|
Rozmarný ja?
Otec žije! Láskou živý, svojich synov,
Vychováva si ich s úctou, chopou milou,
Tak vzmáhajú sa v múdrosti, vychovaní bez omylov.
Lež čas melú spravodlivo božie mlyny,
Každému vždy doprajú, čo radosťou prežíva,
A bratia moji, snami, stávajú sa iní
Každý v niečom ožíva.
Raz tu jeden povie, nebojácne smelo:
„Daj mi Otče, všetko čo je moje!
Inde srdce tiahne ma, už to vo mne vrelo.“
A telo jedno roztrhne sa v dvoje.
Ktorý vzoprel sa, ten, z domu odchádza,
Duša jeho, otcov smútok asi netuší,
To blaženosť v jeho očiach prezrádza,
Že otcov vzlykot, nedostal sa mu do uší
Cudzie kraje lákajú ho, niekde v diali,
Naivne si myslí: „Tam ma šťastie čaká,
Sveta biedu neznám, nemám prečo žialiť.“
A tá brána veľká, no však veľmi láka.
I zlákala ho, v tomto kraji cesta zvrhlá,
Život užívať, chcieť sa rozhodol
V náručí ľahkej devy, práve časom mrhá,
Teraz si s diablom, život dohodol.
Peniaze otcove, však míňajú sa rýchlo,
A radovánky sveta, ho už celkom zhltili
Aj keď niekedy, ho srdce pichlo,
Hriechy svedomie, mu dávno zborili.
Krajina snov, mladom padla práve
Ľahkomyseľník mladý, chudobným stal sa,
No a teraz, prichádza na myšlienky pravé,
Že ozajstného dobra len tak nerozvahou vzdal sa.
Pri práci, s prázdnym bruchom,
Deň i noc sa pomaličky menia
A tak v trpkom plači, s poníženým duchom,
Anjel mu vnukol, dielo vykúpenia.
„Tam, domov, vrátiť sa skúsim,
Tam je dobra – lásky sýta,
Tam odpustenie žiadať musím,
Tam, pokoj mojej duši skýta.“
„Zborila sa vo mne, jedna veľká klietka,
Čo oddávna mi ducha putnala,
Otcovi poviem, čo vidí sa len zriedka,
Že zhrešil som proti nemu od mala.“
A už stojím pred ním, skormútene,
Zoslanené pery šepkajú mi, srdcu ťažké slová:
„Otče, život ma zatisol ku stene,
Chcem byť tebe ľúbosť nová.“
„Viem, že som zhrešil, proti tebe i nebu,
Nie som hoden, volať sa tvojím synom,
Ale, ó jak túžim ujedať z tvojho chlebu,
Sľubujem, neobzriem sa viac po inom.”
Otcovi ma asi prišlo ľúto,
Zrazu ma začal objímať,
Moju dušu opustil už smútok
A radosť takú, chcel som už dávno mať.
„Odejte ho a na ruku mu prsteň dajte!
Lebo počúval i za hlasom srdca šiel,
Odteraz ho v úcte majte,
Bo stratený bol a predsa sa našiel.“
Hodovali teda, radosťou z kajúcnika horlili,
Lež syn druhý z poľa unavený ide,
I dozvedá sa, že vykŕmené teľa zabili,
Bo doma je ten, ktorý chodil inde.
Urazený pred domom stáva,
Nechce vojsť, bo krivda ho páli,
Otec smútok, zas tu nový máva,
Radosti nesklamanej, sa láska jeho máli.
„Otče slúžil som ti už od dávna,
Nikdy neprestúpil som príkaz tvoj,
Ale kde je? Kde, spravodlivosť tvoja slávna
Keď znovu zliepaš pretrhnutý spoj.“
„No mne si ešte teľa nezabil,
Nedal si mi voľnosť času
By som sa s priateľmi zabavil,
I vyskúšal silu svojho hlasu.“
„Vieš syn môj, ty si so mnou stále,
A všetko, čo moje, je i tvoje,
No patrilo sa urobiť pohostenie malé,
Veď nezabúdaj, že mám ľúbosti dvoje.“
„Tento tvoj brat bo, stratený
A našiel sa predsa,
Nebál sa, svoje rúcať steny,
Tak aj ty, pre lásku vznieť sa.“
A tak otec žije! Láskou živí svojich synov,
Vychováva si ich s úctou, chopou milou,
Tak vzmáhajú sa v múdrosti, vychovaní bez omylov.
Rastislav m. Kamipola
|
Si
Si úsmev môjho smútku
Si slnko mojej noci
Si túžba môjho skutku
Moc bezmoci
Si ráno môjho večera
Si nádej mojich dní
Si repríza, si premiéra
Si vánok posledný
Si krásna dúha leta
slová čo si chcem zapamätať
Si moja slabosť
moja sila
si moja radosť
večnosť, chvíľa
Si moja cesta
moja krása
nevesta
život čo nevzdáva sa
Si krásna dúha leta
slová čo si chcem zapamätať
Si moja žena
moja vymyslená
Si moja dôvera
si moja skazka
rozum a povera
Si moja láska
Marek Brenčič
|