Ikona kríža v záplave miniatúrnych svetielok. Červené prítmie vlniace sa pomalým rytmom opakovaných veršov. „Bless the Lord, my soul,“ šepkajú pery slovenských, francúzskych či bieloruských duší. „Púť je cesta, po ktorej spoločne kráčame ako bratia a sestry,“ zdraví prítomných svojím listom Ján Pavol II. Keďže pozná charakter tohto stretnutia, ani nemusí dodávať, že na tejto púti budú spolu mladí európski súrodenci nielen kráčať, ale aj sedieť či kľačať, spievať či pohmkávať, triasť sa od zimy či guľovať sa.
Varšava víta pútnikov
Poľskú metropolu na príchod pútnikov domáci dobre pripravili. Na jej uliciach pribudli dopravné značky: neživé, orientačné tabuľky so šípkami a nápismi, aj živé - zababušení informátori, veselo kývajúci na „tézácke“ autobusy. „Vyberte si, ako sa chcete zapojiť do programu,“ vyzýva jeden z nich. A tak sa zoskupili tí, čo prišli aj v mase hľadať ticho, ďalej aktivisti ochotní prispieť k organizácii stretnutia, no najväčšiu skupinu tvorili záujemci o podieľanie sa na živote vo farnostiach.
Práve spôsob, akým Poliaci dokázali do prípravy podujatia zapojiť farnosti hlavného i okolitých miest, urobil z Varšavy rekordérku. Prvý raz sa totiž podarilo všetkých účastníkov ubytovať - nie v chladných školách či telocvičniach, ale v teple poľských rodín.
„Už ste tu?“ víta svojich slovenských hostí jeden z hostiteľov. „Tí pred vami už aj odišli!“ „Pred nami, veď už sme štyria,“ divia sa. Tak veru, 27-ročný Piotr ponúkol svoj novučičký dom hneď deviatim pútnikom. A to nebolo ani zďaleka najviac. Ďalšia skupina zo Slovenska bývala v dome, kde jeho majiteľ prijal osemnástich. V mnohých farnostiach dokonca počet ponúknutých miest prevyšoval počet turistov na ich obsadenie. Niektorí z hostiteľov neskôr prezradili, že v mladosti tiež chodili na podobné akcie, preto sú šťastní, že teraz môžu takto „splatiť“ svoje dlhy.
Po ubytovaní - či už vo Varšave alebo v okolitých mestách - sa hneď v prvý večer mali všetci stretnúť na úvodných spoločných modlitbách.
Zo všetkých strán sa valili húfy hladných žalúdkov k rozsiahlemu priestranstvu, ktorého vstupnou bránou bolo päť-šesť radov mladých, vydávajúcich večeru. A už to šlo, disciplinovane ako v závodnej jedálni: igelitka - konzerva - žemľa - keks - jablko. Všade naokolo postávajú mladí Európania, otvárajú príjemne hrejúce konzervy s nedefinovateľným obsahom, ktorý zajedajú na kosť zamrznutými žemličkami. Pomedzi napchávajúce sa hlúčiky pobehujú „smetiari“, trojjazyčne ponúkajúci svoje igelitové vrecia: „Rubbish! Mull! Smieti!“
A potom sa národy už zase sťahujú. Nie do národných (nacionalisti by si tu asi naozaj neprišli na svoje), ale medzinárodných hál. Slováci tu vytvorili v hale E modlitebno-spevácky zbor spolu s Rusmi, Bulharmi, Francúzmi, Litovcami a Angličanmi. Hoci prvý večer trochu zlyhal simultánny preklad, táto mini-komunita si počas varšavského týždňa celkom dobre „rozumela“. Ináč, takéto rozdelenie bolo síce praktické, ale aj tak nám bolo ľúto, že sa všetci z tej 70-tisícovej chásky ani raz nestretli spolu na jednom mieste - možno, keď sa raz celá Európa s komunitou Taizé zíde na Slovensku...
„V Taizé sa o ekumenizme nediskutuje. Ten sa žije.“
Jerzy Buzak (poľský premiér)
Väčšina účastníkov varšavského stretnutia boli katolíci a protestanti, prišlo však aj asi okolo 4000 pravoslávnych veriacich. Ekumenický charakter spočíval hlavne v organizácii duchovných podujatí. Vo farnostiach bolo možné zúčastniť sa sv. omše, spoločné modlitby už však nemali znaky tradičných bohoslužieb jednotlivých cirkví, ich náplňou boli meditatívne piesne, meditatívne ticho a príhovor bratov z Taizé.
