Koniec zlatých časov
                    alebo  Drobcove Oskary

Aj keď nadpis evokuje skôr filmovú tému a mňa, to, o čom vám chcem dnes napísať, bude o slovenskej gospelovej hudbe. Množstvo festivalov rôzneho rozsahu a kvality, veľa koncertov známych i menej známych interpretov, ba aj zopár nových nahrávok a „pokrstených“ CD či MC nosičov boli nezvratným znamením, že Slovenskom prefičal letný prázdninový vrchol gospelovej sezóny. Keď som tak počúval posledný koncert tohtoročnej šnúry Šanca pre lásku v bratislavskom UPC, nemohol som sa ubrániť myšlienke, že zlaté časy slovenského gospelu sú pomaly, ale nenávratne preč.

Možno si niektorí z vás pamätajú, ako vyzerala situácia tesne pred revolúciou. V niektorých farnostiach existovali mládežnícke spevácke zbory, kde tu sa objavili aj prvé „synťáky“, a dokonca po Slovensku aj tajne kolovali nahrávky najlepších z nich (bratislavské C-éčko, či Košičania). Už koncom roku 1989 sa mohli konečne ukázať na prvých verejných koncertoch. Mládežníckych speváckych zborov začalo pribúdať a v hlavách niektorých ľudí, ktorí mladých dokázali podporiť sa objavili prvé myšlienky na akési spoločné stretnutia týchto mladých hudobníkov a spevákov. Saleziáni sa postarali o rozšírenie tradičných šaštínských pútí o mládežnícke programy (kdeže lanské snehy sú), stretnutie zborov z blízkeho okolia na ihrisku miestnej školy v dedinke Horné Kočkovce zorganizoval v roku 1992 mladý kňaz Juro Drobný a mládežníci z oratória v Trnave na Kopánke prišli o dva roky na to so stretnutím zborov a kapiel z okolia Bratislavy a Trnavy na svojom futbalovom ihrisku. Takto vznikali prvé festivaly. Tieto časy, keď padli obmedzenia a zrazu sa mohlo to, čo bolo dlho zakázané, prebudili v mnohých ľuďoch záujem a nadšenie. Tieto vlastnosti dominovali zo začiatku nad kvalitou a profesionalizmom. Ale tí, čo dokázali na sebe pracovať sa rok od roka zlepšovali. Postupne sa začali do povedomia mladých kresťanov dostávať mená a muzika lamačských zoskupení Atlanta a Kompromis, košického zboru Dominik, Kopánčárov z Trnavy, rockových kapiel Sába, Trenčiansky bazár, Krédo, či Adriel, speváčky Jany Daňovej, či výborných muzikantov a skladateľov Luca Bezáka a Igora Baara, folkáča a baviča Stanleyho, či „klericko - rehoľných“ zoskupení Amfortas a bratia Kapucíni. Začali sa vydávať a predávať prvé „oficiálne“ slovenské CD a kazety s gospelovou hudbou - najmä vďaka vydavateľstvám Cantate a Lux. Vrchol prišiel v rokoch 1995 a 1996. Práve vtedy sa rozbehli prvé koncertné turné po Slovensku s názvom Šanca pre lásku, kde táto špička dokázala razantným spôsobom oslovovať gospelovým posolstvom väčšie aj menšie mestá našej rodnej hrudy.

