Má dvadsaťšesť rokov, vo vrecku dva vysokoškolské diplomy, doma jedného manžela a v Jacovciach stovky fanúšikov. Miluje novinárčinu, a túži sa stať matkou. Cvičí aerobic a každý moment života je podľa nej modlitbou. Martina Jančeková.
V spravodajstve STV si sa prvýkrát objavila v roku 1997, ako redaktorka a moderátorka večerných správ. Pocítila si vtedy ako novinárka politický tlak pri ich príprave?
Tlak sa prejavil tak, že sa nám šéfovia snažili trochu vymedziť mantinely pri výbere zahraničnopolitických udalostí. Hlavne v období, keď sme sa snažili dostať do Európskej únie, keď na Slovensko prichádzali demarše. Všetky tieto záležitosti však boli na zodpovednosti zmenára hlavného spravodajstva. To, či sme my zaradili do správ zemetrasenie v Japonsku alebo na Taiwane už nikomu nevadilo, a v tomto zmysle sme pôsobili ako relatívne samostatná jednotka.
Ako si teda nasledovne po voľbách vnímala obdobie zmeny vedenia, nielen v štáte ale aj v STV?
Keďže celé obdobie pred voľbami bolo dosť ťažké, či už na psychiku, ale aj na svedomie každého človeka, keď sa musel sám pre seba rozhodovať, čo áno a čo nie, bezprostredne po voľbách sme si všetci predovšetkým vydýchli, napätie sa uvoľnilo. Či už boli niektorí kolegovia preradení do inej redakcie, alebo nech sa udialo čokoľvek, každý to akosi ľahšie prijímal, keď vedel, že teraz to už naozaj smeruje k tomu, aby si človeka všímali ako profesionála a hodnotili jeho prácu, a nie nejaké iné zámery.
Od začiatku tvojho pôsobenia v televízii sa venuješ zahraničným udalostiam. Ktorá téma alebo oblasť ti je najbližšia?
Teraz by som asi mala povedať OSN, lebo z toho mám záverečnú prácu na Inštitúte zahraničných vzťahov. Ale okrem OSN je to celkovo medzinárodná politika v svetových organizáciách. Čoraz častejšie sa totiž ukazuje, že čím väčšie fórum, tým menej sa tam vyrieši. Okrem toho je pre mňa stále pútavá oblasť ako Filipíny či Indonézia - mala som totiž možnosť ich navštíviť, mala som a mám tam priateľov, zaujímam sa o ich kultúru a históriu.
Pred časom si sa zúčastnila na Miléniovom summite OSN v New Yorku. Stretla si sa tam s niektorými osobnosťami celosvetovej politiky?
Problémom tohto summitu bolo, že my novinári, a musím povedať, že sme proti tomu patrične reptali, sme vôbec nemali možnosť k nikomu zo svetových politikov sa ani priblížiť. Bolo to veľmi prísne vymedzené, takže sa každý dostal iba k politikom zo svojej krajiny.
Predsa si sa už stretla s mnohými zahraničnými politikmi. Ktorá osobnosť na teba najviac zapôsobila?
Uu, tak tých bolo veľmi veľa... musím však priznať, že keď som minulý rok bola v Madride, zapôsobil na mňa premiér Aznar. Predtým som ho vnímala ako atraktívneho muža - Španiel, tmavé oči, pomerne mladý premiér v porovnaní s ostatnými; ale neskôr som pochopila, že je aj veľmi silnou osobnosťou, je pevný, keď musí rozhodovať o závažných veciach, akou je napríklad ETA. Upútal ma aj Tony Blair, hoci som sa s ním osobne nestretla - myslím si, že na to, že je taký mladý, musel mať v sebe veľa sily a talentu, aby prerazil cez takú silnú konzervatívnu líniu. No a naopak, čo sa týka vizáže, trochu ma sklamal Bill Clinton. Na obrazovke predsa vyzerá vždy tak perfektne, ale na živo to nie je ono...
Do zahraničia si chodila pred i po voľbách v roku 1998. Máš pocit, že sa atmosféra, v akej prijímajú slovenských politikov v zahraničí, naozaj zmenila?
Určite - zmenu cítiť hádam na každej zahraničnej návšteve. Už spôsob, ako vítajú našich najvyšších štátnych predstaviteľov hovorí za všetko. Prijímajú ich so všetkými poctami, snažia sa, aby rokovania zachádzali do konkrétností, aby to neboli len povrchné reči. Naposledy sa nám stala taká pikoška - keď sme leteli do Atén, tak nás už vo vzduchu, vítala špeciálna letka gréckeho prezidenta, bolo to veľmi milé. Neskôr nás zase prekvapila výzdoba mesta, ešte v živote som nevidela toľko slovenských zástav ako v Grécku. Sú to síce maličkosti, možno len formality, ale naozaj z toho cítiť, že nás berú inak.
