Motto: „...musíme sa pokúšať svoje teórie podrobovať kritike. Zdá sa, že kritika je tým jediným možným spôsobom, ako svoje omyly odhaliť a ako sa z nich systematicky učiť.” (Sir Karl R. Popper)
Učiteľka rozprávala deťom o moderných vynálezoch v posledných päťdesiatich rokoch. Spýtala sa: „Kto by mi vedel povedať nejakú dôležitú vec, ktorá pred päťdesiatimi rokmi neexistovala?“ Prihlásila sa Sofia a sebavedome vykríkla: „Ja!“
Učiteľka rozprávala deťom o moderných vynálezoch v posledných päťdesiatich rokoch. Spýtala sa: „Kto by mi vedel povedať nejakú dôležitú vec, ktorá pred päťdesiatimi rokmi neexistovala?“ Prihlásila sa Sofia a sebavedome vykríkla: „Ja!“
Hĺbavá slečna z uvedeného príbehu mala pravdu, príchod mystéria človeka na svet je skutočne dôležitou udalosťou. Pred 50 rokmi Sofia na svete nebola, dnes je. Kedy sa však na našej modrej planéte objavila? Namáhať si svoju sivú kôru uvažovaním nad týmto časovým okamihom sa ukazuje ako veľmi potrebné. Zvedavá ľudská myseľ totiž rada rieši záhady vesmíru (pričom jednou z nich je sama) a tiež potrebuje vedieť, ako sa v rôznych situáciách zachovať. Určenie momentu, kedy v procese vývoja človeka vzniká právo na život, sa stáva najmä v súčasnosti kľúčovým problémom. Od jeho riešenia sa odvíjajú úvahy o mnohých ďalších otázkach (napr. umelý potrat, pokusy na embryách atď.). V snahe dosiahnuť konsenzus bolo sformulovaných niekoľko teórií, na ktoré sa teraz bližšie pozrieme. Pôjde v podstate o spektrum najčastejších dnešných názorov na problematiku života pred narodením a ich kritickú analýzu podľa prof. R.W.Evansa (harvardského bioetika).
1. Teória sebauvedomenia
Podľa nej entita (= niečo, čo existuje, napr. vyvíjajúce sa embryo, plod atď.) získava dôstojnosť osoby a právo na život, ak si dokáže uvedomiť samú seba ako subjekt nepretržite existujúci v čase. Teda napr. ja sa momentálne teším postaveniu človeka, pretože si uvedomujem, že práve píšem článok, že som tesne pred tým hral futbal atď. Hlavná slabosť tejto teórie tradične spočívala a spočíva v tom, že vytvára ťažkú situáciu pre novorodencov a dojčatá. Ako vieme z vývinovej psychológie, novorodenec alebo dojča si neuvedomuje samo seba (ako subjekt ...), a preto podľa tejto teórie by bolo morálne oprávnené zabiť ho. Pôrodom plod určite nezíska vyššiu mieru sebauvedomenia. Existujú však aj ďalšie skupiny ľudí, ktorým teória upiera právo na život: pacienti s niektorými psychiatrickými, neurologickými, metabolickými ochoreniami a stavmi, ktoré sa vyznačujú poruchami vedomia (napr. kóma, delírium). Ak by sme domysleli teóriu do logických dôsledkov, každý z nás by v priebehu najbližších 24 hodín pravdepodobne na chvíľu stratil postavenie osoby a právo na život, pretože v spánku si neuvedomujeme svoju subjektívnu kontinuálnu existenciu. Vzhľadom na tieto slabiny použitie teórie medzi morálnymi filozofmi upadlo (možno preto, že aj oni si radi nerušene pospia).
2. Teória potenciálneho sebauvedomenia
Podľa tejto teórie sa entite priznáva dôstojnosť osoby, aj keď si sama seba ešte neuvedomuje, ale je oprávnené si myslieť, že ak sa jej ponechá prirodzený vývoj, tak časom dosiahne štádium sebauvedomenia. Výhoda teórie spočíva v tom, že ak sa človek, ktorý si poobede zdriemol, nechá na pokoji a v normálnych podmienkach, tak sa zrejme onedlho prebudí a bude si sám seba uvedomovať, čiže nestratí počas spánku právo na život. To isté platí aj o novorodencovi i pacientoch s poruchami vedomia. Mnohí však teóriu odmietajú, pretože podľa nej by umelý potrat nebol morálne ospravedlniteľný. Ak sa totiž oplodnené vajíčko nechá vyvíjať v prirodzených podmienkach, dosiahne časom štádium sebauvedomujúceho si jedinca.
