Rozmýšľali ste už niekedy nad tým, kto vlastne ste? Čo za človeka ste? Ako by ste popísali seba samých niekomu, kto vás nepozná? Bol by váš popis vnútorne jednotný (harmonický a konzistentný) alebo protirečivý (nesúvislý)? Menil by sa zo dňa na deň, ako si meníte košeľu, alebo by bol pevný a stály počas istého dlhého obdobia? Máte radi seba samých, alebo vás napĺňa pocit hanby a pohŕdania, keď na seba myslíte? O čo v podstate ide vo všetkých týchto otázkach, je naša IDENTITA.
Každý človek nutne potrebuje silný a celistvý pocit osobnej identity, ktorý by mu slúžil ako kotva v rozličných situáciách jeho života. Bez identity, ktorú si človek definuje vo veku mladosti, nebude schopný dostať sa do toho, čo nazývame hlavným cieľom veku dospelosti, totiž do intimity. Slovo intimita je o vzťahoch. Pochádza z latinského slova "in timor" (v preklade: v strachu), čo je presne to, čo sa deje, keď ideme do vzťahu s iným človekom alebo s Bohom. Dá sa to prirovnať k oceánu: vzťah s iným človekom (alebo s ľuďmi) je ako vyplávať na šíry neznámy oceán. Človek tam cíti strach. Tento strach je však niečím celkom normálnym. Bez neho to nepôjde. No aby som sa na tom mori (snahy o budovanie si intimity) nestratil, potrebujem mať vybudovanú identitu. Identita je ako lano potápača, ktorým je pripevnený k svojej základňovej lodi. Keď mu hrozí nebezpečenstvo, môže sa kedykoľvek pomocou neho vrátiť späť.
Ako riešiť otázku vlastnej identity?
Keď za Jánom Krstiteľom prišli Židia, aby im konečne prezradil, čo ich kvárilo už istý čas, totiž kto je tento čudesný človek, skôr, ako im povedal, kto je, prezradil im, kto nie je. "Ja nie som Mesiáš!" "Nie som Eliáš!" "Nie som Prorok!" Židia si ho definovali vo svojich vlastných mysliach na základe svojho vlastného pozorovania. Mysleli si, že je Mesiášom alebo azda nejakým "znovavteleným" Eliášom, alebo nejakou inou postavou z ich minulosti. Ján odpovedal jednoznačne a kategoricky: Nie. Toto nie som! Toto mi nepatrí!
Takýto postup je dobrý aj v našom prípade. Skôr, než si budem schopný odpovedať na otázku, kto som, musím vedieť, kto nie som. O sebe máme rozličné predstavy. Niektoré nám spôsobujú komplex povýšenectva a niektoré zasa komplex menejcennosti. Ani jedny, ani druhé nie sú dobré, pretože sa nezhodujú s našou vnútornou pravdou. A my to vieme. Ak nie sme pravdiví voči sebe samým, nemôžeme vnútorne rásť. Darmo si to budeme namýšľať. Keby k nám prišli Židia a spýtali sa nás podobne ako Jána, niektorí z nás by mali pokušenie odpovedať im pozitívne. Áno som: Mesiáš, Eliáš, prorok... A možno niektorí aj žijeme tak, ako by sme nimi boli. V hĺbke srdca však cítime, že nie sme tým, čím sa tvárime, a že nakoniec sme hlboko nešťastní. Aj medzi nami je veľa takých, ktorí sa správajú doslova ako Mesiáši. Ideme zachraňovať svet. Chceme byť všade. Bez nás to nebude fungovať. My sme pre ľudí a pre svet nenahraditeľní. Zabúdame, že cintoríny sú plné nenahraditeľných ľudí. "Ja nie som Mesiáš!", túto odpoveď by sme si mali opakovať. "Kto si teda, si Eliáš?" Mnohí máme dojem, že sme Eliáši, ktorí prichádzajú na ohnivom voze. Chceme sa skvieť v očiach ľudí a zaujímať v ich živote exkluzívne miesto. Chceme byť adorovaní, oblietavaní a zvelebovaní, pre zvláštnu výnimočnosť, ktorú v sebe nosíme. Mnohí z nás majú v sebe naozaj mentalitu tragických romantikov. Zmýšľame o svojom špeciálnom mieste vo svete a v životoch ľudí. Eliáši však jednoducho nie sme. Kto sme teda? Sme proroci? Mnohí máme ten dojem. Chceme v mene Božom ľudí napomínať, vyzývať ich k reforme a rozprávať im o Božom hneve. Šírime okolo seba atmosféru strachu a odsudzovania, netolerancie a neschopnosti chápať. Proroci nie sme.
