Flevo 99

Európsky gospelový festival Flevo je už nie celkom neznámy v našich zemepisných šírkach. ND naň upozornili už minulého roku. Vtedy Maroš Mikláš napísal podľa neho skromnú reportáž z ich prvej objavnej plavby okolo Fleva. Podotýkam, že všetko, čo napísal, napísal tak, že by sa to dalo uverejniť aj tohto roku a zmenili by sa len dátumy a názvy vystupujúcich skupín.

Ja som len laik v gospelovej hudbe, ktorý sa kľukatými cestičkami božími a finančným požehnaním otca Lumenu – Emila Šafára, dostal spolu s deväťdesiatimi inými šťastlivcami na tohtoročné Flevo a vidieť ho za lacný groš. Tým chcem povedať i to, že Maroš splnil sľub v ND z minulého roku, keď tento flevácky zájazd avizoval. Škoda len, že to bol na 99,99% asi jediný slovenský. Vo štvrtok ráno 19. augusta sa z rozospatého autobusu vyterigalo deväťdesiat Slovákov a prestrašene sa jeden druhému zverovalo, že si do tohto veterného Holandska priniesli len dvoje kraťasy. Z toho sa dá ľahko dedukovať, že väčšina bola z Bratislavy a Trnavy. Vďaka najelementárnejšej ľudskej potrebe sa skupina nešťastníkov zatúlala až kdesi k areálu festivalu a spôsobila tak skoro organizačný kolaps. Zatarasili sme jedinú prístupovú cestu a trčali tam dobrú štvrťhodinu. Organizátori počítali so všetkým, ako sme sa o tom mohli v ďalšie dni presvedčiť, len so Slovákmi tu zrejme nerátali a skoro sa im to vypomstilo.

Strastiplná noc autobusom, sa v to sychravé ráno, razom zmenila na pochod vyprahnuto-zablateným územím k prvým stánkom a tu opäť pričítavam ďalšie plusové body Marošovi, Mišovi Búcimu, Petre Remanárovej a Emilovi, že sme si mohli za citeľnú zľavu 75 guldenov kúpiť vkusné plastové náramky, čiže vstupenky. Na ne potom reagovali bodyguardi počas festivalu a púšťali nás do areálu koncertov a na hlavné pódium, hoci aj o druhej v noci. Keďže sme ho mali okolo zápästia, museli sme ruku pred badym zdvihnúť. Podľa nálady badyguarda sme ešte pridávali zdvihnutý palec, si jednička, takže sme ho aspoň potešili, keď sa mu už nedalo v čudnej holandštine prihovoriť.

Nebudem vás zaťažovať topografiou, nech vám zatiaľ stačí, že sme bývali v stanoch hneď vedľa festivalového areálu oproti umývárkam, čo sme onedlho ocenili. Emil spočiatku čelil diverzným tendenciám niekoľkých skupín bažiacich po osamostatnení sa, ale nakoniec sme batohy zložili všetci na už spomínanej požehnanej zemi oproti sprchám. a sociálkam. Vstupná brána bola z opačnej strany a tak sme podstupovali desaťminútovú túru celým kempom po originálnom vojenskom chodníku, ktorý spočiatku pripomínal skôr pás z ruského T34 (legendárny tank veľkej vlasteneckej) a neskôr v niektorých častiach už len čosi tvrdé pod nánosom čerstvo rozčľapkaného blata. Slovom, čakala nás cesta zablatená k bránam európskeho gospelového raja. Ako viete, nestáli tam nijakí anjeli, ale keďže sme mali 1400 korunové náramky, púšťali nás bez rečí, ktorým by sme aj tak nerozumeli. Ak ste niekedy videli nekonečné pole kukurice a oblial vás pot, potom si viete trochu predstaviť naše prvé dojmy. Odrazu ste sa ocitli vo veľkom priestore, ktoré vám pripomína akési cirkusové jamboré - samé šapitá, stánky, hudba a kopa ľudí. Neoblieva vás pot, ale spaľuje zvedavosť a sprvu neviete čo a kam. Inštinktívne sa priblížite k takým , ktorí obetovali 5 drahocenných guldenov na propagačné materiály, kde bol aj podrobný program. Asimilácia Slováka netrvá dlho ako sme sa o tom mohli presviedčať pri spoločných večerách a obedoch. Jeden objavil záludne tričká Celvin K - Kristus je kráľ, ďalší odporúčal zlacnené CD. Ktosi dokonca prišiel s ponukou spreju na vlasi, lebo majú akciu - dva za 7,5 guldenu. Dievčatá sa vracali večer z koncertov v nových batikovaných tričkách, šatách a tej kresťanskej bižutérie bolo toľko, že to by aj vás po prvom dni prestalo baviť. Našťastie sme nekupovali na tomto gospelovom festivale gospelové CD. Niežeby nás nič nezaujalo, skôr naopak, veď nejeden sa po nočných koncertoch vracal s autogramami všelikde, ale boli sme včas upozornení skúsenými flevákmi Maroš a spol., že na rodnom Slovensku sú lacnejšie. No, a to na Slováka platí. Len preto som si nič počúvateľné odtiaľ nedoniesol.