3. Teória schopnosti vnímania
Podľa tejto teórie entita získava status človeka v momente, keď je schopná vnímať, cítiť vnemy, pocity – predovšetkým bolesť. Ľudia, ktorí ju navrhujú tvrdia, že schopnosť vnímania sa objavuje niekedy koncom druhej tretiny tehotenstva. Existuje však viacero slabých bodov tejto hypotézy: 1. embryológovia uvádzajú, že schopnosť zmyslového vnímania sa objavuje skôr, ako sa predpokladalo v minulosti. Niektoré základné reflexné funkcie sa dajú dokázať u embrya už v prvých 42 dňoch po počatí. Pri zákrokoch v maternici stúpa frekvencia srdca a objavujú sa obranné pohyby. 2. Ľudia s porušenou schopnosťou vnímania (napr. v kóme – neodpovedajúci na žiadne podnety) by podľa tejto teórie stratili právo na život. Ako by sa vlastne mala hodnotiť subjektívna schopnosť vnímania – ak máme v spánku zníženú schopnosť vnímania, znamená to, že máme nižší morálny status? 3. Teória nerozlišuje medzi ľudským a zvieracím životom – rovnaké práva a postavenie by sa museli pripisovať vyvíjajúcemu sa embryu človeka a trebárs žaby, pretože základom ich dôstojnosti by bola vzniknutá schopnosť vnímania podnetov.
4. Teória životaschopnosti
tvrdí, že ľudský plod získava dôstojnosť a práva človeka, ak je schopný existovať mimo maternice – hoci s pomocou prístrojov. Teória si získala celosvetovú pozornosť, keď v r. 1973 Najvyšší súd USA v známom prípade Roe vs. Wade rozhodol o práve plodu na život v zmysle uvedenej teórie, a tým ovplyvnil zákonodarstvo v mnohých ďalších krajinách. Jej hlavný problém tkvie vo fakte, že moment, od ktorého dokážeme udržať dieťa nažive, sa stále posúva do mladších a mladších vývojových štádií v dôsledku prudkého technického pokroku. Pred tridsiatimi rokmi bol schopný prežiť 26-týždňový novorodenec, dnes dokážeme zachrániť 21-týždňového. Japonskí vedci v lete roku 1997 oznámili, že vynašli umelú maternicu, v ktorej dokázali udržať pri živote kozie embryo do 8. týždňa. Ich cieľom je v priebehu desiatich rokov dosiahnuť vývoj ľudského embrya od počatia do zrelosti. Ak by sa im to podarilo, teória životaschopnosti by splynula s teóriou počatia. Okrem toho životaschopnosť závisí aj po pôrode od starostlivosti matky, takže myšlienka nezávislosti dieťaťa nemá svoju logiku. Veľa ľudí nie je nezávislých a samostatne životaschopných ani neskôr (napr. invalidný vojnový veterán a pod.).
5. Teória podobnosti
hovorí, že vyvíjajúce sa embryo získava morálny status človeka postupne ako nadobúda vlastnosti človeka. Jej nedostatok spočíva v tom, že je arbitrárna, to znamená, že hranica sa stanovuje nejakou dohodou. Ako sa však dohodneme na okamihu, kedy sa vyvíjajúci organizmus už dostatočne podobá zrelému človeku? Napríklad skúsený embryológ kvôli odborným poznatkom by mohol vidieť v embryu telesné črty jedinca ľudského druhu oveľa skôr ako niekto iný. Kto by teda mal právo rozhodnúť a na akom základe? Musela by mať nejaká bytosť hlavu, dve oči, uši, ústa, dve ruky a nohy, aby bola človekom (napr. plod v 3. mesiaci)? V tom prípade by sa dostali do ťažkej situácie ľudia s fyzickými deformitami – stolár, ktorý by pri práci na cirkulárke urobil chybný pohyb, by spolu s rukou strácal stupeň svojho morálneho postavenia? Zdá sa teda, že ani táto teória problém uspokojivo nerieši.
