Je šéfom. Nie hocijakým - je hlavou mládežníckych organizácií na Slovensku. Stretáva sa s predstaviteľmi vlády, presadzuje záujmy mladých a reprezentuje ich v zahraničí. Takmer nedokončil policajnú akadémiu, no aj keď má diplom z policajnej školy, policajtom nechce byť. Baví ho práca pre mladých. Do Bratislavy prišiel z Raja. Odmieta ponuky na výhodné zamestnanie a chce dokončiť prácu, ktorú začal. Hovoríme o predsedovi Rady mládeže Slovenska (RMS) a členovi Fondu detí a mládeže, Rastislavovi Dikantovi.
Kam ťa priniesol bocian?
Keď sa ma niekto opýta, odkiaľ som, odpoviem veľmi jednoducho - som z Raja. Pochádzam totiž z malej dedinky v Slovenskom raji, zo Spišských Tomašoviec. Je to asi 2 km od Čingova, takže sa tomu hovorí vstupná brána do Raja. Spišské Tomášovce sú taká malá dedinka, ktorá ma asi tisíc tristo obyvateľov a je blízko Spišskej Novej Vsi.
Ako si spomínaš na svoje detstvo?
Až do štrnástich rokov som vyrastal v Spišských Tomášovciach. V detstve som mal to šťastie, že u nás v dedine pracovali Kormančíkovci. Oproti deťom z iných vidieckych prostredí to bola veľká výhoda. Stretávali sme sa v jednom starom dome v Tomášovciach, kde sme mávali stretká. Navyše tu bola možnosť zahrať sa, stretnúť sa s mladými ľuďmi. Keďže to bolo v časoch totality, samozrejme že všetko prebiehalo v tajnosti. Aj napriek mladému veku sme celkom dobre rozumeli vtedajšej situácii a robili sme si z toho srandu. Zažili sme viaceré historky, na ktoré často spomíname. Ešte aj na strednej škole, keď niekto chýbal alebo sa skrýval pred školou, zvykli sme hovorievať, že "šifruje". My sme takto "šifrovali" na chatách, kam sme chodievali s Kormančíkovcami, ale aj s Vladkom Fekete (terajší provinciál saleziánov - pozn. red.).
Kde si absolvoval ďalšie štúdiá?
Po absolvovaní základnej školy som odišiel na strednú školu do Košíc. Študoval som na strednej poľnohospodárskej škole - odbor veterinárny technik. Tam ma zastihla aj revolúcia, mal som vtedy 14 rokov. Bolo to pre mňa niečo nové. Bol som v Košiciach - pre chlapca z dediny to bol veľký svet. Zrazu k tomu vypukol ešte aj revolučný chaos. Jediné, na čo si z tých dní spomínam, bolo akési stretnutie študentov u nás v škole s funkcionármi SZM. Hovorili čosi o tom, že máme myslieť na spoločnosť a pomáhať jej. Ja som tým "súdruhom" položil zopár otázok. Vôbec som si neuvedomoval prípadné následky. Vtedy sa ľudia ešte báli pýtať na isté veci, nik nevedel, čo bude zajtra. Mnohí, aj spolužiaci, ma upozornili, aby som nebol až takým "demokratom". Aj v Košiciach som bol v kontakte so saleziánmi. Približne v treťom ročníku som prestal chodiť na stretká. Možno to bolo aj kvôli tomu, že tieto stretká fungovali väčšinou pre mladších chalanov. Mal som však veľmi dobrý základ do ďalších rokov.
Nasledovala Bratislava...
V Bratislave som začal študovať na Policajnej akadémii. Bolo to síce štvorročné magisterské štú-dium, ale za celý čas som musel spraviť toľko skúšok, koľko majú ostatní za päť rokov. Bola to úplne nová škola. Bol som medzi prvými, ktorí túto školu skončili. Na škole študujú policajti a niekoľkí civili. Policajti musia chodiť v uniforme a je to pre nich práca, za ktorú dostávajú (aj keď nie veľký) plat. Civilných študentov, ktorí nemusia chodiť v uniforme, na škole nie je veľa. Boli sme tam najmä kvôli tomu, aby škola získala akreditáciu. Inak by to bolo iba rezortné vzdelávacie stredisko. Na akadémii som zažil množstvo príhod a tam som si odkrútil aj skrátenú vojnu. Šesť týždňov som chodil do kasární a zbytok som býval na internáte a chodil do školy. V škole som mal aj posádku.
