O ľudskej prirodzenosti

Nedávno som cestoval v autobuse mestskej hromadnej dopravy. Stál som neďaleko dvoch mladých mužov, ktorí viedli čulý dialóg. Vtom sa jednému z nich nečakane grglo. Zjavne bol v rozpakoch a ten druhý tiež. No podarilo sa mu majstrovsky z toho vybŕdnuť: „Sorry! No, ale čo, veď to je prirodzené, nie?” A k tomu ešte pridal známe slovenské príslovie „Kto grgá a ____, zdravie si tvrdí.”

 

„Fakt,” hovorím si, „toto sú naozaj veci, ktoré patria medzi naše najprirodzenejšie prejavy. A konečne, veď sa to môže stať hocikomu. Aj ten najslušnejší zažil v tomto zmysle svoje.”

Lenže, je naozaj pravda, že keď to je prirodzené, to znamená, keď to je naša prirodzenosť, že sa niet za čo hanbiť? Že je to normálne, a teda, že ak to robíme, nič sa nedeje? Že nám to nemá kto čo vyčítať?

Nejde tu o náhle grgnutie. To sa môže stať naozaj hocikomu. No máme tu ďaleko horšie veci, ktoré ľudia robia a keď im to vyčítate, povedia vám: „Veď to je ľudské. Nemôžem predsa potláčať svoju prirodzenosť, to by bolo nezdravé.“ „Kto to môže odo mňa žiadať.“ A v tomto zmysle ľudia nielen grgajú a ____, ale aj pijú, koľko im hrdlo ráči, jedia, koľko sa do nich vmestí, smilnia, nadávajú, rozčuľujú sa či bojujú medzi sebou. Zdá sa, že žijeme včase, kedy sa žiť podľa prirodzenosti stáva životným štýlom: „Choď tam, kde ťa to ťahá. Rob to, na čo máš chuť. Užívaj toľko, koľko vládzeš zniesť.“ Ktorýsi „osvietený“ človek to vyjadril takto: „Čím viac, tým lepšie a príliš veľa je tak akurát.“

Ozaj, čo je na tom zlé? Nie je žitie proti prirodzenosti nezdravé, ba výslovne choré? A nie sú tí, ktorí nám to radia, obmedzení a vlastne v jadre svojej bytosti pre ľudský rod nebezpeční?

Definícia ľudskej prirodzenosti

Pred časom som narazil na jednu definíciu ľudskej prirodzenosti, ktorá mnou doslova otriasla pre svoju netradičnosť a až neuveriteľnú presnosť. Pochádza od amerického psychiatra Scotta Pecka. Podľa neho „ľudská prirodzenosť je vyšpiniť sa do nohavíc.“ Prekvapenému čitateľovi Peck vysvetľuje: „Či nie je toto presne to, čo každý z nás robí, keď sa narodí. Špiníme do plienok. Robíme to preto, lebo je to naša prirodzenosť. Lenže úsilím našich rodičov je odučiť nás to.“ Ak sa im to podarí, povedia, že ich výchova bola úspešná. Ak nie, darmo bude ich povedzme 20-ročný syn hovoriť, že čo je na tom zlé, keď on špiní do nohavíc, veď je to predsa jeho prirodzenosť. 20-ročný mladík, ktorý špiní do nohavíc, sa bude pokladať buď za fyzicky chorého, alebo za blázna.

Špinenie do plienok (či do nohavíc) nie je jediná vec, od ktorej nás rodičia odúčajú. Vlastne, celá výchova človeka je v skutočnosti odúčaním od jeho (ľudskej) prirodzenosti.

 

Čo to presne je tá naša prirodzenosť?

Psychológ Freud sa tiež venoval tejto veci a aj on už pred takmer storočím vyjadril to, čo spomínaný Scott Peck, ibaže v trocha inej forme. Freud tvrdí, že v každom človeku sa nachádzajú dva základné pudy, ktoré ovplyvňujú takmer všetko jeho správanie. Sú to sexualita a agresivita. Podľa Freuda, tieto dva pudy treba vidieť za každým jedným rozhodnutím človeka. Aj keď, samozrejme, je možné s ním polemizovať, v podstate má pravdu. V jadre každého z nás sú sexualita a agresivita silnými energiami a ak ich neudržujeme pod kontrolou, dokážu v nás narobiť nedozerné škody. Ľudia to vždy vedeli. Preto sa každá rozumná ľudská spoločnosť snažila udržovať tieto dva prirodzené ľudské pudy pod kontrolou. Každý zdravý spoločenský systém je zameraný na to, aby odúčal ľudí od prirodzenosti. O tom je napokon aj slovo kultúra. Slovo kultúra pochádza od slova kultivovať. Kultivujeme napríklad pôdu. To znamená, že z nej vytŕhame burinu alebo z nej odstraňujeme kamene – všetko to, čo k nej patrí prirodzene – a snažíme sa ju dostať do takého stavu, aby rodila dobré plody. Vyšľachtené rastliny nazývame kultúry.

