O ľudskej prirodzenosti
„Fakt,” hovorím si, „toto sú naozaj veci, ktoré patria
medzi naše najprirodzenejšie prejavy. A konečne, veď sa to môže stať
hocikomu. Aj ten najslušnejší zažil v tomto zmysle svoje.” Lenže,
je naozaj pravda, že keď to je prirodzené, to znamená, keď to je naša
prirodzenosť, že sa niet za čo hanbiť? Že je to normálne, a teda, že ak to
robíme, nič sa nedeje? Že nám to nemá kto čo vyčítať? Nejde
tu o náhle grgnutie. To sa môže stať naozaj hocikomu. No máme tu ďaleko
horšie veci, ktoré ľudia robia a keď im to vyčítate, povedia vám: „Veď to
je ľudské. Nemôžem predsa potláčať svoju prirodzenosť, to by bolo nezdravé.“
„Kto to môže odo mňa žiadať.“ A v tomto zmysle ľudia nielen grgajú a
____, ale aj pijú, koľko im hrdlo ráči, jedia, koľko sa do nich vmestí,
smilnia, nadávajú, rozčuľujú sa či bojujú medzi sebou. Zdá sa, že žijeme včase, kedy sa žiť podľa prirodzenosti
stáva životným štýlom: „Choď tam, kde ťa to ťahá. Rob to, na čo máš chuť.
Užívaj toľko, koľko vládzeš zniesť.“ Ktorýsi „osvietený“ človek to vyjadril
takto: „Čím viac, tým lepšie a príliš veľa je tak akurát.“ Ozaj,
čo je na tom zlé? Nie je žitie proti prirodzenosti nezdravé, ba výslovne choré?
A nie sú tí, ktorí nám to radia, obmedzení a vlastne v jadre svojej
bytosti pre ľudský rod nebezpeční? Definícia ľudskej prirodzenosti Pred
časom som narazil na jednu definíciu ľudskej prirodzenosti, ktorá mnou doslova
otriasla pre svoju netradičnosť a až neuveriteľnú presnosť. Pochádza od
amerického psychiatra Scotta Pecka. Podľa neho „ľudská prirodzenosť je vyšpiniť
sa do nohavíc.“ Prekvapenému čitateľovi Peck vysvetľuje: „Či nie je toto presne
to, čo každý z nás robí, keď sa narodí. Špiníme do plienok. Robíme to
preto, lebo je to naša prirodzenosť. Lenže úsilím našich rodičov je odučiť nás
to.“ Ak sa im to podarí, povedia, že ich výchova bola úspešná. Ak nie, darmo
bude ich povedzme 20-ročný syn hovoriť, že čo je na tom zlé, keď on špiní do
nohavíc, veď je to predsa jeho prirodzenosť. 20-ročný mladík, ktorý špiní do
nohavíc, sa bude pokladať buď za fyzicky chorého, alebo za blázna. Špinenie
do plienok (či do nohavíc) nie je jediná vec, od ktorej nás rodičia odúčajú.
Vlastne, celá výchova človeka je v skutočnosti odúčaním od jeho (ľudskej)
prirodzenosti. Čo to presne je tá naša prirodzenosť? Psychológ
Freud sa tiež venoval tejto veci a aj on už pred takmer storočím vyjadril
to, čo spomínaný Scott Peck, ibaže v trocha inej forme. Freud tvrdí, že
v každom človeku sa nachádzajú dva základné pudy, ktoré ovplyvňujú takmer
všetko jeho správanie. Sú to sexualita a agresivita. Podľa Freuda, tieto
dva pudy treba vidieť za každým jedným rozhodnutím človeka. Aj keď, samozrejme,
je možné s ním polemizovať, v podstate má pravdu. V jadre každého z nás sú sexualita
a agresivita silnými energiami a ak ich neudržujeme pod kontrolou,
dokážu v nás narobiť nedozerné škody. Ľudia to vždy vedeli. Preto sa každá
rozumná ľudská spoločnosť snažila udržovať tieto dva prirodzené ľudské pudy pod
kontrolou. Každý zdravý spoločenský systém je zameraný na to, aby odúčal ľudí
od prirodzenosti. O tom je napokon aj slovo kultúra. Slovo kultúra
pochádza od slova kultivovať. Kultivujeme napríklad pôdu. To znamená, že z nej
vytŕhame burinu alebo z nej odstraňujeme kamene – všetko to, čo k nej
patrí prirodzene – a snažíme sa ju dostať do takého stavu, aby rodila
dobré plody. Vyšľachtené rastliny nazývame kultúry. Niečo
podobné sa deje prostredníctvom kultúry aj s človekom: snaží sa ho
kultivovať, aby prinášal dobré a príjemné plody. Bez kultivácie ostane
pustý, neobrobený, jalový. Na
vyššej úrovni to robí náboženstvo. Náboženstvo vychádza zo základného
presvedčenia, že prirodzenosť človeka nie je zdravá. Je padlá. A že
človeka treba kultivovať. Jeho ľudskú prirodzenosť nahrádzať inou, zmenenou,
novou prirodzenosťou. Nestalo sa nám, že sme sa krvopotne snažili oosvojenie si nejakej zručnosti, ktorú sme
predtým nemali? Po dlhom a namáhavom procese sa nám to podarilo.