Je tu aj opačný prístup. Mnohí z nás sa naopak podceňujeme. Máme pokušenie tváriť sa, že nie sme nič, nič neznamenáme, že sme červíci, ktorí sú omylom prírody. Tento postoj sa nenachádza len u ľudí, ktorí sú neveriaci, ale aj u veriacich. Lenže ani tento postoj nie je pravdivý. Cítime to. Nech sa akokoľvek navonok zdegradujeme, či už v reči, alebo postojoch, vo vnútri cítime, že to nie je pravda. Že aj keď si myslíme, že sme nič, cítime, že predsa len niečo sme.
Kto teda sme? Uvedomiť si, kto nie sme, je dôležité, ale nestačí to. Čo je to vlastne identita? Identita je súbor prvkov, ktoré tvoria podklad toho, kto si ako človek. Čo je v tebe špecifické, jedinečné a neopakovateľné. Sem patria veci ako telesné črty (výška, váha, pohlavie, farba vlasov alebo očí, celkový vzhľad...), spoločenské roly (študent, učiteľ, dieťa, rodič, zamestnanec, manželka...), aktivity, v ktorých sa angažuješ, a schopnosti, ktoré pri tom využívaš (hra na hudobnom nástroji, tancovanie, kreslenie...), tvoje postoje a záujmy (šport, neschopnosť zniesť drzých ľudí...), pocit príslušnosti k určitej skupine ľudí alebo k určitému miestu (národnosť, jazyk...) a všeobecné črty tvojej povahy (introvert alebo extrovert, prchký alebo uvážlivý, citlivý alebo rozšafný) a pod.
Identita je teda súbor týchto a podobných prvkov. Je nebezpečné, ak to prehliadneme. Ak by človek pokladal za svoju identitu len jednu vec, pri strate tejto jednej veci zo svojho života, by sa spolu s ňou stratila aj jeho identita. A nastala by u neho kríza identity. Napríklad, ak je vašou jedinou identitou národná identita, keď stratíte svoj štát alebo odídete do zahraničia, budete sa cítiť ako nikto. Alebo keď vašou identitou bude, že ste učiteľ, a stratíte zamestnanie, budete sa cítiť vykorenený. Alebo ak ste manžel a vaša manželka vám zomrie, po jej smrti sa utýrate k smrti, lebo už nie ste nikým. Odborníci teda silno zdôrazňujú, že je to súbor vecí a nie len jedna vec.
Vráťme sa znovu k Jánovi. Keď už povedal, kto nie je, potom poukázal aj na to, kto je. Ján definuje sám seba. Vyhlasuje sa za hlas. Je to zvláštna definícia. Stojí v ostrom protiklade s predchádzajúcimi riadkami. Hlas totiž v istom momente doznieva a prestane byť užitočný. Užitočné je len posolstvo, ktoré tento hlas sprostredkováva. Ján však trvá na tom, že on je hlas. Nebolo nebezpečné pre jeho identitu byť len hlasom a ničím iným? Hlasom, ktorý chvíľu znie a potom zaniká?
Na Jánovi vidíme to, čo psychológia prehliada. Psychológia hovorí: Nebuď len hlasom, lebo keď prestaneš byť hlasom, stratíš identitu. Lenže Ján svoju identitu nestratil ani vtedy, keď prestal byť hlasom. V Jánovom postoji a ešte výraznejšie v Ježišovom učení sa nachádza jedna zaujímavá novinka: Našou identitou je Kristus. Všetky ostatné veci, ktoré sú vonkajším prejavom našej identity na tomto kameni spočívajú, sú na ňom ukotvené. Neskôr to hovorí aj sám Ježiš, keď zdôrazňuje: "Ak niekto miluje viac svojho otca matku... než mňa, nie je ma hoden." Nie preto, že by Ježiš o takéhoto človeka nestál, ale preto, že ak by takýto človek stál pred stratou niečoho, čo miluje viac než Krista, rozpadol by sa. Ak mám v svojom jadre Krista, ten sa nikdy nerozpadne, a tak sa nerozpadne ani moja identita. Ježiš je totiž ako "kotvička", na ktorej sú ukotvené všetky ostatné prvky mojej identity. Ak budem mať Krista vo svojom strede ako identitu, v mojom živote sa môže čokoľvek zmeniť, no ja sa nikdy "nerozpadnem". A navyše, budem žiť v pravde. Nebudem trpieť ani komplexom superiority, ani komplexom inferiority. Budem vyvážený a dobre ukotvený. Svätý Pavol to vyjadril slovami: "Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus".
Milan Bubák SVD, foto: Martina Fabiánová