Vraj si Policajnú akadémiu takmer nedokončil...
V treťom ročníku sa nadriadeným zdalo, že disciplína v policajnom zbore je slabá. Preto aj k nám do školy prišli ľudia, ktorí ešte za socializmu robili niečo ako "ideovo-výchovných pracovníkov" a dávali pozor, aby nikto nevybočoval z radu. S nimi som začal mať problémy, lebo som neznášal nástupy, na ktorých nás prepočítavali, či sme tam všetci. Bolo to potrebné pre policajtov - študentov, pretože oni tam pracovali, ale nie pre nás "civilných" študentov. Hovorili o mne, že som veľký demokrat, a tak ma v treťom ročníku vylúčili zo školy. Proti tomuto rozhodnutiu som sa odvolal, hrozil som žalobou a tvrdil som, že na to nemajú právo. Bol som civilný študent a ústava mi zaručovala právo na vzdelanie. Na základe mojich argumentov aj vyhrážok ma zobrali naspäť a nechali ma doštudovať.
Si ešte v kontakte so saleziánmi?
Doteraz sa so saleziánmi stretávam. Keď sa v Košiciach stretnem so Štefanom Kormančíkom, debatujeme dlho do noci.
Mimo domu si už vyše 10 rokov. Ako sa cítiš pri svojich návratoch na Spiš?
Doma sa cítim už skôr ako turista. Keď prídem domov, mám so sebou batoh. Domov do Raja sa veľmi rád vraciam. V okolí Tomášoviec je nádherná príroda. Keď sme boli menší, v lete sme vždy chodievali na Čingov a potom večer sme sa chodili schladiť do Hornádu. Je tam veľmi príjemne, najmä oproti tomu, čo je tu v Bratislave. Keď si na to spomeniem, hreje ma to.
Pochádzaš z dediny. Takže môžeš porovnávať. Ako vnímaš rozdiel medzi mestom a dedinou?
V meste si ľudia viac uvedomujú, čo sa deje okolo nich. V detstve na dedine sme si to asi až tak neuvedomovali. V Spišských Tomášovciach to bol taký vlastný život. Je úžasné, keď mladí ľudia zo slovenských dediniek majú šancu byť v nejakej mládežníckej organizácii. Nemusí byť ani kresťanská. V nej môžu nájsť mladí istú formu ako sa nielen prejaviť, ale tiež pomôcť sebe, pomôcť rozvoju svojej osobnosti. Môžu sa niečo naučiť, nielen chodiť do školy. V malých dedinkách, najmä na východe, to je veľký problém. Mladí ľudia na dedinách musia poslúchať, pokiaľ v živote niečo nedokážu, kým nemajú osemnásť alebo kým nemajú zamestnanie, čo je dosť náročné.
Ako si sa dostal do Rady mládeže Slovenska?
Najprv som sa stal členom DOMKY (pozn. red. Združenie saleziánskej mládeže). Stalo sa to veľmi zaujímavým spôsobom. DOMKA už fungovala počas mojich štúdií v Košiciach, ale nejako som sa s ňou do kontaktu nedostával. Až keď som prišiel do Bratislavy, som sa dostal do DOMKY. Našiel som si totiž na škole súrny odkaz od Gaba (vlastným menom Karol Maník, pozn. red.). Gabo mi odkazoval, že Štefan Kormančík mu dal na mňa kontakt a vraj sa chce so mnou stretnúť. Skontaktovali sme sa a on sa ma opýtal, či mu nechcem nejakým spôsobom pomôcť pri DOMKE. Potom som asi trištvrte roka pomáhal pri miestnej pobočke DOMKY na Mamateyovej ulici v Bratislave. "Mamatejka" vlastne vtedy ešte ani nefungovala, prechodne sme sídlili na Miletičovej ulici. Približne v apríli 1996 bolo valné zhromaždenie RMS. Vtedy bolo krízové obdobie, lebo neziskové organizácie mali u nás problémy s vládou. Na valnom zhromaždení som zastupoval DOMKU, a keďže chýbali ľudia v predsedníctve, tak ma zvolili. Keď som prišiel vtedy na RMS, nebol tam nikto zamestnaný. V kancelárii bol iba jeden počítač. V predsedníctve RMS som sa ujal pozície tajomníka. Takto som fungoval asi rok. Potom však Jožo Mikloško odstúpil z funkcie predsedu RMS a na jeho miesto som nastúpil ja. Predsedom som zatiaľ tri roky. Rok som dokončieval funkčné obdobie za Joža Mikloška, potom ma zvolili za riadneho predsedu. V novembri tohto roku ma po dvoch rokoch opäť zvolili na ďalšie dvojročné obdobie za predsedu RMS.