A stalo sa to našou druhou prirodzenosťou. Povedzme, hranie na hudobnom
nástroji alebo písanie na počítači. Táto nová prirodzenosť nahradila našu starú
prirodzenosť. Stali sme sa v istej oblasti kultivovanými. Odtabuizovávanie V súčasnosti
sa v spoločnosti hovorí o odtabuizovávaní. Hľadajú sa témy, ktoré
zvykli byť tabu a tieto témy či veci sa predkladajú ako niečo celkom
normálne. Sem patria hlavne témy točiace sa okolo spomínaných základných
ľudských pudov sexuality a agresivity. O týchto témach sa hovorí viac
než v minulosti a ľudia sú radi,
že sa otvorili. Myslím, že tento trend nie je v podstate zlý. Napríklad aj
v Cirkvi sa začína čím ďalej, tým
viacej hovoriť o sexualite
a pozerať sa na ňu ako na čosi, čo je Božím darom pre človeka. Lenže tu
kdesi je hranica. A súčasný trend odtabuizovávania odmieta rešpektovať
práve túto hranicu. Najnázornejšou
ilustráciou tohto trendu sú tzv. „hollywoodské perly“. To je môj vlastný
termín, ktorý používam na označenie množstva prázdnych filmov, ktoré sa za
drahé peniaze produkujú v Hollywoode. Mnohí ľudia sa prekvapene pýtajú:
„Ako je možné, že kiná, v ktorých sa za vysoké vstupné premietajú tieto
prázdne filmy sú také plné? Ľudia sú ochotní platiť za prázdnotu?“ Odpoveď je
jednoduchá: Hollywood ide na to trhovo. On vie, za čím ľudia idú. Nakoľko, podľa
Freuda, základnými pudmi v nás sú sexualita a agresivita, je jasné,
že práve tieto dve témy budú ľudí priťahovať najviac. Ľudia tu majú možnosť
slobodne odviazať tieto svoje dva pudy. A je jasné, že každý trend
v súčasnej spoločnosti, ktorý sa správa podobne, bude mať podobný úspech.
A zasa naopak, každý trend, ktorý sa nebude správať podobne trhovo, ale
naopak bude sa snažiť ľudí odúčať od ľudskej prirodzenosti, bude vyhľadávaný
menšinou ľudí. Môže to byť Cirkev, môže to byť osvetové a výchovné centrum
alebo inak formačne zameraný trend. Otázka
ale znie, či je správne odtabuizovávať veci a kŕmiť bezbreho ľudskú
prirodzenosť. Myslím, že to vyhovuje predovšetkým tým, ktorí na tom zarábajú.
Nemalo by nám uniknúť, že spomínaný Hollywood na nás práve vďaka tomuto
nechutne zarába. Sociologické výskumy však tiež hovoria, že takéto bezhraničné
odtabuizovávanie vedie ku katastrofám v ľudských životoch a vzťahoch.
V tlači sa čím ďalej, tým viac píše o tom, aké zhubné následky má na
deti násilie, ktoré sa im servíruje cez filmy a počítačové hry (viď článok
Evy Hrdinovej: Každá rozumná spoločnosť hľadá určitú cenzúru na ochranu svojich
mláďat v Sme v obraze č. 3, zo dňa 17. 2. 2000). Aj násilie na
našich uliciach má podobné príčiny. A čo sexualita? Nedávno priniesli médiá
dve správy, ktoré možno na pohľad nesúvisia, no v skutočnosti sú
o jednom a tom istom. Catholic World News Service vydal 13.12.1999 správu, že Veľká Británia je podľa
výskumov najnenáboženskejšou krajinou na svete. Na druhej strane (aj naše)
médiá takmer v tom istom čase priniesli správu, že vo Veľkej Británii je
najviac teenagerských tehotenstiev na svete, z ktorých väčšina končí
potratom. A že je to vraj preto, lebo muži (či chlapci) sa hanbia používať
kondómy. Vláda sa vraj zaviazala, že osvetou do desiatich rokov tento stav
zníži na polovicu. Či bude úspešná, alebo nie, bude závisieť od toho, či urobí
niečo pre odúčanie ľudí od ľudskej prirodzenosti, alebo nie. Kondómy to
nevyriešia. To je naozaj úplne o inom. Pre veriacich je trend jasný: Ježiš
nás volá k rastu, k pokániu, k bedlivosti,
k obráteniu. A toto nie je o ničom inom, ako o nahrádzaní
svojej starej prirodzenosti novou. Milan Bubák, SVD |