Kvôli práci veľa cestuješ. Ako sa tvoj život novinárky zmenil po uzavretí manželstva?
Ja neviem.. .pred svadbou som väčšinou počula také názory, že načo sa vydávaš, manželstvo je obmedzujúce, to už sa nebudeš môcť ničomu venovať do takej miery, ako keď si slobodná. A ja som sa zatiaľ za tie dva roky, čo sme spolu, presvedčila o pravom opaku. Manželstvo mi úžasne pomáha, vždy sa teším domov, že ma tam niekto čaká, že sa postará o domácnosť, kým ja nie som doma a urobí maličkosti, ktoré ma potešia... že mi prinesie kávu, keď som unavená, a podobne..
Čo robí tvoj manžel?
Manžel je finančník.
Čiže tiež jedno také "ubehané" zamestnanie...
To áno, ale on má tú výhodu, že má fixnú pracovnú dobu, pretože je naviazaný na rokovania s klientmi a väčšinou rokuje s podnikmi, ktorých zamestnanci pracujú tak do piatej - šiestej. Takže, kým on môže takmer s určitosťou povedať, že okolo šiestej bude voľný, ja končím až okolo ôsmej...
A čo deti? Neláka ťa stať sa matkou?
Tak to je ťažká otázka... láka, samozrejme láka. Napokon, materstvo do určitej miery asi oslovuje každú ženu, hlavne keď už začnú tikať biologické hodiny, a tak ďalej (moderný výraz)... Určite o tom uvažujeme, chceme deti a nie len jedno, aspoň tri... ale, zatiaľ už možno ani nie kariéra, skôr zdravotné dôvody sú obmedzujúce, takže sa zatiaľ musíme riadiť radami lekárov.
Teda, čo sa týka detí, ste si ako "moderný pár" hneď pri svadbe neurčili, kedy áno a kedy ešte nie?
Nie, nie, pravdupovediac, možno som kedysi, keď som povedzme končila školu, mala také predstavy - najskôr kariéra, potom rodina, až neskôr deti, lebo potom sa už nebudem môcť ničomu venovať. Ale po zdravotných problémoch, ktoré som mala, by som povedala, že sa to neoplatí riskovať. Človek totiž môže mať tridsať a môže už veľmi chcieť a snažiť sa, a práve vtedy už nič nie je tak, ako by chcel. A naopak, môže mať dvadsaťpäť, keď to príde a zrazu zistí, že to naozaj bolo aj na niečo dobré, že to prišlo vtedy. Všetko má v živote svoj čas.
Chceš pokračovať v tejto práci, aj keď sa staneš mamičkou?
Určite, necítim sa až natoľko stará, že by som nevládala behať za kameramanmi... Ale zase, na druhej strane, s deťmi by som chcela zostať aspoň prvé dva roky, keď dieťa matku potrebuje najviac. Je síce pravda, že deti potrebujú svojich rodičov aj keď sú staršie, ale to sa už bude dať nejako vyriešiť; máme predsa staré mamy...
A ty, mala si pekné detstvo?
Úplne fantastické, také by som dopriala aj mojim deťom. Práve preto hovorím, že budem využívať aj mojich rodičov a starých rodičov, aby kúsok z toho, čoho sa mne dostalo, mali aj moje deti. Aby mohli žiť na dedine a hrať sa so psíkom, aby vedeli, čo sú to sliepky, ako vyzerajú.
Ako tvoji rodičia vnímajú tvoju prácu?
Naši vždy chceli mať zo mňa doktorku - po tom, ako som si urobila na Inštitúte zahraničných vzťahov doktorát sa dá povedať, že sa im to splnilo. Sú to moji najoddanejší fanúšikovia, a zároveň kritici. Všetko pozorne sledujú, ešte aj nočné správy, a potom mi mama volá a hovorí: "Sako bolo dobré, účes nie veľmi..."
Cítiš niekedy, že si ako žena v novinárskom prostredí v nevýhode? Sú ženy v tejto oblasti obmedzované?
Nie - viem síce, že dodnes v niektorých povolaniach sú ženy odsúvané na vedľajšiu koľaj, ale ja mám zatiaľ presne opačnú skúsenosť: byť ženou je v novinárstve výhodou. Žena, ak je dostatočne vzdelaná a inteligentná a vie to správne použiť, sa často dostane aj tam, kde by už muž neprenikol - napríklad za ochranku, na nejaké rokovania. Okrem toho si ochranka nikdy nedovolí správať sa hrubšie k žene, skôr k nejakému fotografovi.