Ako dlho plánuješ vydržať vo funkcii predsedu RMS? Je táto funkcia nejako časovo ohraničená?
Uvidím, či vydržím celé dva roky. Predseda RMS môže byť vo funkcii viac funkčných období. Nie je to vôbec časovo obmedzené. Napríklad jedna skúsenosť z Nemecka: ľudia, ktorí tam pracujú v predsedníctve Rady mládeže vydržia 4 až 6 rokov. Uvedomujú si však, že je potrebné, aby sa zachovala istá kontinuita. Aj na novembrovom valnom zhromaždení som povedal, že RMS za 10 rokov svojej existencie už veľa vecí začala a teraz by bolo dobré to všetko dokončiť. Aj preto som navrhol, aby ľudia, ktorí niečo začali, v predsedníctve ešte ostali. Predtým sa v RMS veľmi rýchlo menili ľudia a tak vznikali isté problémy.
Ako hodnotí predseda RMS svoju prácu?
Počas môjho pôsobenia v RMS, sa mi tam podarilo dostať viacerých mladých ľudí. Vždy, keď bolo najhoršie, prišli ľudia, ktorí chceli pracovať. Vnímam to ako pomoc zhora. Keď prišiel problém, zrazu sa akosi vyriešil. Počas môjho predsedníctva sa podarilo RMS lepšie vystupovať. Táto organizácia má v spoločnosti kredit a nie je ani politická. V predsedníctve nie je ani jeden člen politickej organizácie.
Mohol by si krátko predstaviť RMS? Medzi mladými ľuďmi totiž táto organizácia nie je veľmi známa.
Mladí ľudia nemajú prečo poznať Radu mládeže Slovenska, pretože tá nepracuje priamo pre nich. Mladí vedia, čo je Úsmev ako dar, vedia, čo je Strom života, vedia, čo je DOMKA, ale nevedia, čo je Rada mládeže. Tá tu je pre potreby mládežníckych organizácií, ktoré sa združili, aby svoje problémy mohli jasnejšie formulovať, aby mohli lepšie predkladať svoje návrhy zodpovedným ľuďom v tomto štáte, aby ich niekto zastupoval a prezentoval v zahraničí. V neposlednom rade by mali existovať nejaké servisné aktivity, ktoré pomáhajú práci mládežníckych organizácií. RMS tak sprostredkovane pomôže mládežníckym organizáciam, nepriamo pomôže aj mladým ľuďom.
V minulosti existovali aj ďalšie združenia mládežníckych organizácií. Existujú ešte?
Podobných mládežníckych združení je viac. Do roku 1996 existovala Rada mládeže Slovenska. V tom roku však vtedajšia vláda vyhlásila, že RMS nie je organizáciou, ktorú by mal štát podporovať. Asi sme sa vtedajšej vláde zdali príliš nezávislí. Preto organizácie, ktoré podporovali vládu, založili Slovenský mládežnícky snem (SMS), ktorý okamžite získal výrazné postavenie vo vzťahu k vláde. SMS existuje aj v súčasnosti, ale nikto nevie preukázať jeho členskú základňu. Vraj je tam 24 organizácií. Teda v tom čase sa vytvoril zlý vzťah v komunikácii štátu a mládežníckych organizácií. Vytvorila sa akási druhá strecha. Následne si aj niektoré ďalšie organizácie povedali, že by mohli lepšie fungovať samostatne, čím získajú viacero výhod. Predsa len sa piati dohodnú skôr ako štyridsiati. Našťastie, Ministerstvo školstva SR po voľbách vypísalo isté kritériá, ktoré hovoria s kým bude ako zástupca štátu komunikovať. Zatiaľ tieto kritéria splnila iba RMS. Aj preto štát komunikuje s nami.
