Sadám si k stolu, beriem pero a papier a vhlave mám myšlienky na krásne júlové dotyky s alpskými skalami a ľadmi, naše dobrodružné pokusy o zliezanie stien vo Wallise, či stúpanie snehovými pláňami v Savoji, vsnahe priblížiť Vám, ktorí ste zažili už nejaké podobné túry, náš príbeh, alebo zas Vám, pre ktorých by mohli byť nasledujúce riadky čímsi novým, načrtnúť kúsok konkrétnej predstavy, ako si často s minimom peňazí, najnutnejšou výzbrojou a výstrojom vybrať peknú horolezeckú túru v srdci Álp.
Júl 1998
Na začiatku výpravy SVD Filozof Bratislava – Alpy ´98 sa stretáva v Bratislave pri Kostole sv. Ladislava opäť po roku pozmenená zostava, tentokrát 5 kamarátov (Marek, Roman, ja – Peťo a dvaja verbisti: Stano a Feri), v snahe vystúpiť znovu na Monte Bianco (talianský názov Mont Blancu), no teraz od juhu – z Talinaska. Cestou menej známou, nepoužívanou, síce dosť dlhou, no ľudoprázdnou – cez ľadovec Miage a nadol zísť na francúzsku stranu do Chamonix. Pri dostatku času máme v pláne pozrieť sa i pod Monte Cervino (švajčiarsky Matterhorn), tiež z talianskej strany.
Po finále majstrovstiev sveta vo futbale (12.7.98) naštartujeme niečo po polnoci preplnenú Feliciu kombi so zásterkami až na vozovke a naberáme nočný kurz Cortina d´Ampezzo v Dolomitoch, kde máme v pláne krátku výškovú aklimatizáciu voblasti Tofán. Nepodarí sa. Ranný lejak nás vyplaví zo stanov vo výške niečo cez 2500 metrov späť na parkovisko k autu a tak sa znovu „narveme“ do auta a „ťaháme“ okolo upršanej Marmolady k prekrásnemu Lago di Garda, kde nás ako svojich ubytujú dvaja pátri zo Slovenska. Neskôr pokračujeme okolo Milana až do Courmayeru pod Monte Bianco.
Mont Blanc – 4810 m.n.m.
Panoráma južného masívu Mont Blancu s dominantami Pnt. Walker a Pnt.Whymper v masíve Grandes Jorasses je úchvatná. Stanujeme rovno pod stenami Brenvy a ráno si tie tisícmetrové úbočia stien fotíme. Obloha nevyzerá ružovo, snažíme sa odhadnúť, nakoľko sa neisté počasie, kraľujúce okoliu, do zajtra zmení....
Tak či tak vyrážame nabalení ako mulice na tri dni. Chceme prejsť na druhú stranu masívu a spraviť tak prechod Blancom. Rozlúčime sa s Romanom, o tri dni dovidenia a naberáme pomaly výšku vodorovným ľadovcom Miage zasypaným množstvom kamenia z okolitých stien. Cesta sa len mierne dvíha a až v závere pochodu - po 6 kilometroch, vystrieda kamenný podklad strmšie sa dvíhajúci snehový svah, trošku kľučiek pomedzi trhliny a už nás vedie uzučká cestička poza skalné rebrá kolmo nahor, kde - tu i po osadených kramliach, ku chate Gonella (3071 m.n.m.).
Navečer staviame stan neďaleko plošiny pre vrtuľník, prevárame vodu na polievku i raňajší čaj z odkvapového sudu s ceduľou – Aqua non potabile! S nádejou sledujeme okolité mračiská, prevaľujúce sa ponad naše hlavy, sprevádzané silným vetrom. Hviezdna obloha o pol tretej, kosa ako na Sibíri a pomaly utíchajúci vietor boli predtuchou krásneho dňa, rýchlo sa začneme baliť a chystať sa na výstup. O pol druha hodiny už naviazaní vykračujeme spolu na neďaleký ľadovec, tentokrát už strmo sa dvíhajúci medzi menšími či väčšími plošinami, striedavo vykresľujúci cestičkou rôzne zákruty pomedzi zväčšujúce sa seraky, trhliny, či ľadové odtrhy s mostmi. Slnko pečie ako besné, výška 4002 m.n.m. (poludnie) a za štítom Python des Italiens, exponovaným hrebeňom doliezame vedľajší hrebeň Monte Bianca (Aigle du Bionnasay), poobede na Dome du Ghôuter (druhá štvortisícovka na túre), zídeme do sedla Ghôuter a záverečný kúsok prejdeme už po hlavnom hrebeni k studenej plechovke Vallot - 4632 m.n.m.
