s cumlíkom vo vrecku
Cestovať sa dá všelijako. Aj cudzí jazyk môžeme zvládnuť rôznymi spôsobmi, nevraviac o možnostiach privyrobiť si nejakú korunku. Nasledujúce riadky vás chcú presvedčiť o tom, že sa všetky tieto aktivity môžu skrývať i za prebaľovaním pampersiek či hľadaním cumlíka. Stačí sa vybrať po stopách jednej talianskej rodinky a ich slovenskej au-pairky a honba za spoznávaním krajiny, kultúry a fyziologických procesov dvoch prckov sa môže začať...
Príchod dobrý, všetko dobré
Môj letný „babysitting“ v Taliansku sa už začal dobrodružne: vodič autobusu mi tesne pred Bresciou, kde rodina Acerbisovcov čakala, s úsmevom na tvári povedal, že stojí až v - o asi sto km vzdialenom- Miláne. Zastaviť a vyložiť ma môže iba na nejakej benzínke, lebo by narušil harmonogram cesty (ktorý na rozdiel od informácií pri kupovaní lístka, zastávku v Bresci neobsahoval).
Tri obrovské cestovné tašky, nula talianskych lír v peňaženke a rovnaký počet talianskych slov v hlave, to už je poriadna kôpka nešťastia. Ale keďže práve bezmocným smoliarom Ktosi najviac praje, už onedlho mi dobrí ľudia z benzínky oznamovali, že Alberta, otca detí, vďaka mobilu zastihli a vysvetlili mu, kde má po mňa prísť. Keď som už sedela v jeho aute, spolu s mamou Alessandrou, štvorročným Marcom a dvojročným Nicolom, nesmelo ma oboznamoval s letnou trasou: „Vieš, o dva dni odchádzaš s deťmi a ich rodičmi k moru do Toskánska. A tri týždne budeš spať v stane nevadí?“ Kdeže. „Potom budeme skoro stále bývať pri jazere Garda. Hm, ty zase v stane, zvládneš to?“ Jasné. „No a v auguste nás čaká turistika v Dolomitoch. To už budeš mať vlastnú izbu, tešíš sa?“ Odpoveď bola jasná. A nielen kvôli dvom týždňom pohodlia. Hoci, na tri mesiace to je hotový luxus, no nie?
Zlaté pláže, zlaté srdcia, zlaté Toskánsko
Mnoho talianskych rodín strednej vrstvy považuje za finančne najprijateľnejší spôsob cestovania kempovanie v prívesoch. Starí rodičia „mojich“ detí takto precestovali celú Európu. Počas tohtoročného leta ich príves zakotvil v medzinárodnom kempe Baia Verde, na pobreží Tyrhénskeho mora, v Toskánsku. Z dvadsiatich talianskych krajov je Toscana považovaný za jeden z najkrajších. Jednak pre svoj prírodný ráz s výraznou prevahou poľnohospodárstva nad priemyslom ako aj pre množstvo historických pamiatok. Sedemsto rokov pred Kristom ho obývali Etruskovia, zanechajúc po sebe odkazy v podobe múrov, hradieb i starobylých úzkych uličiek niektorých osídel. Okrem historických skvostov by ste odtiaľto posielali pohľadnice so slnečnicami, ktoré akoby sa tu ani nepestovali kvôli výrobe oleja - veď na ten sa tu spotrebúvajú hlavne olivy - ale aby sa aj cez ich hlávky celé lány otáčali za slnkom. Aby sa na slnko samy premenili. Aby tu bolo slnka ešte viac. „My, Toskánci, máme slnko v sebe,“ smeje sa staručká Rachielle. Pozná ju každý naokolo, každý sa jej zdraví a ona každého volá po mene. Toskánci sú vraj najlepší ľudia na svete. Sotva by ste o tom pochybovali.
Toskánskou metropolou je Florencia. „Nemôžeš ju obísť,“ presviedčali ma
Taliani pred odchodom na organizovaný výlet. „Samozrejme, že nestihneš vidieť
všetko. Ale aspoň budeš mať dôvod vrátiť sa aj na rok.“ Ktovie, či podobne
zmýšľali aj stovky umelcov, básnikov a filozofov pred pár storočiami, keď
sa ustavične vracali, nielen aby naplnili svojho ducha jej krásou, ale aby
k florentskej mozaike umenia sami niečo pridali. V súčasnosti má 460 tisíc
obyvateľov, v jej úzkych uličkách, ktorých stredoveký pôdorys nevyhovuje
dopravným požiadavkám doby, však postávajú hlavne turisti. Ročne ich prichádza
okolo šesť miliónov, čo pôsobí intenzívnejšie aj kvôli tomu, že tu nenájdete
rozľahlé námestia ako v Miláne či v Ríme. Florencia je skôr spleťou menších
plôch, každá z nich vynikajúc pre niečo iné. Hlavná katedrála mesta je Duomo
Santa Maria del Fiore. Páter Milan Bubák raz v kázni povedal, vychádzajúc
z etymológie slovného koreňa temp- (miera) a slova kon-temp-lácia, že umelecké
zázraky chrámov sa dajú pochopiť ako meditáciou na zem prenesené nebeské
miery. Nuž, návštevník dómu, ktorého vnútrajšok v 13. až 15. storočí okrem
iných tvorili Ucello, Castagno, Donatello či Michelangelo, alebo odvážlivec,
čo vystúpi 436-poschodovou jednosmerkou do lucerny vyše sto metrovej kopuly
Filippa Brunelleschiho, uzná, že nebo musí byť krásne. Stredoveké miestečká sa nachádzajú za najslávnejším mostom cez rieku Arno, Ponte Vecchio. Je to ďalší symbol mesta - kedysi s obchodíkmi mäsiarov, dnes klenotníkov a predavačov suvenírov. Okrem Florencie sú Toskánci hrdí na Sienu, Pisu, Luccu, Livorno či ostrov Elba - nielen ich, ale i historické pamiatky ostatných talianskych miest sú v posledných rokoch osobitne reštaurované pre dôstojnú oslavu Milénia.