Hoci sa ekumenizmus viac žil, ako bol témou siahodlhých debát, diskusie patrili do každodenného programu. Vo farnostiach sa po ranných chválach vytvorili malé skupiny, v ktorých sa diskutovalo ootázkach duchovného života, ale aj o poslaní kresťana v spoločnosti. Približne taký bol totiž obsah listu brata Rogera s názvom Udivení radosťou. List bol nielen hlavnou témou zamyslení vo Varšave, ale súčasne sa stal východiskovým bodom k úvahám počas „Púte dôvery na zemi“, organizovaných stretnutí každý týždeň roku 2000 priamo v Taizé.
„Kdekoľvek si na svete, Ty, kto by si chcel preniknúť do tajomstva svojho srdca, vnímaš hlbokú nádheru ľudskej duše?“ prihovára sa autor Listu nie mase, ale jednotlivcom. Ďalej poukazuje na potrebu odpustenia - človek samému sebe, iným ľuďom, ale aj zmierenia celospoločenského: „Nech by sme boli akokoľvek bezbranní, ale jednou z najnaliehavejších úloh dneška je vniesť porozumenie tam, kde sú rozpory. Niektoré spomienky na minulosť stačia, aby udržiavali rozdelenie medzi ľuďmi a národmi.“
Problémom zmierenia sa zaoberali aj popoludňajšie diskusie. Na jednom z workshopov vystúpil napríklad Tadeusz Mazowiecki, prvý nekomunistický premiér vo východnej Európe a bývalý hovorca Komisie OSN pre ľudské práva v bývalej Juhoslávii. Keďže medzi prítomnými bol nemalý počet mladých z Balkánu, akosi samozrejme sa hovorilo práve o spomienkach, násilí, ale hlavne o mieri.
Organizátori nezabudli, aké sú tieto spoločenské hodnoty symbolické práve pre poľskú metropolu, „mesto poznačené dejinami tohto storočia.“ Rovnako, ako to zdôraznil aj generálny tajomník OSN Koffi Annan: „Teším sa, že túto chvíľu prežijete spolu s obyvateľmi Varšavy, mesta, ktorého minulosť nesie váhu bolestivých dejín, keď slová ako tolerancia, zmierenie a bratstvo povstali vo svojom plnom význame.“
Aj pútnik je len človek
Bolo by asi utopistické domnievať sa, že všetci účastníci do bodky dodržiavali pripravený program. Zvlášť poobede si mnohí prihodili na pútnické rúcho turistický kabát (napokon, na poľskú zimu bola každá ďalšia vrstva len prínosom). Poznávacím znamením „tézáckych“ turistov boli zmätené pohľady a angličtina či - u Slovákov - lámaná poľština.
Samotní Poliaci však o svojom hlavnom meste nechrlili chválospevmi. „Varšava nie je pekné mesto,“ hovoril Zbigniew zo Zielonej Gory, „ešte tak Wroclaw alebo Krakow, ale čo vám už len môžem odporučiť vo Varšave? Hádam len staré mesto, tam je zopár pekných chrámov a zámok.“ Viacerých Slovákov priťahoval hlavne ten „zámok“ - namiesto vznešeného skríženca oravského a bratislavského hradu z ich predstáv však na kamennom námestí skromne stála budova podobná lepšiemu historickému múzeu.
Aby sme však len nekritizovali, keď spadol súmrak a zakryl - pre východnú Európu dosť typické - sivosmutné budovy, Varšava skrásnela: obrovské parky s množstvom stromov, klzisko zamrznutej rieky tesne pri slovenskej hale (takže z pútnikov nakoniec boli ešte aj vrcholoví športovci), lampy, svetlá, svetielka... prosto, Varšave noc pristala.
Spoločenské aktivity sa však nekončili odchodom do hostiteľských príbytkov. Práve naopak, pri spoločnom stole a čaji sa práve tam - vo vysokoškolskej terminológii tzv. „medzikultúrna komunikácia“ zavŕšila. Ochutnávali sa neznáme jedlá, spievali sa rovnaké piesne v rôznych jazykoch a zisťovalo sa, čo o sebe vieme - mali by ste vidieť iskričky v poľských očiach, keď sme im spievali Macka Uška či spomenuli Lolka a Bolka.
Solidarita sa prejavila aj v smutnejších chvíľach: keď Ľudmilu z Ružomberka zložila horúčka, jej poľská rodina sa o ňu príkladne starala, súkromná lekárka neprijala peniaze za vyšetrenie ani za lieky (a vraj choroba v zahraničí bez poistenia privedie človeka do finančného hrobu).