Po dvoch hodinkách oddychu, pitia natopeného snehu a ukľudňovaní bolenia hlavy sa spolu rozhodneme pre nočný výstup na vrch. Naľahko s jedným lanom vyrážame na záverečných 500 výškových metrov, sledujeme nádherný západ slnka z výšky 4680 metrov pri silnejúcom vetrisku s rýchlo víriacimi oblakmi, hustými hmlovinami, keď zrazu nastane tma ako v rohu, len hviezdy nad hlavou, hrebeň k vrcholu a hlboko v údolí svetielka Courmayeru a Chamonix. Výška 4810. Je čosi pred polnocou. Trepot vrcholovej zástavy, objatie, tichá radosť. Tri záblesky fotoaparátu vneuveriteľne prudkom vetrisku, boli jediným udaním smeru kadiaľ v tom pekle čo najrýchlejšie nadol. Tvár na nechránených miestach líc a nosa akoby štípalo tisíce ihličiek, okuliare v tme pri slabnúcom svite zmrazených čeloviek poskytovali len nepatrnú ochranu očí. Nekonečná hodina a tackavo sa podopierajúc, drkotajúc od zimy, ktorá zachádzala všade pod goráče, dvoje nohavíc i do skeletov, sa dostávame k ľudoprázdnej búde. Zvalíme sa na prične v rohu a už aj po pár hltoch vlažného čaju niečo po jednej hodine zaspávame. Vďaka Ti Bože za ochrannú ruku túto noc – sme v bezpečí.
Nasledujúce ráno sa už valia davy nedočkavcov z les Houches (najkratší výstup). My sa balíme a chystáme na zostup, ktorý je pre Stana trošku sťažený kvôli rovnováhe, stráca ju pri každom druhom kroku. Ráno zisťuje, že v tom nekonečnom včerajšom zabáraní, miestami i po kolená, stratil ľavú mačku, nevšimol si to vtedy. Musí ísť teda o to opatrnejšie. Výšku strácame pomerne rýchlo, sledujeme zástupy ľudí na hrebeni pod vrcholom a schádzame v ústrety raňajšej hmle do doliny. Mám možnosť porovnávať cestu spred roka. Určité pasáže, ktoré som si presne pamätal boli úplne zmenené – poodtŕhané seraky, povedľa ktorých viedla cesta zatarasili polovicu ľadovca pod Mont Blanc du Tacultom. Nové trhliny, mosty či naklonené platne usmerňovali naše kroky v mnohých zatáčkach a obchádzaní menších, či väčších priepastí.
Známa stanica Orient, potom la Para a schádzame po trávnatých lúkach naľahko do údolia, do tepla. Roman privezie auto tunelom popod horu k nám a po výbornej večeri a hlte fajného domáceho vínka už aj plánujeme ďalší postup výpravy. Po zhliadnutí francúzskeho vnútrozemia na Stanov návrh (dali sme si takú menšiu zachádzku cez Grenoble a olympijský Altberville) prichádzame na pútnické miesto la Salette. Pri krásnej bazilike Notre Damme stojí socha Panny Márie s dvoma deťmi, ktorým sa zjavila pred vyše 300 rokmi. Po srdečnom stretnutí sa s tu pôsobiacim farárom z Poľska, ktorý nám rozpráva celý príbeh o tomto zjavení, sa pomodlíme ruženec na úmysel našej malej púte – za povolania v živote – a poberieme sa ďalej. Oddýchnutí sa vraciame po dvoch dňoch horským priesmykom na hranicu späť do Talianska, do dedinky Breuvill – pod taliansky Monte Cervino (Matterhorn).
Matterhorn – 4478 m.n.m.
Prichádzam pod túto horu druhýkrát po dvojročnej pauze, tento krát však z opačnej strany. Pred dvoma rokmi som naň liezol spriateľom Sáďom po prejazde 2000 kilometrov na bicykloch, vtedy sa nám nepodarilo dostať sa až na vrchol (skončili sme 150 metrov pod ním). Teraz sem prichádzam s inými priateľmi, iným spôsobom a aj pocit vnútri je rozdielny ako vtedy. Zápal nadšenia pri objavovaní čohosi nepoznaného vystriedala iná motivácia - priateľstvo, umocňované krásnou túrou, obtiažnosťou lezenia a spoločným úspechom.