6. Teória prvého vdychu
Ide o kurióznu teóriu, ktorá kladie začiatok ľudského života do okamihu prvého nádychu po pôrode a na základe nej možno ospravedlniť usmrtenie ľudského plodu dokonca aj počas pôrodu. Paradoxne sa teória odvodzuje z biblie, podľa ktorej Adam začal existovať vo chvíli, keď mu Boh vdýchol do nozdier dych života. Tento podivný výklad biblie neberie do úvahy fakt, že stvorenie človeka sa kvôli evolučnej teórii väčšinou chápe ako obrazný opis. Uvedený výklad priamo vyvracajú viaceré citáty z biblie (Lk 1,31; 1,41.44). Okrem toho, pri pôrode dochádza len k zmene prívodu kyslíka a živín, pričom ak sa dieťa narodí predčasne, prijíma živiny podobne ako v maternici (vnútrožilovo), prípadne zaň ešte dýcha respirátor. Teória sa teda neopiera o žiadne pevné základy. Zdalo by sa, že rozumný človek ju po krátkom zamyslení zavrhne, ale realita je iná. V USA nedávno prezident Clinton prerušil vetovaním snahu kongresu o obmedzenie vykonávania tzv. potratov čiastočným pôrodom (partial birth abortion – vyvolá sa pôrod, dieťa sa natočí nožičkami von a kým má hlavu vnútri maternice, vysaje sa mu mozog; pôrod sa potom dokončí).
7. Teória počatia
Kladie počiatok ľudského života do momentu oplodnenia, pričom jej výhoda spočíva v tom, že tento okamih nie je arbitrárny (t.j. stanovený dohodou podľa nejakého kritéria), ale presne daný. Embryológia, genetika, vývinová psychológia a ďalšie vedy vnášajú do našej problematiky svetlo a v žiare ich reflektorov sa objavujú fakty, ktoré teóriu počatia podporujú. Napríklad, totožnosť embrya je určená ľudskými chromozómami v jeho bunkách. Embryológovia hovoria o nepretržitosti vývoja, kvôli ktorej nemožno od momentu počatia nájsť nejaký výnimočný časový okamih, v ktorom by sme mohli radostne zvolať: „Ecce homo!“. Umiestnenie vzniku práva na život do niektorého dňa po počatí nemá logiku. Pre zástancov takéhoto postupu je nemožné rozumne zodpovedať na otázky typu: Ak máme právo negatívne zasiahnuť do vývoja pred narodením (z akýchkoľvek dôvodov), prečo po narodení už nie? Ak máme právo ničivo zasiahnuť na 84. deň, prečo na 85. deň už nie? Čo prevratné sa stalo v noci z x-tého dňa na (x+1). deň? Veda odpovedá stručne: nič. Moderné zobrazovacie metódy nám umožňujú priamo sledovať čulý život plodu v maternici, atď. Sú však ľudia, ktorí napriek uvedeným faktom úprimne pochybujú (a niektoré otázky naozaj ešte nie sú doriešené). Ako sa majú zachovať? Podobne ako lovec, ktorý kráčajúc lesom zaregistruje v kroví nejaký pohyb. Nemá istotu, či v šere húštiny nie je človek, a preto nestrieľa. Pre rešpektovanie práva na život nepotrebujeme mať absolútnu istotu o totožnosti embrya. Stačí už reálna pochybnosť, aby sme zaujali istejší postoj a neriskovali smrť človeka – podľa starej rímskej zásady: in dubio pro vitae (v pochybnostiach za život). Proces vývoja naďalej zahaľuje plášť tajomstva. Reflektory vedeckého skúmania sa ho však snažia preniknúť a odhaľujú nám zaujímavé procesy, ktoré sa dejú v maternici. Táto scenéria budí obdiv a oprávňuje nás nazvať ju našou prvou kolískou.
Peter Jedlička, literatúra v redakcii
Epilóg: „Nemôžete nikoho argumentami donútiť, aby bral argumenty vážne, alebo aby si vážil svoj vlastný rozum.“ (Sir K. R. Popper)
