvých kvetov. Raz darmo, Holandsko je naozaj krajina tulipánov. A ruží, narcisov, a zase tulipánov, červených, žltých, ružových... Raz do týždňa bývajú v mestách trhy a Holanďania si z nich nesú kvety. Len tak, bez špeciálnej príležitosti. Akosi prirodzene totiž patria do ich domovov.
Luxus Slováka v Holandsku
Informácia, že na Slovensku bývajú študenti v izbách pre dvoch alebo troch ľudí, spôsobila všeobecný rozruch. Keďže aj počas študijného pobytu sme so spolužiačkou bývali spolu, vďaka ponuke väčšej izby (v našich pomeroch by sa zdalo, že v tej izbe aj traja stále ešte plytvajú priestorom) za polovičný poplatok (aj jeho mesačná tarifa by na slovenskom internáte stačila tak pre troch, ale na celý rok), ustavične sme boli zo strany obyvateľov Európskej únie v centre otázok typu: zvládate to? nejdete si na nervy?
Pocit všeobecného komfortu však Slovákovi spoločná izba vôbec nenarúša. Naopak, hoci sme nevečerali každý druhý večer v gréckej či indonézskej reštaurácii ako naše Angličanky a na nákupy sme chodievali do najlacnejšieho supermarketu, musím priznať, že štipendium nám poskytoval luxus, o akom sa nám doma ani nesnívalo. Jasné, že sme hneď od začiatku museli zabudnúť na kurz koruny voči guldenu, ale keď je guldenov dosť, na korunu sa zabúda bez väčších citových problémov.
Viera - nedostatkový tovar krajiny bez nedostatkov
Kostoly zívali prázdnotou. Ak sa aj zaplnili, tak len veriacimi s priemerným vekom okolo päťdesiatky. Holandsko je podľa náboženstva rozdelené na tri oblasti: na severe prevažujú protestanti, na juhu, kde sa nachádza aj Tilburg, katolíci; a na celom území nepraktizujúci veriaci a neveriaci. Sekularizácia Cirkvi sa v severnej časti Beneluxu začala v šesťdesiatych rokoch, a hoci dodnes pretrvali katolícke politické strany, médiá, športové centrá a iné inštitúcie, takéto rozdelenie je už len formálne a rozdiely od iných, napríklad protestantských alebo nereligióznych typov podobných organizácií, sú takmer minimálne.
Vzťah holandskej spoločnosti ku katolíckej cirkvi som pochopila už z reakcií dennej tlače na marcové vyhlásenie pápeža, v ktorom sa v mene Cirkvi ospravedlnil za chyby minulosti: takmer všetky noviny ho obviňovali z pokrytectva kvôli nedostatočnému zdôrazneniu omylov v dvadsiatom storočí. Holanďania o sebe tvrdia, že vo všeobecnosti neuznávajú autority. Dôležitý je jednotlivec, ktorý má právo na vlastný názor. Máločo sa mu zakazuje, nič sa mu neprikazuje.
Človek ako ja, rozmaznaný bratislavským UPC-čkom, automaticky hľadá aj v inom štáte centrum pre mladých. Miesto, kde by mohol svoj duchovný život zdieľať so svojimi rovesníkmi. Nedeľná omša v "kostole študentov" ma presvedčila, že v Holandsku zrejme funguje celoživotné vzdelávanie - aj tam prevládali skôr starší ľudia. A tak sa moja duša musela uspokojiť s dočasnou samotou. Nikdy by som neverila, ako dokáže duchovná samota s človekom zatriasť.
