Prečo ste prevzali záštitu nad vyhlásením Deklarácie práv počatého dieťaťa?
Neodpoviem Vám na to nijakou rozsiahlou enumeráciou dôvodov. Bolo to jednoduchšie. Požiadali ma o to. A sú také žiadosti, ktorým nemôžete nevyhovieť, aby ste sa nedostali do rozporu so samým sebou. S tým, čo si myslíte, čo uznávate a vyznávate. A tak sa teda stalo, ako sa stalo.
Aké postavenie majú podľa Vás v našej spoločnosti deti, postihnutí a starší ľudia?
Balansuje to kdesi na rozhraní medzi prírodnou spoločnosťou a spoločnosťou, ktorá sa snaží byť humánna. Príroda si, ako vieme, nerobí ťažkú hlavu s bezbrannými jedincami. Pošle na nich svojich predátorov. Ale človek, akokoľvek často sa mu to nedarí, je predsa len čosi, čo z prírody vyčnieva. Tým záhadným v sebe, ktorému od počiatku nevie dať presné meno a tak ho pomenúva rôzne. Na tom kategorickom imperatíve nemožno nič zmeniť: Úroveň spoločnosti sa posudzuje podľa toho, ako sa dokáže správať voči svojim najbezbrannejším. A tu sme občas takí pozliepaní. Niekedy dokážeme celkom povznášajúce veci. No ešte pričasto sa správame tak, až sa človek hanbí, že nosí toto meno.
Pri poslednom sčítaní obyvateľov Slovenska sa ku kresťanstvu prihlásilo 80 percent populácie. Už desať rokov žijeme v dobe, keď môžeme slobodne vyznávať svoju vieru. Čo je podľa Vás hlavným dôvodom, že kresťanstvo ostáva len na papieri a ľudské vzťahy sa čoraz viac ochladzujú?
Je to všetko strašne zložité. Bolo by ľahké vyhovoriť sa na štyridsaťročnú pauzu v intenzívnom hlásaní evanjelia. Ale šokuje nás poznanie, že laxnosť a povrchnosť kresťanstva, prichádzajúceho teraz zo západu, je ešte rozkladnejšia, než ten bývalý antikresťanský spoločenský pohon. Ten silných utvrdzoval, no tento všetkých sladučko rozkladá. Samé vábne veci: od šialenstva peňazí cez HIV až po drogu. A na konci je veľké Nič.
Vo svojej knihe Epištoly staré i nové rozjímate okrem iného i o ľudskom údele, národe, politike. Bola som vždy prekvapená dátumom vzniku týchto úvah, ktoré ste napísali v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch a mne sa zdali výsostne aktuálne?
Priznám sa Vám, že práve na tom si trochu márnomyseľne zakladám. Že po štyridsiatich rokoch, v úplne inej spoločenskej situácii, nič na tých textoch nebolo treba pričesávať, nič taktne zatajiť. Skrátka - čo som písal, písal som. Viete - keď autor ako nejaký učiteľ spoločenského tanca netancuje dobovú štvorylku, ale komunikuje s „mravným zákonom v nás“ - ono to ním povedané vydrží aj trochu hlbšie ako do najbližšieho prevratu či volieb.
Zajedno s nimi, menší bratia
zvierat.
Vedia ešte, čo my už nevieme.
Len priezračnú a čistú vodu pijú.
Smeť odfúknu a vyvrhnú špinu.
Hlavičky na tráve
a zväčša ležiac pritom,
jak nemocného počúvajú svet.
Čo povie im, to nikdy nevyzradia. Nosia to pod košieľkou ako jablká
zo susedovho stromu.
Po troche začnú smutnieť.
Tušia deň, keď z každého z nich
odchádza malý princ na koni
a odnáša si žezlo i jablko
To už je vlastne koniec.
Čo potom príde, už sa opakuje,
na ľudskú mieru od počiatku dané.
T o postavenie mimo hry.
A únava.
A úzkosť...
Milan Rúfus 1965
Vedia ešte, čo my už nevieme.
Len priezračnú a čistú vodu pijú.
Smeť odfúknu a vyvrhnú špinu.
