V jedno nedeľné odpoludnie som sedela vo vlaku so znudenou tvárou v dlaniach, odkázaná len na tmavočierny výhľad z okna. Akosi intenzívne ma spútavali úvahy o minulosti a začínala ma trápiť nejasná budúcnosť. Toto šero mojej duše popretkávané hlukom burácajúceho vlaku, ktorý sa v nepravidelných intervaloch potkýnal o križovatky vlastných koľají, začal narúšať detský štebotavý hlások. Viem, zvyčajne sa to stáva, že človek si spolucestujúcich nevyberá a ani ja som nemala v ten nedeľný už skoro večer inú možnosť.
Doposiaľ som si detailne nevšímala spolucestujúcich, ale tú skúsenosť a vlastne osobný čas na ďalšiu úvahu som vnímala ako „nenáhodu“. Nenáhoda nie je spisovné slovo, to viem, ale vystihuje skutočnosti, ktoré sa v živote nestávajú len tak. Ony sú dané. Sú dané nám, aby sme rozmýšľali. A vtedy, vo vlaku, som sa neubránila myšlienkam, o ktorých som ani netušila, že dokážu tak úzko súvisieť s témou, ktorú možno raz ktosi zadal maturantom. Nazvime ju napríklad „Osobná skúsenosť s obhajovaním ľudskej dôstojnosti“.
Vrátim sa k dievčatku, ktoré akoby čarovným prútikom rozjasnilo moju zahmlenú náladu a prinútilo ma zamyslieť sa nad slovným spojením „dôstojnosť človeka“. Možno to vyznieva nejasne, možno je až banálne prirovnávať dievčatko, ktoré práve nastúpilo do veľkej školy s hlbokou filozofickou témou o dôstojnosti, ktorú môžu vykladať len vzdelaní učenci preosiati cez nemalý počet vzdelávacích inštitúcií.
Začnem teda neďalekou minulosťou Fatiminých rodičov - tak sa tá malá kučeravá osôbka volala. Neviem kto sú, kde žijú a či vôbec žijú spolu pod jednou strechou. Ale isto sa raz stretli, rozmýšľali o sebe, rozleptávali svoje „ja-plány“ a spájali ich na „plán-my“. Boli mladí a žili v neľahkých ekonomických podmienkach na Slovensku ako nemálo mladých ľudí, neskôr ako rodina. A potom sa mladá pani dozvedela istú skutočnosť, ktorá mala zmeniť celý jej život, život jej manžela a minimálne dvoch ďalších rodín. Čakala bábätko! Možno na túto chvíľu čakala už od čias, keď v malom kočiariku tlačila plastovú bábiku a tvárila sa, že je mama. A ani na chvíľku sa jej nevynorila myšlienka o prípadnej neexistencii jej malého dievčatka. Možno to bolo tak. Vlastne, muselo to byť skoro tak. Možno malé existenčné problémy nachvíľu potrápili budúcich rodičov, ale Fatimka prišla na svet.
V inej rodine to mohlo byť ináč. Mladá slečna prišla z informáciou o novom živote nepripravená, neinformovaná a očividne z toho bola zhrozená. Možno ani nevedela, ktorému mužovi má oznámiť, že sa z neho natrvalo stáva otec. A rozmýšľala, ako sa zbaví bremena, ktoré ju ťaží. Upokojeniu vlastného svedomia stačilo pramálo. Možno pár článkov o tom, že interrupcia patrí k modernej žene, že embryo je len nejaký organizovaný zhluk buniek a vlastne slovo potrat je len akýsi medicínsky úkon, ktorý je otázkou veľmi krátkeho času. Jednoducho moderný svet jej ponúkol možnosť ospravedlniť sa pred sebou samou...
...ale Fatimka žije. Možno má blonďavú mamku, snedého otca a starú mamku, s ktorou bola v jedno nedeľné odpoludnie na výlete. Fatima je prváčka a sMackom Pusikom rieši neľahké situácie a prekáračky zosobnených zvieratiek. Práve táto forma komunikácie sveta s malou detskou dušičkou hovorí za všetko. Fatimka neobratnými rúčkami trápi celý matematický svet, keď zratúva navlečené a nenavlečené korálky či slivky na konári a v košíku a medzitým si profesionálnym hláskom spieva šarišské ľudové pesničky. Fatima vôbec nemusela byť. I jej mama za zásterou neľahkej ekonomickej situácie mohla „neodolať“ ponukám „pofidérnych“ gynekológov a ich moderným vedeckým prístupom k interrupciám.
O čom je dôstojnosť? Vtedy, v tom vlaku, sa nikto nemusel snažiť ju definovať, či obhájiť. Ľudská dôstojnosť sa obhájila sama - kučeravými vláskami s lienkovou sponkou, disneyovským tričkom, štebotavým hláskom a schifferovským úsmevom s jamkami v líčkach. Nedokonalá atrapa ľudského bytia v nemocničnom kontajneri kdesi za rohom miestnej gynekológie už nikdy nikomu nič nepovie. Oponovať zástancom matky, ktorá sa vzdáva dieťaťa v uvedenej kvázi prípadovej štúdii na tému „Fatima“, by nemalo zmysel. Ani Fatima by ich nedojala. Práve tá Fatima, ktorá slovu dôstojnosť ešte vôbec nerozumie. To ani nemusí, ona sama je jej dôkazom...
Ivana Dudová