Aká je momentálna členská základňa RMS?
Momentálne je v RMS zastúpených takmer 50 organizácií, 27 má plné členstvo a asi 20 je pozorovateľov. RMS spája tie organizácie, ktoré pôsobia na vyššom územnom celku. Na Slovensku je veľmi veľa malých organizácií, ktoré pôsobia len na území jedného regiónu. Preto chceme, aby vznikali regionálne rady. Pilotný projekt vzniká v Trnave, kde by 25. novembra po roku príprav mala vzniknúť takáto regionálna rada. Postupne tieto rady budú vznikať aj v ďalších regiónoch. Našou úlohou je iniciovať tento proces. Možno prvé dva roky budú regionálne rady fungovať v rámci siete RMS. Podľa kritérií štátu môžu zatiaľ financie žiadať iba cez RMS. V budúcnosti však budú samostatné.
Aké sú podmienky členstva v RMS?
V stanovách máme isté podmienky. Členom môže byť detská alebo mládežnícka organizácia. Malo by to byť občianske združenie a nie nadácia, ktorá združuje majetok a nie ľudí. V občianskom združení musí byť väčšina členov mladšia ako 26 rokov. Plným členom RMS sa organizácia stane, ak má pôsobnosť v 20 okresoch a 3 krajoch. Mládežnícka organizácia musí aj fungovať. Preto prvých 12 mesiacov má štatút pozorovateľa. Na Slovensku je približne 16-tisíc neziskových organizácií, z ktorých funguje iba okolo tisíc. Preto existuje aj štatút pozorovateľa. Tento štatút majú aj organizácie, ktoré síce fungujú, no nie na požadovane veľkom území.
Aký je rozdiel medzi pozorovateľom a plným členom?
Organizácie, ktoré vystupujú v úlohe pozorovateľa, nemôžu hlasovať a ich zástupca nemôže byť volený. Nie je to síce veľký, ale je to dosť závažný rozdiel. Dnes máme veľa pozorovateľov, z ktorých len časť bude členmi.
Ako vnímaš prácu ľudí v RMS?
Je to zábava. Práca v RMS však nie je o tom, že je tu sranda. Sú to náročné veci. Bežná robota, ktorú tu musí človek urobiť, je veľmi úmorná. Človek tu často hodiny presedí nad písaním listov, projektov a ďalšími administratívnymi úkonmi. Každý môže hľadať svoje motivácie. Ľudia, ktorí tu pracujú, majú pocit vlastnej sebarealizácie a cítia, že môžu čosi spraviť aj pre iných. Na západe je taký zvyk, že mladí ľudia taký rok vrátia spoločnosti. Na RMS nie je práca priamo s mládežou. Je to práca pre mládežnícke organizácie ako celok. Je to svojím spôsobom politika. Nie síce v tom zmysle, ako to robia naši politici. Ak však rokujem s ministrom či iným predstaviteľom štátu, nepriamo robím politiku.
Koľkí ľudia pracujú na RMS?
Robí tu asi 15 - 18 ľudí, ktorí pracujú na konkrétnych projektoch. Máme dvoch civilkárov a len jedného naplno plateného človeka - našu tajomníčku. Ja nie som naplno zamestnaný. Dostávam iba odmenu na dohodu. Ľudia za vypracovanie projektu dostanú odmenu. Na RMS pracujú mladí ľudia. Snažíme sa zamestnať aspoň jedného človeka z východu. Ten je tu vždy zamestnaný alebo je na civilke.
Čo dáva mladým práca v RMS?
Raz sme tu mali na civilke chlapca z východu, ktorý, keď sem prišiel, nevedel ani zapnúť počítač. Keď odchádzal, mal dve alebo tri ponuky na zamestnanie v komerčných firmách v oblasti počítačov. Človek sa tu môže veľmi veľa naučiť. Je to taká škola života. Nepoznám človeka, ktorý by tu skončil a nenašiel si prácu. Sú tu mladí ľudia a všetkým sa tu páči. Práca viac môže dať ako brať. Ľudia môžu cítiť, že môžu niečo dokázať. Je pre mňa jednou veľkou otázkou, prečo ľudia pracujú pre iných a nesedia doma za počítačom.
