Nechcem sa tváriť, že krajina, o ktorej začnem písať „Kde bolo, tam bolo...“ je fiktívna. Nie je. Je škandinávska. Až do špiku kostí. A trikrát exotickejšia, než by si Stredoeurópan myslel. A trikrát menej európska, než by si sám domorodec pomyslel. Tak teda:

O kráľovstve...
   Kde bolo, tam bolo, a tam aj stále je. Nórsko. Má takmer anorektické rozmery: po dĺžke 1752 km a v osom drieku niečo vyše 6 km. Dĺžka až strach. Nemať tak loď a lietadlo, nepoznal by Nór ani suseda za dvoma horami a dvoma dolinami. Napokon, ľudí tam treba aj tak s lupou hľadať: 13 ks na km². Také Monako ich má 18121 na 1 km²! O tom, že civilizácia prežila, svedčia len sporadické dopravné značky popri cestách. Človek sedí v aute, hlce desiatky a stovky kilometrov a dookola ho obiehajú len soby v červených trojuholníkoch. Pravda, juh Nórska je iný ako sever. Hustota obyvateľstva na juhu je predsa len vyššia. Sever je skutočným koncom sveta. Od Trondheimu vyššie je už len jedno „veľkomesto“ - päťdesiattisícové Tromso, ležiace niekoľko stovák kilometrov za polárnym kruhom. Človek naň natrafí, keď preputuje asi tisíc kilometrov. Aj zverstva žije „hore“ málo. Okrem sobov losy, pár líšok, plaché rosomáky a uškriekané vtáctvo. Bodka. Botanik by si tiež neprišiel na svoje. Krpaté briezky, čučoriedkové porasty, sem-tam ihličina. Koniec základného repertoáru.
    Klíma na severe je veľmi špecifická. Teplý Golfský prúd plynúci pozdĺž pobrežia spôsobuje, že more tam nikdy nezamŕza. Paradox. Vnútrozemie má však iný ráz. Minuloročná zima tam bola taká tuhá, že teplota vo Finmarku za polárnym kruhom dosahovala 50°C pod nulou! Čas, keď horúci čaj, vyliaty zo šálky dopadne do snehu v podobe ľadových kociek. Aj iné pikantné rekordy má Finmark. V januári 1997 tu napadlo takmer tri a pol metra snehu! A celková zimná nádielka bola viac než štedrá – 10 m! Leto si so snehom nestačilo poradiť. Ešte začiatkom júna sa dalo opaľovať v plavkách pri zamrznutom jazere.
    Najfascinujúcejším fenoménom v arktických zemepisných šírkach je aj tak striedanie sa polárneho dňa s polárnou nocou. V novembri sa slnko nekompromisne rozhodne nevyliezť viac nad horizont a svet sa zúfalo stratí v tme, neúspešne potláčanej umelým osvetlením. Ľudský organizmus bez slnečného žiarenia slabne, jeho biorytmus sa narúša. Dezorientovane sa ukladá k spánku, dezorientovane vstáva bez ohľadu na čas. A stále tma... Človek sa zobudí hoci o tretej a dilema je konštantná: sú tri hodiny v noci či tri hodiny popoludní?
    Mystickým zážitkom býva polárna žiara na oblohe. Fosforovo zelené, zriedka purpurové hmlovité zoskupenia, nesmierne rýchlo meniace tvar, tancujúce, zvíjajúce a rozplývajúce sa. V nemom úžase behá mráz po chrbte. V januári sa slnko začne driapať z ničoty k horizontu. Čierna tma sa deň po dni pozvoľna mení na tmavosivú, sivú...Vo februári slnko konečne vystrčí nos a od polovice mája do polovice júla mu už ani nenapadne zliezť dolu – nastáva polárny deň. Čas, keď boľševníky rastú rýchlejšie než o dušu – až 9 cm za 24 hodín.

A o ľuďoch...
   Vikingov preskočím. Okrem jedného Leifa Erikssona. Istého dňa (dávno) nasadol vyššie uvedený Viking na loď. Plavil sa, plavil, až sa doplavil do Ameriky a objavil ju. Prorokom Leif nebol. Nemohol tušiť, že päťsto rokov po ňom mu oficiálne prvenstvo vyfúknu iní. To je jedna z prvých informácií, ktorú ti ako cudzincovi neznalému reálií viac než ochotne poskytne každý Nór. Patrične pritom vyšponuje chrbát a nezabudne pridať sériu ďalších „naj-ov“ a prvenstiev, ktoré sú také špecifické pre jeho otčinu: najekologickejšie potraviny na svete, najlepší futbalový tím na svete, na celom svete najodmietavejší postoj ku vstupu do Európskej únie, naj-atď na svete...
    Mladučký štát, len od roku 1905 nezávislý od dvoch susedných kráľovstiev – švédskeho a dánskeho – sa dodnes intenzívne borí s komplexom menejcennosti. Absencia kultúrnej tradície, geografická izolácia, panenská príroda a koncom 70-tych rokov aj novoobjavené ložiská ropy sa tlačenými písmenami podpísali pod vznik takých fenoménov, ako dokonalý systém sociálnych zábezpek, nízka kriminalita, veľkodušné, ale neosobné gestá charitatívnosti, zdravo-pomalé tempo života, vytváranie harmónie s prírodou, úspešné ťaženie proti stresu a (len príležitostne roztomilo) ťarbavý spôsob myslenia, ale aj benevoloentný postoj k zodpovednosti, uniformita a narcisistická zhovievavá nadradenosť nad ostatnými krajinami „tam dolu“. Pekne zaradom.