Využila si už sama nejaké ženské "finty" na to, aby si sa niekam dostala?
Priznám sa, že keď som sa chcela teraz naposledy v New Yorku dostať ku Kofimu Annanovi, takmer som sa rozplakala pred ochrankou, aby ma tam pustili. Nanešťastie boli neoblomní, takže mi to nepomohlo... ináč sa však k takýmto metódam veľmi neutiekam.
Ako vnímaš vlastnú publicitu? Nebol to pre teba šok, stať sa zrazu na verejnosti všeobecne známou?
To obdobie už mám za sebou. Vďaka televíznej obrazovke som sa na začiatku stala jednou z tých, o ktorých populárnosti hlasovali diváci v časopisoch, ktorí poskytujú rozhovory a autogramy. Na jednej strane to teda bolo milé. Ale, človek, nech by sa akokoľvek snažil, nie každému bude sympatický. A okrem toho, nie je to bohviečo, keď idete napríklad s manželom po meste a niekto za vami pokrikuje, pričom jemu to vadí (našťastie, už si na to zvykol, ale spočiatku to nebolo veľmi príjemné). Teraz to všetko vnímam ináč - mám rada ľudí, preto aj robím práve túto prácu - preto sa ani nezatvárim hrozivo, keď ma niekto neznámy osloví na ulici. Každý, kto vystúpi na televíznej obrazovke si musí byť vedomý toho, že ho budú ľudia poznať aj bez toho, aby on poznal ich.
Nevyvoláva v tebe publicita pýchu či zahľadenie do seba?
Vždy, keď som smerovala k tomu, že som si v duchu o sebe myslela, že som naj a najsuper, dostala som nejaké zaucho od života. Povedzme, že ma stiahli z moderovania, alebo mi niekto povedal, že nie som až taká dobrá... A to je na živote úžasné, to vám pomáha rásť. Drobné napomenutia, po ktorých najprv frflete, nechápete, prečo postretli práve vás, ale v konečnom dôsledku si uvedomíte, ako veľmi vám pomohli.
Aké miesto má v tvojom živote viera?
Vďaka študijnému pobytu v Amerike som pochopila, že duchovný život neznamená uzavrieť sa pred svetom. Veriace ženy nemusia byť zahalené v dlhých šatách a absolútne odmietať módu či make-up, ako niečo svetské. S vierou sa dá úplne normálne existovať aj v dnešnom svete. Ide o to, ako sa naň pozeráte svojím vnútorným zrakom - idete po ulici, všímate si iných, ich potreby a všetko to nejako pretavujete vo svojom vnútri. A vašou modlitbou sa tak stáva každý okamih, nie len čas, ktorý prísne vymedzíte a oddelíte od času každodenných povinností či voľna. Viera je teda pre mňa hodnota nerozlučne spojená so všetkým, čím som a čo robím. Ináč, v duchovnom živote mi veľmi pomáhajú rozhovory s mojimi priateľmi, zvlášť s kňazom od nás, z Jacoviec, ktorý má veľkú zásluhu na tom, že sa bližšie k viere dostal aj môj manžel.
Pomáha vám viera pri budovaní partnerského vzťahu?
Určite. Viem si síce predstaviť aj vzťah, v ktorom je jeden partner duchovne nasmerovaný inak ako ten druhý, ale potom musia mať spoločné aspoň nejaké morálne hodnoty a zásady, lebo bez toho by to nešlo. No a kto takéto hodnoty a zásady má a dodržiava ich, ten už má veľmi blízko k viere - možno ho len niečo v detstve či v mladosti odradilo, v jeho vnútri vznikla nejaká blokáda, cez ktorú sa nemôže dostať.
Sú medzi súčasnými slovenskými novinármi veriaci, prípadne ľudia s vysokým morálnym hodnotami?
Áno, mám dokonca osobnú skúsenosť, že som jedného kolegu z konkurenčnej televízie dlhšie poznala, pričom som si myslela, že je to z pracovnej oblasti. A asi až po roku som si uvedomila, že ho vlastne poznám v prvom rade z nedeľných omší v Kovke. Všeobecne si však nemyslím, že je pravdivý obraz, ktorý majú ľudia o novinároch - bohémsky život, neviazané vzťahy, rozpadnuté manželstvá. Verím tomu, že, naopak, mnohí z nich sú veriaci (aj keď o tom na verejnosti nehovoria) alebo prinajmenšom ľudia s pevnými morálnymi a etickými zásadami.
Lucia Kubošová