Monarchia na bicykli
Holandské kráľovstvo je kráľovstvom na kolesách. Počet bicyklov je dvojnásobne väčší ako počet áut, pre cyklistov sú vyhradené špeciálne červené chodníky aj stojany na bicykle pred každou budovou. A keďže na bicykli sa chodí doslova všade - do školy, do kostola, do obchodu, na disco - jedna z prvých otázok zahraničného študenta by mala byť, kde bicykel zoženie. "Choď k železničnej stanici a ukradni si tam nejaký," odpovedali mi moji pragmatickí spolubývajúci. Pri stanici si totiž bicykle odkladali ľudia, ktorí vlakom odchádzali do iného mesta na celý deň do práce a vracali sa až večer. Neskôr mi došlo, že to v žiadnom prípade nebol žart, skôr "národný šport". Niekoľkokrát sa stalo, že sme ráno v chodbe nášho „student house-u“ napočítali o jeden bicykel viac či menej. Paul Robssen (26) totiž po nočnom fláme zbadal nejaký bicykel len tak pohodený - síce so zámkou, ktorú potom musel odpíliť, ale nie pripevnený o stĺp či zábradlie. A tak si ho prehodil cez plece a priniesol domov. Druhý raz si zase niekto takto odniesol bicykel niektorého z našich spolubývajúcich. "Nie je to nič zvláštne," vysvetľoval Paul, "raz sa to stane tebe, inokedy to spravíš ty niekomu inému. Ja som mal svoj vlastný bicykel iba raz - kúpili mi ho rodičia, keď som bol mladší. Ale odkedy mi ho ukradli, vystriedal som ich už aspoň dvanásť."
Futbal a multietnická spoločnosť
Holandským národným športom bez úvodzoviek je futbal. Mali sme šťastie zažiť jeho silu tesne pred majstrovstvami Európy. Krajina sa vtedy zmenila na oranžovú masu (podľa kráľovského rodu Oranžovcov), ktorá nehovorila o ničom inom. Prejavili sa však aj skryté konflikty medzi obyvateľmi: v druhej polovici storočia totiž v štáte pribudlo občanov so surinamským, marockým a najmä tureckým pôvodom. Po zápasoch Holandska s Tureckom - ešte pred samotnými majstrovstvami - sa neraz ulice premenili na futbal kopancov a naháňačiek, bez futbalovej lopty.
Vo všeobecnosti však v Holandsku multikulturálna spoločnosť funguje bez väčších problémov: pribúdajú islamské školy, ktoré sa snažia vychovať dobrých moslimov a zároveň holandských občanov, po uliciach vidíte vykračovať si arabské ženy so šatkami na hlavách; veľký počet národností tu vytvára z ľudí pestrofarebnú zmes.
Marihuana ako turistický suvenír
"Niekedy ma trochu nahnevá, keď sa ma napríklad vo Francúzsku najprv spýtajú, či pri sebe nemám trochu trávy," sťažuje sa Marielle a vzápätí dodáva: "Potom si však uvedomím, že aj to je prejav slobody v mojej krajine, a pocítim naopak hrdosť." Zo skrinky pri posteli vyberá malé vrecúško s vysušenými "rastlinami", zopár z nich zabalí do cigaretového papierika, zapáli si, potiahne a nerobí pri tom nič trestné. Podľa holandského zákona o drogách, tzv. Opium Act, totiž užívanie drog nie je trestným činom. Drogová závislosť je považovaná za chorobu, nie za zločin - preto ak trebárs polícia chytí človeka pod vplyvom drog, nepošle ho do väzenia, ale do sociálneho zariadenia na liečenie závislostí. Trestným činom je naopak predaj, distribúcia i samotné držanie tvrdých drog. U ľahkých drog je povolené určité minimálne množstvo. Na rovnakom princípe sú založené aj „coffee shop-y“: legálne sa v nich môže predávať po päť gramov marihuany alebo hašišu pre jedného zákazníka; naopak, zakázaný je v týchto podnikoch predaj alkoholu.
Štúdium v zahraničí - a prečo nie?
V Holandsku som prišla o zopár ilúzií, miliónkrát som sa cítila sama a miliarda vecí sa mi tam nepáčila. Veľmi ma neoslovili Holanďania ako ľudia - zdalo sa mi, že sú príliš prefilozofovaní, vlažní, všetko majú a nič ich nedokáže nadchnúť k slzám či rozčúliť do hlasnej zúrivosti. Chýbali mi hory, ich najvyššia "hora" má 321 m...
Ale štúdium v zahraničí je práve o spoznávaní - negatív, pozitív, a hlavne odlišností jednotlivých krajín. Poznanie obohacuje a nemyslím tým len na počet eur, ktoré študentovi prídu na účet, ak získa štipendium. Preto končím reklamným sloganom: Zobuď sa! Život ti za všetky vedomosti zaplatí!!!
Lucia Kubošová
