Dnešný feminizmus, s ktorým sa stretáme nielen v cirkvi, ale aj v iných oblastiach života, je globálnym fenoménom. Je výsledkom zápasu žien o to, aby bola uznaná ich jedinečnosť a ich pevné miesto v politike, intelektuálnej sfére a v náboženstve. Feminizmus nie je výsledkom nejakej náboženskej tradície, alebo náboženského či politického hnutia. Je skôr dôsledkom feministickej kritiky existujúcich politických, intelektuálnych a náboženských štruktúr, ktoré ženy buď podceňovali, alebo si ich podriaďovali, či ich úplne vylučovali.

    Ak chceme pochopiť dejiny a charakteristiku feminizmu je nevyhnutné, aby sme pochopili podstatu tejto ich kritiky. Feministická kritika je výsledkom dlhodobého procesu, v ktorom si ženy začali uvedomovať seba samé. Niektoré ženy k tomuto uvedomovaniu si seba prišli po tom, čo začali uvažovať o zneužívaní, ktorého sa im dostávalo zo strany mužov. Iné prišli k tomuto uvedomovaniu na základe uvažovania o sebe samých a o svojej jedinečnosti a poslaní, ktoré ako ženy mali. V procese tohto uvažovania prišli k tomu, že pri snahe o ponúknutie svojich darov politike, spoločnosti, intelektuálnej či náboženskej sfére, znova a znova narážajú na to, čo pokladajú za jeden z cieľov súčasnosti: na patriarchalizmus v štruktúrach, na jazyk, ktorý je mužským jazykom a na v podstate do istej miery inšitucionalizované násilie, ktoré sa voči nim pácha. V procese rozpoznávania týchto realít ženy začínajú prežívať vo svojom vnútri smútok, ale aj hnev, ktoré ich vedú k túžbe po zmene.
    V politických, spoločenských a intelektuálnych štruktúrach sa feministky snažia o zmenu tým, že sa ich snažia zmeniť. V náboženských štruktúrach to robia dvoma spôsobmi. Buď tým, že sa tiež snažia o zmenu a to tak, že nástoja na zrovnoprávnení žien a mužov v týchto štruktúrach, alebo tak, že z týchto štruktúr odchádzajú a zakladajú si také štruktúry, ktoré by im umožnili nábožensky sa vyjadriť a realizovať vlastným spôsobom. Táto druhá skupina sa ešte ďalej delí tým, že rozpoznáva, že nejestvuje len jedna ženská náboženská skúsenosť. Náboženská skúsenosť bielych žien je napríklad odlišná od skúsenosti afrických, indiánskych, alebo ázijských žien. Táto druhá vetva vlastne odmieta kresťanstvo vo svojom jadre a prikláňa sa k uctievaniu bohýň podľa toho, o akú skupinu žien ide; pre európske feministky je to Wicca, pre indiánske ženy sú to bohyne, ktoré si indiánky uctievali pred príchodom kresťanstva, pre africké feministky je to záujem o africké bohyne alebo o praktiky Voo-doo.
    Tie, ktoré zostávajú v náboženských štruktúrach, silne trvajú na tom, aby sa z nich odstránil patriarchálny prvok. Táto ich snaha je viditeľná nielen v snahe o používanie typicky ženských symbolov, modlitieb, piesní a obrazov v liturgii, ale aj v zmenených postojoch voči posvätným textom, napríklad k Biblii. K týmto textom pristupujú tak, že z nich odstraňujú všetko, čo má nádych patriarchálnosti, útlaku alebo diskriminácie, prípadne tieto veci interpretujú zo ženskej perspektívy. Srdcom feminizmu v rámci kresťanstva, hlavne v liturgických prejavoch je tzv. „inkluzívny jazyk“, t.j. jazyk, ktorý zahrňuje každého (ktorý nikoho nevylučuje). Tento jazyk je používaný hlavne v angličtine (nie som si istý, či by inkluzívny jazyk mohol jestvovať ešte v nejakej inej reči). V inkluzívnom jazyku sa napríklad v angličtine nepoužíva zámeno „he“ pre Boha, lebo toto zámeno je mužské. Alebo sa z textov odstraňujú slová, ktoré by poukazovali na mužskú identitu Boha, napríklad Otec, Kráľ, Pán a pod. Tieto sa zamieňajú slovami Boh, Zvrchovaný, Najvyšší, ktoré v angličtine majú rovnakú podobu pre mužský aj ženský tvar.