Sociálne istoty.
    Najprv vyštuduješ. Ak dobrovoľne nechceš patriť k dvom až trom percentám nezamestnaných, tak si nájdeš prácu. Postavia ti dom, požičajú na auto, kúpiš si motorový čln alebo chatu, v ročných intervaloch si zaplatíš exotickú dovolenku, a máš všetko, čo si chcel. Už pred tridsiatkou alebo najneskôr tesne po nej.

Nízka kriminalita.
    Časy sa menia. Koncom 80-tych rokov bolo napríklad Tromso až utopicky bezpečné. Domové dvere zostávali otvorené, bicykle stáli nezamknuté pred obchodmi, lyže a ťažké nákupné tašky tiež, a nikomu ani nenapadlo vziať čosi, čo nebolo jeho. Nezamknuté bicykle sú dnes v Tromso nostalgiou, ale celková bezpečnosť je stále rozprávkovo vysoká.

Veľkodušná charita.
    Zo štátneho rozpočtu sa vyčlení suma na povodne v Bangladéši, zemetrasenie v Grécku a hlad v Afrike. Zaplať Pán Boh. Len aby všetci tí cudzinci zostali doma a neprišli pýtať niečo pred dvere môjho domu.

Rytmus života.
    Život akoby si v Nórsku vydýchol a spomalil. Niet sa kam ponáhľať. Na poštách a v obchodoch ľudia trpezlivo čakajú v radoch. Kacírska myšlienka, že sa možno predbehnúť, im ani na um nepríde. Autá zastavia ešte predtým, než sa vôbec rozhodneš vkročiť na cestu. Netrúbi sa. Hlasy sa nikdy nezvyšujú. Prácu treba brať s rezervou a mierou. Lyžovať treba často. V lete behať. Na Kanárske ostrovy letieť raz do roka. Hlavu si nezaťažovať nadmerným premýšľaním: vynechať divadlo, nahradiť ho televíziou. Jesť veľa rýb. Recept na pokojný život, zdá sa...

Benevolentný prístup k zodpovednosti.
    Nór príde k mnohému veľmi ľahko. Ropa sa ťaží, ryby berú, peniaze sa sypú, kráľovstvo prosperuje, životná úroveň stúpa. Každý si vystačí sám. Každý je slobodný, ničím a nikým nezaťažený a neobmedzovaný. A tak sa slobodne rozhodne napríklad pre životného partnera, potom sa slobodne rozhodne pre druhého, potom pre piateho, a jeho deti majú v konečnom dôsledku po niekoľko nevlastných súrodencov z maminej i otcovej strany. Nórsko prežíva osudovú krízu rodiny. Expanzia materiálneho blahobytu a možno aj vikingské korene takmer celkom zlikvidovali duchovnú dimenziu.

Uniformita.
   V rovnostárskom štáte ťažko odhaliť kreatívnu osobnosť v zástupoch sériovo ostrihaných blondínok a blondínov, v značkových vetrovkách od Hellyho Hansena a v topánkach s hrubými podrážkami, ktorí kultovo hromadne v piatkové a sobotné večery zasadnú k barovým pultom a cez týždeň k amerických osmiechovaným seriálom, a ktorí si hromadne s príchodom snehu zapnú lyžiarske viazania a s odchodom snehu ich odopnú. Všetci Nóri myslia podobne a takmer programovo hovoria o tých istých veciach: peniaze, pitie a najbližšia dovolenka. Vytŕčať z davu sa neodporúča.

Narcisizmus.
    Keď sa človek pozerá len do zrkadla, nie cez okno na ulicu, sotva si všimne, že po vonku chodí milión tristo lepších šampiónov, než je on sám. Vo svojej záľube vo vlastnej fiktívnej veľkosti je ochotný blahosklonne sa znížiť aj k (tiež len fiktívnej) nule.

Čo sa nórskej Arktíde rozhodne nedá uprieť, je nesmierne podmanivá atmosféra pokoja, mierumilovnosti a pohodlia. Zabudnutý, ale čarovný a sebestačný svetík vo svete.

Marcela Molčanová