Niečo podobné sa deje prostredníctvom kultúry aj s človekom: snaží sa ho kultivovať, aby prinášal dobré a príjemné plody. Bez kultivácie ostane pustý, neobrobený, jalový.

Na vyššej úrovni to robí náboženstvo. Náboženstvo vychádza zo základného presvedčenia, že prirodzenosť človeka nie je zdravá. Je padlá. A že človeka treba kultivovať. Jeho ľudskú prirodzenosť nahrádzať inou, zmenenou, novou prirodzenosťou. Nestalo sa nám, že sme sa krvopotne snažili oosvojenie si nejakej zručnosti, ktorú sme predtým nemali? Po dlhom a namáhavom procese sa nám to podarilo. A stalo sa to našou druhou prirodzenosťou. Povedzme, hranie na hudobnom nástroji alebo písanie na počítači. Táto nová prirodzenosť nahradila našu starú prirodzenosť. Stali sme sa v istej oblasti kultivovanými.

 

Odtabuizovávanie

V súčasnosti sa v spoločnosti hovorí o odtabuizovávaní. Hľadajú sa témy, ktoré zvykli byť tabu a tieto témy či veci sa predkladajú ako niečo celkom normálne. Sem patria hlavne témy točiace sa okolo spomínaných základných ľudských pudov sexuality a agresivity. O týchto témach sa hovorí viac než v minulosti a ľudia sú radi, že sa otvorili. Myslím, že tento trend nie je v podstate zlý. Napríklad aj v Cirkvi sa začína čím ďalej, tým viacej hovoriť o sexualite a pozerať sa na ňu ako na čosi, čo je Božím darom pre človeka. Lenže tu kdesi je hranica. A súčasný trend odtabuizovávania odmieta rešpektovať práve túto hranicu.

Najnázornejšou ilustráciou tohto trendu sú tzv. „hollywoodské perly“. To je môj vlastný termín, ktorý používam na označenie množstva prázdnych filmov, ktoré sa za drahé peniaze produkujú v Hollywoode. Mnohí ľudia sa prekvapene pýtajú: „Ako je možné, že kiná, v ktorých sa za vysoké vstupné premietajú tieto prázdne filmy sú také plné? Ľudia sú ochotní platiť za prázdnotu?“ Odpoveď je jednoduchá: Hollywood ide na to trhovo. On vie, za čím ľudia idú. Nakoľko, podľa Freuda, základnými pudmi v nás sú sexualita a agresivita, je jasné, že práve tieto dve témy budú ľudí priťahovať najviac. Ľudia tu majú možnosť slobodne odviazať tieto svoje dva pudy. A je jasné, že každý trend v súčasnej spoločnosti, ktorý sa správa podobne, bude mať podobný úspech. A zasa naopak, každý trend, ktorý sa nebude správať podobne trhovo, ale naopak bude sa snažiť ľudí odúčať od ľudskej prirodzenosti, bude vyhľadávaný menšinou ľudí. Môže to byť Cirkev, môže to byť osvetové a výchovné centrum alebo inak formačne zameraný trend.

Otázka ale znie, či je správne odtabuizovávať veci a kŕmiť bezbreho ľudskú prirodzenosť. Myslím, že to vyhovuje predovšetkým tým, ktorí na tom zarábajú. Nemalo by nám uniknúť, že spomínaný Hollywood na nás práve vďaka tomuto nechutne zarába. Sociologické výskumy však tiež hovoria, že takéto bezhraničné odtabuizovávanie vedie ku katastrofám v ľudských životoch a vzťahoch. V tlači sa čím ďalej, tým viac píše o tom, aké zhubné následky má na deti násilie, ktoré sa im servíruje cez filmy a počítačové hry (viď článok Evy Hrdinovej: Každá rozumná spoločnosť hľadá určitú cenzúru na ochranu svojich mláďat v Sme v obraze č. 3, zo dňa 17. 2. 2000). Aj násilie na našich uliciach má podobné príčiny. A čo sexualita? Nedávno priniesli médiá dve správy, ktoré možno na pohľad nesúvisia, no v skutočnosti sú o jednom a tom istom. Catholic World News Service vydal 13.12.1999 správu, že Veľká Británia je podľa výskumov najnenáboženskejšou krajinou na svete. Na druhej strane (aj naše) médiá takmer v tom istom čase priniesli správu, že vo Veľkej Británii je najviac teenagerských tehotenstiev na svete, z ktorých väčšina končí potratom. A že je to vraj preto, lebo muži (či chlapci) sa hanbia používať kondómy. Vláda sa vraj zaviazala, že osvetou do desiatich rokov tento stav zníži na polovicu. Či bude úspešná, alebo nie, bude závisieť od toho, či urobí niečo pre odúčanie ľudí od ľudskej prirodzenosti, alebo nie. Kondómy to nevyriešia. To je naozaj úplne o inom. Pre veriacich je trend jasný: Ježiš nás volá k rastu, k pokániu, k bedlivosti, k obráteniu. A toto nie je o ničom inom, ako o nahrádzaní svojej starej prirodzenosti novou.

Milan Bubák, SVD