Hlavičky na tráve
a zväčša ležiac pritom,
jak nemocného počúvajú svet.
Čo povie im, to nikdy nevyzradia. Nosia to pod košieľkou ako jablká
zo susedovho stromu.
Po troche začnú smutnieť.
Tušia deň, keď z každého z nich
odchádza malý princ na koni
a odnáša si žezlo i jablko
To už je vlastne koniec.
Čo potom príde, už sa opakuje,
na ľudskú mieru od počiatku dané.
T o postavenie mimo hry.
A únava.
A úzkosť...
Milan Rúfus 1965
Nad ľudstvom ako takým nelámete palicu. Akú medicínu by ste mu predpísali, aby jeho srdce bolo teplejšie a mäkšie?
Nevlastním medicínu a nie som ani zelinkár. Nie som teda majiteľom odpovedí, naopak - som ten, ktorý sa pýta. Ale pýta sa bytostne a nevylučuje dopredu akúkoľvek odpoveď. Ako školská pomôcka by som v školskom kabinete asi nebol veľmi užitočný. Ale chcel by som upozorniť na to, že všetko sa začína poctivosťou kladenia našich otázok. A že je nesmierne dôležité vedieť, kedy a ktorú otázku máme položiť. Položiť otázku správne je ako nájsť začiatok Ariadninej nite. Voluntaristické otázky, ktoré dopredu indikujú odpoveď, sa v právnej vede klasifikujú ako zavádzajúce a pri súdnych procesoch bývajú neprípustné. Nuž sa teda pýtam pokorne, ako len vládzem.
Čo by ste odkázali mladým ľuďom, ktorým ešte v očiach svietia detské sny, no zároveň už stoja na prahu reality dospelých?
Aby sa každý deň pýtali vecí presne tak, ako som povedal pred chvíľou. Mladosť býva veľmi často pokúšaná pocitom, že všetky odpovede má v malíčku. Ale to je veľký omyl. Tým, že žijete – tajomstva vám neodbúda. Naopak – pribúda ho. To je ta veľká hra života s nami.
P.S. (možno pre Teba, možno o Tebe)
Pochopte, prosím, svoje deti: nemáte pred sebou hlupáčikov, ktorých jedinou záchranou je čím skôr sa vám podobať. Máte pred sebou celkom iný svet. Taký svojprávny a krásny ako svet z inej planéty. Nemáte dôvod pohŕdať jeho zmyselnosťou. Tí, ktorí v ňom majú tak nepretržite blízko od smiechu k slzám a pri každej vete od vzrušenia kričia, sú vlastníkmi tajomstva, vám už neznámeho. Nerozbíjajte im ho, nesmejte sa im preň. Nezobúdzajte ich príliš zavčasu. Čaká ich potom dlhý, dlhý deň prísneho a trpkého ľudského údelu. Pozhovejte im ešte chvíľočku a venujte im, krásnym, báseň.
Milan Rúfus, slovenský básnik a prekladateľ, sa narodil roku 1928 v Závažnej Porube Na Liptove. Po maturite na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši študoval na filozofickej fakulte v Bratislave slovenčinu a históriu (1948-1952). V roku 1952 obhájil doktorskú dizertačnú prácu, zostal na filozofickej fakulte ako asistent a začal prednášať dejiny českej literatúry 19. a 20. storočia, neskôr i dejiny slovenskej literatúry. V rokoch 1966-1970 bol lektorom slovenčiny češtiny na univerzite v Neapole.
Bibliografia: Debutoval zbierkou básní Až dozrieme (1956), Chlapec (1966), Chlapec maľuje dúhu (1974), Zvony (1968), Štyri epištoly k ľuďom (1969), Stôl chudobných (1972),Kniha rozprávok (1975), Sobotné večery (1979), Óda na radosť (1981), Studnička (1986), Tiché papradie (1990), Lupienky z jablone (1993), Modlitbičky (1992), Nové modlitbičky (1994), Pamätníček (1995), Žalmy o nevinnej (1997), Čítanie z údelu (1996), Epištoly staré i nové Váška (1998).
Za rozhovor ďakuje a veľa zdravia
želá
Maťa Fabianová
Maťa Fabianová