Hodnotenie
    Hoci feministické hnutie má svoju hodnotu a jeho oprávnenosť je Cirkvou uznaná, predsa je tu nevyhnutných niekoľko vyvažujúcich prvkov. Na jednej strane sa uznáva, že ženská skúsenosť bola v teológii zanedbávaná a že je teda nevyhnutné ju začať brať do úvahy. Každé nerozpoznanie hraníc a správnej miery však vedie v konečnom dôsledku k bizarným konzekvenciám. Odôvodnené ženské hnutie sa tak môže sa stať militantným feminizmom, ktorý vystupuje bezhlavo proti všetkému, čo nie je v zhode s predstavami ich „ideológie“. Môže tak začať vylievať z vaničky dieťa spolu so špinavou vodou. Ilustráciou je nekritické a bezhlavé používanie už spomenutého inkluzívneho jazyka. Pamätám si na námietky, ktoré sme niektorí ako cudzinci v USA mali proti bezbrehému a nekritickému používaniu tohto inkluzívneho jazyka v liturgii. Vadili nám nielen mnohé ťažko prijateľné úpravy biblických textov, ktoré hraničili doslova s deformáciou biblického posolstva (napríklad v podobenstve o márnotratnom synovi vystupuje otec, ktorý dal časť majetku svojmu synovi. Keď sa ten vrátil domov, vítala ho matka a z jeho vítaním nebola spokojná jeho staršia sestra), ale aj niektoré nepekné formulácie, ktoré si tieto snahy v jazyku vyžadovali. Ženy nám odpovedali, že nie je dôležité, či to pekne vyzerá. Dôležité je, že to sleduje požiadavku spravodlivosti. Ďalším dôsledkom bolo to, že tým, že sa napríklad z Písma vymazali slová ako Otec, Pán či Učiteľ a nahradili sa slovami Zvrchovaný, Vševládny a pod. sa odstránil dôraz na osobnú dimenziu Boha, ktorá je pre kresťanstvo kľúčová. A v konečnom dôsledku tieto texty potom zneli až neuveriteľne chladne a neosobne, čo je na míle vzdialené od podstaty kresťanstva. No skutočný problém pre kresťanské feministky nastáva, keď príde k osobe Ježiša Krista – ako k mužovi. Bolo podniknutých mnoho pokusov o vypracovanie novej definície Ježiša Krista, ktorá by nekládla dôraz na jeho mužskú identitu. Niektoré odmietali skutočnosť, že sú vykúpené mužom. No väčšina z týchto nových definícií Krista vyznela príliš umelo a cielene.

Riešenie
    Niektorí kritici feminizmu poukazujú na to, že tu vlastne nejde ani tak o náboženský fenomén, ako skôr o fenomén psychologický. Feministky sa najprv musia vyrovnať s hnevom vo svojom vnútri, aby dokázali byť objektívne a nestranné. Je totiž dôležité vedieť rozlišovať medzi ženskou spiritualitou a feminizmom. Ženská spiritualita je vyvážením mužskej spirituality. Ženy sú v nej vedené k tomu, aby uvažovali, čo to znamená byť ženou, ako žena vníma Boha, aké prejavy a skúsenosti viery sú pre ňu ako ženu typické a v čom sa jej spiritualita líši od spirituality mužskej. V snahe o ženskú spiritualitu sú potom aj muži nútení k tomu, aby definovali svoju – mužskú – spiritualitu a aby sa aj oni zamýšľali, čo to vlastne znamená byť mužom (čo možno doteraz nerobili). Feministická spiritualita je naopak spiritualitou žien, ktoré si uvedomujú skutočnosť útlaku žien zo strany mužmi riadených štruktúr a na túto skutočnosť reagujú. Bez toho, že by sme zotázňovali oprávnenosť existencie feministických snáh, treba povedať, že ženská spiritualita je spiritualita akčná, feministická spiritualita je spiritualita reakčná. Zdá sa, že správnou cestou pre oboch, aj pre mužov aj pre ženy, je byť aktormi: aby si každý z nich uvedomoval, v čom spočíva jeho (jej) rola a kde sú hranice.

Milan Bubák, SVD