Všimli sme si, že RMS má akéhosi kresťanského ducha. V jej čele stojí viacero kresťanských mládežníckych organizácií. Prečo je to tak?
Nie je veľa kandidátov ochotných pracovať v tejto sfére. Aj preto majú v RMS prevahu zástupcovia kresťanských organizácií - DOMKY, ZKSM, Úsmevu ako dar. Táto práca nie je veľmi dobre platená a robia ju iba tí, ktorí majú iné motivácie ako finančné.
Prečo aj v spoločnosti prosperujú kresťanské mládežnícke organizácie.
Myslím, že to vystihujú dve veci, ktoré súvisia so spoločnosťou. Po prvé, ekonomika je slabá, nie je výkonná. Preto sú všetky veci sociálneho charakteru slabo dotované. Druhá vec je, že spoločnosť je v akejsi morálnej kríze. Aj preto dnes najviac pracujú organizácie, ktoré nemajú finančnú motiváciu. Myslím si, že podobne je to aj v krajinách, ktoré sú rovnako kresťansky založené. Práve kresťanské organizácie sú v nich najsilnejšie. Tie ostatné organizácie to trocha hnevá. Na jednej strane hovoria, že kresťanským pomáha Cirkev, a na druhej strane sú nervózni. Mnohým organizáciám na rozdiel od kresťanských chýba idea, necítiť za ich prácou myšlienku. Často sa tak ľudia zabavia a idú preč. Chýba tam spoločenstvo. Aj športovci si môžu ísť zahrať futbal, potom si však už nemajú čo povedať a rozchádzajú sa. To je problém aj u väčšiny mládežníckych organizácií.
Nehnevá Ťa, že keby si pracoval inde, mal by si určite vyšší plat?
Myslím si, že to nie je iba otázka peňazí. Keby som si nedokázal zabezpečiť bývanie a ostatné veci, tak s tým mám problém. Musel by som si hľadať nové zamestnanie. Keď je však človek od rána do večera v práci, tak ani veľa peňazí nepotrebuje. Navyše si uvedomujem, že táto práca je najlepšou školou života. Kde sa môžem viac naučiť, ak nie tu? V tejto práci sa cítim sám sebou, navyše sa učím a môžem sa naplno realizovať. Niekto tomu hovorí, že robí svoje hobby a žije. Mal som viacero ponúk na zamestnanie. Boli medzi nimi aj také, o ktorých sa mojim kamarátom, bratovi či otcovi na Spiši, môže iba snívať. Mal som aj ponuky, ktoré boli dvakrát vyššie ako plat celej mojej rodiny na východe. Mám však pocit, že ako človek nemám čo stratiť.
Do akej miery si DOMKÁrom?
Do veľkej. Treba si uvedomiť, že DOMKA ma navrhla na post predsedu, od DOMKY som dostal istú úlohu, aj keď nemôžem zneužívať svoje postavenie. Cítim sa medzi členmi DOMKY ako doma, ale musím prezradiť, že zatiaľ som nezaplatil členský poplatok na tento rok. V DOMKE momentálne nie som veľmi aktívny. Gabo v minulosti povedal, že sa ma vzdávajú, lebo v RMS môžem byť prospešný.
Ako využívaš voľný čas?
Keď budem mať najbližšie voľno, tak si doma poupratujem. (Smiech.) Voľného času nemám veľmi veľa. To, čo robím, nie je práca, nie je zamestanie. Nemôžem odpracovať osem a pol hodiny a potom skončiť. Ja musím chodiť, reprezentovať, rokovať, písať. Nie je to však vôbec monotónne, ale x-krát som toho mal plné zuby. Už tri roky si hovorím, že pôjdem na dovolenku.
Ako dlho ešte vydržíš? Rodina?
Zatiaľ som svoju budúcnosť veľmi neplánoval. Chcel by som RMS viesť ešte dva roky a potom by som mal skončiť, aby nastúpili noví ľudia. Všetko je však možné. O tom, čo bude potom, som seriózne nerozmýšľal. Policajtom budem asi ťažko, ale čo budem robiť, uvidíme.
Jožo a -pp-