Išiel v habite a ľudia nemali predsudky...
Zastavili aj preto, že videli rehoľníka...
Jazyk neovládal žiadny...
Na bicykli bol v Medžugorii, Fatime a Poľsku...
...KTO JE ANDREJ?
Brat Andrej má 37 rokov. Pochádza z Bardejova. Jeden rok bol v noviciáte v Podkoniciach, rok v Kremnických Baniach. V kláštore kapucínov v Žiline pôsobí už siedmy rok ako "kapucín pre všetko" - maliar, kuchár, kostolník, robotník...
...KEDY A KDE KUL ANDREJ PLÁNY...?
Myšlienka na pešiu návštevu Ríma mu napadla ešte v časoch socializmu, keď chodieval z Bardejova na Staré Hory. Túžil po otvorených hraniciach, po cestovaní s batohom len tak. Bezprostredne ho však oslovilo svetové stretnutie mládeže so Svätým otcom v Paríži. Brat Andrej si vtedy "sľúbil", že ak to bude možné, pôjde v roku 2000 do Ríma peši. Najväčším "motivátorom" na túto cestu bola, citujem: "...láska k Cirkvi a k Svätému otcovi".
...KAPUCÍNSKA DOVOLENKA...
Na cestu sa nepripravoval vôbec. Chcel, aby to bola cesta na spôsob duchovných cvičení. Veľa ľudí odrádzalo Andreja od tejto cesty, nakoľko sa im spôsob, ktorý si Andrej zvolil, zdal dosť nebezpečný. Radili mu, aby si na cestu niekoho nahovoril. Niekoľkokrát to i skúsil, no nakoniec išiel sám. "Západ" mohol byť pre Andreja nebezpečný najmä kvôli súkromným pozemkom, na ktorých sa nedá "len tak" prenocovať.
"KEBY SOM CHCEL ZNEUŽIŤ DOBROTU ĽUDÍ, PRÍDEM DOMOV S PLNÝM AUTOM."
Deň pred odchodom sa v kláštore sťahovalo. Pár vecí, ktoré si chcel zobrať, mal pohodené na "kôpke". Niesol so sebou len tenký spacák, tri tričká, habit, dáždnik, pol litra čistej vody, breviár, leukoplast a nožnice na pľuzgiere. Jedlo nemal žiadne. Jedol len to, čo mu ľudia darovali. Päťsto korún, ktoré si v Bratislave zmenil na doláre, si Andrej zobral len na veľmi nevyhnutné potreby. Boh sa však cestou o Andreja staral. Nepotreboval peniaze ani jedlo. Stretával sa len s dobrými ľuďmi. Nežobral. V Ríme sa stretol i s ľudmi, ktorí "žobrali" pre seba. Keď bol Andrej odkázaný na pomoc iných, cítil, že Boh je veľmi blízko, že je živo prítomný a stará sa. Veľa darovaného však musel s patričným vysvetlením odmietnuť. To, čo si napokon zobral od ľudí, bral s vedomím, že to môže niekomu na ceste pomôcť.
...NA CESTÁCH BEZ CESTOVNÉHO LÍSTKA...
V pondelok 19. júna napoludnie vychádzal Andrej z brány kláštora kapucínov v Žiline s istými obavami. Tie z neho opadli už pri žilinskom cintoríne, kde stretol jednu známu tetu, ktorá ho ponúkla kapustníkom. Hneď za Žilinou, asi po 10 km chôdze, mu zastavili tri autá. Dve z nich odmietol, lebo sa mu to zdalo príliš pohodlné. Autám sa však Andrej nechcel absolútne vyhýbať. Tvrdí, že to bol jeden zo spôsobov ako nadviazať kontakt s cudzími ľuďmi a len tak sa porozprávať.
Prvé noci prespal u svojich známych. Ďalšie však už u úplne neznámych ľudí. Andrej spomína na dve panie v jednej dedine: "Bolo už asi pol jedenástej večer, keď som zmorený dennou chôdzou došiel do jednej dedinky. Z jedného domu vyšli dve panie, ktorých som sa spýtal, či by som mohol prenocovať u nich vo dvore. Jedna z nich mi kázala prísť bližšie, aby si ma obzreli. Podišiel som bližšie, aby sa ma povypytovali, kam idem, odkiaľ som. Povedal som im, že idem do Ríma. Zobrali ma dovnútra, vo dvore bola voda, mohol som sa "osprchovať" a spal som vonku na kanape. Ráno mi pani urobila raňajky a išiel som ďalej."
Ďalší úsek cesty vyzeral podobne. Ráno modlitba breviára, cesta, nejaké raňajky, cesta a nocľah. Dennú rutinu však striedali stretnutia s ľuďmi, rozhovory a osobná modlitba. Andrej sa dosť riadil sv. omšami v dedinách, do ktorých prichádzal večer. Práve miestni kňazi ho mohli "nasmerovať" k nocľahu.