Zo stanu pri mori do stanu pri jazere
Po troch týždňoch plážovania sa moja neposedná talianska rodinka presunula do kempu pri jazere Garda, kde ich ďalšie dva prívesy slúžia ako u nás chatky v prírode. V jednom letujú starí rodičia, v tom oproti ich deti a vnúčatá. Práve rodičom mojich malých zverencov táto situácia veľmi vyhovovala: ich zamestnanie sa totiž od kempu nachádzalo bližšie ako od bydliska. Keďže podobným spôsobom už roky fungovali aj ďalší Taliani, všetci sa už dobre poznali, trávili spolu večery, klebetili pri poobednej káve.
Okrem Glorie, majiteľky kempu, ktorá ho každý deň niekoľkokrát obehne na
motorke, aby zistila, či všetko klape, ako má, sa o jeho prostredie stará
každá rodinka osobitne. Všetci sa snažia prispôsobiť si prostredie vlastným
potrebám - a tak sa tu griluje, pozerá sa telka, pijú sa osviežujúce nápoje
priamo z chladničky a stoluje sa so všetkou kultúrou. Pre deti kemp na celé leto najíma animátorky, aby im spestrili program. Je to akási materská škôlka, družina a stretko v jednom: deti v čase, keď práve nešantia v jazere alebo v bazéne, kreslia, lepia, maľujú či nacvičujú tanček. Navzájom sa skamarátia, a neuveriteľne prispejú k štipke kľudu ich mám i babysitiek.
Lago di Garda je najväčším z trojky talianskych jazier - spolu s Lago di Como a Lago di Maggiore, všetkých zo severného kraja Lombardie. Oproti Toskánsku je v Lombardii oveľa viac zastúpený priemysel - o Miláne, jej metropole, vám samotní Taliani budú ako o jednom z mála svojich miest rozprávať s nechuťou. Ekonomické úspechy kraja inšpirovali pár nadšencov okolo Umberta Bossiho k myšlienke oddeliť sa od zaostalého juhu Talianska. Ako mi však povedal šesťdesiatročný Roberto z Brescie, „krajinu vo význame vlasť, domov, netvoria iba jej najbohatšie časti, rovnako ako zdravá rodina nevylúči tých zo svojich členov, ktorí nenapĺňajú spoločnú peňaženku.“ Aj Lombarďania sú v prvom rade Taliani, a tejto dimenzie svojej identity by sa, hádam okrem niekoľkých extrémistických separatistov, ťažko niekto zriekol.
Tritisícky zdoláme aj s deťmi na chrbte
Letné krížom-krážom sme doplnili o vysokohorskú oblasť kraja Trentino-Horná Adiža. Acerbisovci majú aj tu celoročné sídlo: neveľký bytík v jednom z mnohých domov, priamo v údolí Dolomitov. Voľne popripájané dedinky obývajú v prevažnej miere takíto sezónni návštevníci. Aj tí však voči miestu prejavujú vysoký stupeň občianskej zodpovednosti: každoročne sa stretávajú, aby rokovali o potrebných zmenách a nevyhnutných úpravách okolia, čím ovplyvňujú výzor i chod oblasti.
Zaujímavé je aj nepísané pravidlo, že sa v každej dedinke udržiava park pre deti. Parky sú takmer úplne prirodzenou súčasťou prírodného okolia - drevené preliezačky, hojdačky, lavičky sú roztrúsené pomedzi stromy, potôčiky, ak deti spadnú, tak na trávu, nie na studený betón. Čo dedinka, to takýto raj pre deti, do ktorého je navyše vstup voľný.
Ale, ako tvrdí Alberto, „zhrešíme, ak v Dolomitoch nenavštívime Dolomity.“ A tak on i jeho žena Alessandra berú deti na plecia, svojej au-pairke naložia na chrbát poživeň, a poďho zdolávať do neba vystupujúce výšky na okolí. Nenadarmo sa hovorí, že turistika je mystické dobrodružstvo. Do neba sa totiž kráča s hlavou v oblakoch - chvíľami obdivujúc vodopády, skaly, les a ich kombinácie, chvíľami zdraviac z neba zostupujúcich kolegov-turistov, chvíľami k nebu duchom prenikajúc a chváliac jeho Tvorcu.
Odchod dobrý, všetko dobré
V deň môjho odchodu autobus do Brescie, napriek opätovnému ubezpečeniu pracovníčky, ktorá mi rezervovala lístok, vôbec neprišiel. Pre dnešnú dobu to však vôbec nebol problém: jednoducho som si kúpila letenku. Síce ma stála štvrtinu „babysitkovského“ zárobku, ale za dve hodiny som už zdravila rodnú hrudu. Nech žije SAD! Nech žije Taliansko, Slovensko a naše dobré obchodné (alebo skôr priateľské?) vzťahy! Ciaooo, tutti!
Lucia Kubošová