Pútnici sa lúčia s Varšavou
Po silvestrovskom „festivale národov“ (dosť tradičnej diskotéke s krátkym programom každej národnosti zastúpenej vo farnostiach) a po novoročnej sv. omši nastal čas zbaliť kufre, za všetko poďakovať a naposledy nastúpiť do vlaku smerom do Varšavy.
Tesne pred jeho odchodom sme zbadali jednu zdomácich: „Vďaka za všetko, vaša farnosť sa o nás naozaj super starala!“ Jej slová nás však prekvapili: „Nie, to my vám ďakujeme. Veď, keby ste neprišli, pre koho by sme toto všetko pripravovali?“ Nuž, láska dáva zrejme človeku úplne iný pohľad na vec...
Kým Nemcov, Talianov a Maďarov odviezli domov ich vlastné vlaky, vypravené špeciálne pre Taizé, väčšina pútnikov odchádzala z námestia pri Paláci Kultury i Nauky. Aj toto miesto akosi pasovalo kmyšlienkam európskeho stretnutia: budovu dal postaviť Stalin, ako dar mestu. Ktorýsi z čiernych humoristov túto informáciu komentoval: „Ak to mal byť skutok pokánia, mohol sa aj viac posnažiť!“
Dve hodiny po plánovanom čase odchodu už pri Paláci stáli iba Slováci a poľskí policajti. Po našich autobusoch však nebolo ani chýru. „Vraj sú už na ceste“, šírila sa konečne od policajtských vysielačiek radostná správa rýchlosťou odmŕzajúcich uší. Konečne. Nasadať. Varšava sa skončila, nech žije Barcelona.
Taizé v skratke
História
Komunitu Taizé založil brat Roger zo Švajčiarska. Podľa príkladu svojej starej mamy chcel založiť komunitu, v ktorej by sa ľudia rôznych vierovyznaní spolu modlili, a tak prispeli k náboženskému zmiereniu.
Keď v roku 1940 odišiel do Francúzska, náhodou sa zastavil v malej dedinke blízko mesta Cluny. „Zostaň tu, sme tu takí izolovaní,“ prosila ho tamojšia žena po vypočutí jeho plánov. V jej hlase počul hlas Boží. Kúpil si v Taizé dom a počas vojny v ňom ukrýval politických utečencov. Po dvoch rokoch, ktoré musel stráviť vo Švajčiarsku, sa do Taizé vrátil sprevádzaný prvými bratmi novovytvorenej komunity. V roku 1949 niektorí z nich predniesli celoživotné rehoľné sľuby, zaväzujúce k celibátu a pravidlám, ktoré brat Roger - ich predstavený, v roku 1952 spísal ako Zákony Taizé, neskôr pomenované „Sources of Taizé“ (Zdroje Taizé). Dominujú v nich dve snahy: napredovať vo vnútornom živote cez krásu spoločnej modlitby a vziať na seba zodpovednosť za to, aby sa zem stala obývateľnejšou.
Počet bratov sa postupne zvyšoval: kým prví z nich boli protestanti, neskôr pribudli aj katolíci. Dnes tvoria komunitu bratia 25 krajín všetkých svetadielov.
Súčasnosť
Cieľom komunity v Taizé nie je vytvoriť nejaké mládežnícke hnutie. Od roku 1957 sem prichádzajú na týždenné stretnutia ľudia z celého sveta - v lete sa ich zhromažďuje 3 - 5 tisíc, v ostatných mesiacoch 500 - 1000. Každý deň niektorý z bratov Taizé uvádza zamyslenie sa nad prameňmi viery, ktoré pokračuje rozhovormi v malých skupinách. Spoločné modlitby sa konajú trikrát denne v Kostole zmierenia, postavenom v roku 1962. V piatky je možné modliť sa pri ikone kríža, sobotné večery sú oslavou svetla, na spomienku vigílie vzkriesenia.
Životné podmienky bratov i návštevníkov sú veľmi jednoduché, s ubytovaním v malých nocľahárňach. Komunita pre seba neprijíma žiadne dary, žije len zo svojej práce. Naopak, prostredníctvom Operácie Nádej podporuje chudobných na celom svete, pričom od roku 1950 do chudobných krajín bratia z Taizé aj sami odchádzajú, takže ich malé skupinky dnes účinkujú v Ázii, Južnej Amerike i Afrike.
Komunita Taizé má podporu hlavných cirkevných predstaviteľov: v roku 1986 ju navštívil sv. Otec, v r. 1992 súčasný arcibiskup z Canterbury, vr. 1994 všetci štrnásti luteránski biskupi zo Švédska.