Andrej spomína: "Zastavilo mi jedno auto a mladá pani hneď spustila. My sme vás včera s manželom predbiehali a manžel bol nešťastný z toho, že sme vám nezastavili. Mohli sme sa vás aspoň spýtať, či niečo nepotrebujete. Som taká rada, že som vás stretla, aspoň pre vás môžem niečo urobiť. Zvezieme vás do Bratislavy."
...CEZ HRANICE NA ZÁPAD...
Rakúsko
V Bratislave prenocoval Andrej v kláštore kapucínov a potom sa vybral do Rakúska, cez hraničný prechod v Kittsse. Colníkom veľmi nevysvetľoval zámer svojej cesty, radšej bol stručný. Asi päť kilometrov od hranice ho zastavilo auto pohraničnej polície, ktorá mu znovu skontrolovala doklady. Keďže mal všetko v poriadku, mohol pokračovať v ceste.
"V Rakúsku ma na jednom cyklistickom chodníku predbiehala žena s dcérou. Zastavili sa pri mne a pýtali sa, kam idem. Rečou tela - všade použiteľným jazykom - som im vyrozprával zámer svojej cesty. Pobrali sa ďalej a asi po dvoch kilometroch stáli pri ceste i s autom. Pozvali ma na obed. Bol som prekvapený a potešený tým, ako sa Boh stará. S veľkou radosťou som prijal pozvanie. Ich dom bol vzdialený asi kilometer smerom do poľa. Najedol som sa, porozprával s domácimi, a tí ma potom odviezli späť na cestu."
Počas cesty Rakúskom niekoľkokrát zmokol. Raz, keď bol premočený do nitky a nevedel, kde bude nocovať, zastavila mu jedna pani a navrhla mu, aby sa zúčastnil sa na sv. omši v ich kostole, kde mal byť v ten deň i koncert, a ona mala spolu s miestnym kňazom zatiaľ pre neho nájsť nocľah. Na koncerte Andrej skoro zaspal, bol unavený z prebdenej noci a dažďa. Nikdy však nemal pocit, že je nervózny. Po koncerte išiel s manželmi, ktorí vlastnili hotel, kde mal prenocovať: Andrej dostal vlastnú izbu, kúpeľňu a bohatú večeru. Na druhý deň mohol pokračovať v ceste.
Andrej vstával vždy zavčas rána, keď slnko ešte tak silno nepálilo: "Istému Rakušanovi, u ktorého som prenocoval som povedal, že chcem ísť skoro ráno preč. Aby som ho nebudil, uložil ma do izby s východom na ulicu, dal mi kľúč a povedal, že keď budem odchádzať, mám mu ich nechať na dohodnutom mieste. Prekvapilo ma, ako mi dôveroval."
Taliansko
Andrej prešiel z Rakúska do Talianska. V Udine plánoval istý čas zotrvať u Ondreja Sočuvku zo Žiliny, ktorý v Taliansku študuje. Prišiel dosť skoro - Ondrej bol práve na Sicílii. Miestni mladí ľudia však Ondrejovi zatelefonovali a tak tam mohol Andrej zostať až do jeho príchodu. Po ceste ďalšími talianskymi mestečkami sa napokon Andrej konečne dostal do cieľa.
Rím
Do Ríma prišiel Andrej 19. augusta. Zotrval tam až do celosvetového stretnutia mládeže so Svätým otcom. Týždeň navštevoval historické pamiatky, najmä baziliky. Týždeň si vyhradil na vlastný duchovný program. Po skončení samotného stretnutia mládeže zostal v Ríme až do septembra, keď ho spolubratia zo Žiliny zobrali svojím autobusom naspäť domov.
...A ČO BOLO ĎALEJ...?
V rozhovore s Andrejom ma zaujímalo, čo si myslí o ľuďoch na Slovensku v porovnaní s ľuďmi na "Západe". Ktorý národ je pohostinnejší, kde sa ľudia viac boja prijať pútnika... "Mal som možnosť stretávať sa len s dobrými ľuďmi. Najviac som si uvedomoval to, že ľudia, ktorých som stretol - či už veriaci, alebo neveriaci - veľmi chcú pomáhať, len akoby nemali komu."
Andrej chcel vidieť, ako Boh pôsobí každý deň v jeho živote. Na ceste stretával prostitútky, podnikateľov, obyčajných ľudí... V kontakte s nimi nemusel nič urobiť, Boh cez neho mohol urobiť veľa.
Andrej dôrazne prízvukoval, že si veľmi želá, aby článok bol len jeho svedectvom o tom, ako sa Boh o ľudí stará. Toto želanie je i mojim želaním.
Ďakujem Andrejovi za rozhovor a prajem mu veľa síl do ďalších ciest...
Spracovala: Ivana Dudová, Foto: Róbert Demko