Tu však došlo k zlomu - nečakanému, ale pochopiteľnému Prednosť začali dostávať životné povolania týchto mladých ľudí. Manželstvo, deti, potreba venovať sa naplno aj svojmu zamestnaniu na jednej strane, vysviacky a prvé farnosti na strane druhej. A veľká väčšina tejto sily a kvality sa stala minulosťou. Dnes je na scéne ešte stále Atlanta (aj keď sa zub času už aj z nej odhryzol jeden kúsok), Krédo a nezmar Rišo Čanaky, ktorý gospelovú hudbu pokladá za svoje poslanie a službu. Ešte že Juro Drobný rozbehol záchrannú akciu a počas posledných dvoch rokov otvoril dokorán brány festivalu Verím Pane a našiel na slovenskom vidieku nové nádeje - Mimy cry, Metelicu, Juventus, Kéfas... Lenže, keď sa tieto zoskupenia za 4 - 5 rokov vyhrajú a vyprofilujú, postihne ich osud ich predchodcov. Navyše, šanca, že taká kvalitná a široká špička, aká sa vyprofilovala z poprevratového oduševnenia a nadšenia, sa znova zopakuje, je takmer nulová. Stačí sa pozrieť na dnešné postavenia Cirkvi, evanjelia a mravných hodnôt v spoločnosti. Dnes mladí reflektujú na iné „ponuky“... A o tom, že kvalitný muzikant, kapela či vokalisti dozrievajú až po tridsiatke, nebudem radšej ani hovoriť. Možnosti, aby sa niekto u nás mohol živiť gospelovou hudbou neexistujú. A tak do tej tridsiatky pri nej jednoducho nikto vážne nezostane.

Lenže div sa svete Pavlovo pneumatologické pozorovanie vyjadrené vo vete „Duch veje kam chce.“ naozaj platí. A tak som aj v tomto roku mohol vidieť, počuť, a zúčastniť sa gospelových akcii, ktoré ma „vyliečili“ z nostalgie za zlatými časmi. Pochopil som, že o kvalite festivalu vôbec nemusí rozhodovať počet ročníkov, o kvalite interpreta nemusí svedčiť počet odvysielaných klipov v Poltóne, a že kvalitný gospel a evanjelizáciu môžu robiť evanjelici oveľa lepšie, ako početnejší a lepšie organizovaní katolíci. A tak som sa rozhodol, že tým najlepším udelím Oscarov. Bude to len imaginárna pocta viazaná na moju osobu a tento článok. A aj keď ocenení nedostanú pozlátené sošky, som rád, že im aspoň takto môžem poďakovať a povedať, že to, čo robia, robia dobre, a ich námahu sprevádza Božie požehnanie.

Takže poďme na to a vyslovme tú známu vetičku „Oscar goes to...“: ·

P.S. Môj vysokoctený čitateľ, ak sa práve chystáš napísať mi, že v spomenutých kategóriách by mali figurovať úplne iné mená, prosím, zastav svoje pero. Máš pravdu. Tvoj názor je úplne rovnocenný môjmu a ako my latiníci hovoríme „Proti gustu žiaden dišputát.“. Veď na Slovensku počúva gospelovú muziku dosť ľudí. Keby každý z nich vyjadril svoj názor v reprezentatívnej ankete, mohli by sme laureátov resp. víťaza vyhlásiť celkom objektívne. Na námietku, že gospelová hudba nie je komerčná kultúra, a teda nemalo by sa v nej súťažiť, odpovedám nasledovne. Cena, ktorá uzná kvality a prácu odvedenú na projekte, môže len potešiť. Je vlastne uznaním od poslucháčov, teda tých pre ktorých interpret svoje hudobné posolstvo pripravuje. A tí, ktorí ocenení nebudú, to môžu pokladať za výzvu, aby viac a lepšie zapojili svoje talenty. V USA, kde je gospelová muzika uznávanou súčasťou hudobnej kultúry, sa v rôznych kategóriách, každoročne udeľuje veľmi uznávaná cena Dove. Tak prečo to neskúsiť u nás! A tak Ťa môj milý čitateľ prosím, chop sa znova pera (či klávesnice) a skús mi napísať, aké kategórie by sa mali vyhlásiť, ako by sa naša anketa a cena mali volať, aký by bol najobjektívnejší spôsob hlasovania, prípadne iné určite zaujímavé a kvalitné nápady. Ak bude dosť reakcii, nápadov a námetov, porozmýšľam spolu s kolegami v redakcii a ľuďmi od gospelového fachu, čo by sme s tým mohli urobiť. Listy, či e-maily s najlepšími nápadmi oceníme kazetami, možno aj nejakým CD z produkcie ROSA Slovensko.