Opäť nás čaká sled nepekných dní. Váhanie o vyrazení napokon zavŕšilo rozhodnutie, že vystúpame aspoň do 3000 metrov a tam sa uvidí. Znovu bágle ako na severný pól, tentokrát v nich ťaháme z 1900 do 3860 metrov všetok lezecký matriál, jedlo na tri dni a aj stan (ktorý sme našťastie nepotrebovali). Počas malej prehánky a neskoršej búrky na medzistanici, pri chate Abruzzi, sa pochytíme ohľadom významu ďalšieho postupu nahor... Nakoniec, vďaka Stanovej tvrdohlavosti sa rozhodneme všetci štyria vystúpať ešte navečer (do čierňavy mrakov) k chate Rif. Carell - 3860 m.n.m.
Serpentíny popod Leviu hlavu, kde prvýkrát zhliadneme rozsiahle ľadovcové rieky na švajčiarskej strane, nás dovedú do levieho sedla, odkiaľ po prvých fixných lanách šplháme s 35 kilovými ruksakmi v mrholení k nocľažisku. Navečer, po topení snehu, miešaní ovsákov sa akoby zázrakom začne celá obloha trhať, okolité mraky začnú presvecovať lúče zapadajúceho slnka a dokonca zhliadneme nad hlavami i predvrchol - Thyndall.
Skoré ranné vstávanie o treťej už nie je ničím nezvyklým. Po spoločných raňajkách, premotaní dvoma lanami, vyrážame za tmy sčelovkami pri perfektnom mesačnom svite do steny. Hneď prvé fixy nás vyvedú kolmo nahor na vežu za chatou, prvú z množstva na celom hrebeni. Naberáme rýchlo výšku, kde tu kruh, či borhák nás utvrdzujú v správnom smere. Ešte zopár výšvihov potme a pomaly svitá, dosahujeme predvrchol Matterhornu, 4241 metrov vysoký Thyndall (štvrtá štvortisícovka za týždeň), to už tušíme, že tú poslednú, piatu tejto výpravy, onedlho vylezieme. Časté trojkové platne, výšvihy a komíny nás dovedú po piatich hodinách lezenia (okolo 9.00) na vrchol mohutného Matterhornu, 4478 m.n.m. Boli sme sami skoro po celej ceste. Na vedľajší švajčiarsky vrchol doliezajú prví horolezci zo Švajčiarska, fotka pri kríži, ešte vzdialený pohľad 300 mm teleobjektívom vzdušnou čiarou na mohutnú stenu Monte Bianca a po polhodinke úžasných rozhľadov na masív Monte Rosy a hmlou zahalený Zermatt môžme začať ten nekonečný rad zlanení. Neponáhľame sa. Je pol desiatej a my si vychutnávame náš spoločný výstup, lezenie nad hranicou 4000 metrov, pohľady do hlbín severnej steny, slnko nad hlavou a hlavne celú atmosféru dnešného krásneho dňa a túry.
Mačky použijeme len raz, pri prechode exponovaným hrebeňom sedielka spájajúceho Cervino práve so svojím susedom Thyndallom, ináč ideme stále len vo vibramoch. Nádhera. Taliansko s okolitými obláčikmi nám leží pod nohami, schádzame suťové žľaby, v stienkach, ktoré sme po tme poriadne neregistrovali, sa teraz fotíme. Zlaňujeme poslednú - už ani neviem koľkú dĺžku - na plošinu pre vrtuľník za chatou (okolo 16. hodiny) a s rezervou čaju vo fľašiach zapíjame dnešný deň. Nasledujúce ráno schádzame suťami, nesuťami až do Breuvillu, odkiaľ večer cestujeme celú noc okolo Milána, Bolzana do Innsbrucku a diaľnicou cez Viedeň dorážame do Bratislavy.
Pán Boh zaplať za obidve túry tohto leta, s hŕbou zážitkov, skúseností a fotografií. Prajem veľa šťastia pri každej túre horami, aby ste dokázali vnímať Pána v okolí, ako sme sa to snažili počas týchto dvoch júlových týždňov aj my.
Peter Schmidt