Priestor, na ktorý sa vzťahovala účinnosť môjho doteraz najdrahšieho náramku, mal slušnú, niekoľko hektárovú rozlohu. To preberám z minuloročného Marošovho článku, lebo hektár to je 100 x 100 m? No, tak nejako veľké to bolo. Ja som to nemeral, ale hrozne som sa tam uchodil. Program začínal už doobeda, väčšinou išlo o workshopy, modlitbové stretnutia. Naša výprava mala okolo obeda sv. omšu, na ktorej nám zväčša pršalo a čo priťahovalo zvedavcov, ktorí ktohovie kam nás zaraďovali. Holandsko je protestantská krajina a tak sme boli jeden pre druhého chvíľami trochu neznámi a zaujímaví. Pokiaľ sme doobedie neprespali, lebo program končieval o štvrtej ráno, potom ho väčšina strávila v obchodíkoch s tričkami, pončami, batikou, kožou a samozrejme neodmysliteľnou bižutériou. Mnoho z týchto vecí vyjadrovalo nejakú myšlienku z evanjelia, a keďže išlo o invenčné a moderné veci ľudia to nosili na viditeľných miestach.

Od 13,00 zhruba začínal program v stanoch. Názov každého napovedal o aký druh hudobného žánru v ňom pôjde. Takto sa dalo ľahšie orientovať aj bez programu. Tak napríklad, do Loods sa chodilo kvôli rocku, do Garage na folk a podobne komorne znejúcu hudbu. V Hangári zase bežala non-stop diskotéka, naživo s kapelou alebo s Dj. V Paleis boli k videniu divadlá, kabarety a poézia. Skoro som neodolal Danteho Božskej komédii. Večer od šiestej už väčšina stála pred Hoofpódiom, kde vystupovali najväčšie hviezdy a hostia festivalu. Naživo sme tu videli Three Crosses, Split Level - známy z Lumenu, ďalej Out of Eden, Burlap to Cashemere, Pete Stewart, Michael Tate, Normal Generation a iné. Ja viem, že vám niektoré mená veľa nepovedia, alebo žeby hej? Spomínam ich však aj preto, že ich možno raz bude možno vidieť aj na Lumene, a aby ste to potom neprepásli a nedali si to ujsť. Mňam, mňam. Po polnoci sa túlali už len fajnšmekri a lovili čo sa dalo až do štvrtej rána. Neverili by ste, ale nabité bolo do poslednej chvíle. Nesmiem zabudnúť ešte raz spomenúť akciu so sprejmi. V poslednú noc polovica zájazdu nevydržala tlak okolia a oželela nejaký ten gulden aby zapadla medzi všetkými farbami hrajúce hrivy. Ako prvého som zbadal Emila Š. Čereň nemal na tvári, ale na hlave. Potom sa spustila lavína, ktorú tolerovali aj colníci pri porovnávani podobizní z príslúšných pasov.

Takto voľajako sa prekotúľali tie tri gospelové dni, ale čas je aj v Holandsku neúprosný. V nedeľu nám zostal slnečný deň na prehliadku Amsterdamu a bola to tá najlepšia bodka za všetkým. Pre Maroša a jeho kolegov to v žiadnom prípade nebol len výlet. Možno ešte viac služobná cesta. Chodili po tlačovkách a dohadovali veci v zákulisí, aby o rok v apríli alebo máji prekvapili slovenských fanúšikov gospelu na Lumene 2000. Nechám sa spolu s vami prekvapiť koho chytili na slovenskú pravovernú udicu.