„S hendikepovanými ľuďmi žijem 35 rokov a je to pre mňa veľké privilégium.“ Vyznal na úvod stretnutia, ktoré sa v septembri uskutočnilo v Bratislave Jean Vanier (1928), francúzsky filozof a teológ, zakladateľ komunít Archa a Viera a svetlo. Prinášame vám jeho úvahu o mieste slabých a postihnutých uprostred Cirkvi.

„Žijem s mnohými ľuďmi, ktorí nevedia rozprávať, ale rozprávajú ich srdcia. Komunikujú svojimi očami, rukami, úsmevom. Naučil som sa od nich mnoho vecí o sebe, utrpení, Ježišovi a evanjeliu, ktoré otvára naše srdcia. Je veľmi dôležité, aby sme im rozumeli, rovnako ako keď žijeme s chudobnými ľuďmi, je potrebné aby sme pochopili ich túžby, potreby a nádeje. Apoštol Ján vo svojom evanjeliu opisuje stretnutie Ježiša s človekom, ktorý bol od narodenia slepý. Jeho učeníci sa ho spýtali: „Rabbi, kto zhrešil - on, alebo jeho rodičia-, že sa narodil slepý?“ (Jn 9, 1-3).To je prirodzená otázka všetkých rodičov, ktorým sa narodí poškodené dieťa: Prečo my? Prečo sa to stalo práve nám? Ježiš učeníkom odpovedá: „Nezhrešil ani on, ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky.“ Čo je to za dielo Božie, ktoré sa má prostredníctvom hendikepovaných realizovať na nás a hlavne v nás?

Je to Božia láska, ktorá nám hovorí, že Ježiš nás miluje takých, akí sme. Či sme mladí alebo starí, nadaní alebo menej nadaní, zdraví alebo chorí, či sa vieme dobre modliť alebo menej dobre, na tom nezáleží. Ježiš nás miluje takých, akí sme. Ak si to uvedomíme, túžime lásku obetovať. Do našej komunity sme pred niekoľkými rokmi prijali Antónia, ktorý 20 rokov prežil pripútaný na nemocničné lôžko. Chlapec nemohol používať ruky ani nohy, nevedel rozprávať, potreboval kyslíkovú liečbu a bol vyživovaný sondou do žalúdka. Bol to človek - chudák. Keď sme pristúpili k nemu a oslovili ho po mene, jeho oči zažiarili krásnym úsmevom a vtedy bol najšťastnejším človekom. António nemal nijakú veľkodušnú lásku, nebol bohatý, nemal schopnosť byť veľkodušný, pretože nič nemal. Mal iný dar, ktorý nám často chýba. Je to láska - dôvera. Vo svojom vnútri sa zmieril s tým, aký je a z jeho úbohosti žiarila dôvera. Ako my milujeme Ježiša? Nemôžeme byť voči Ježišovi veľkodušní, ale môžeme mu prejaviť svoju dôveru. Aby mal človek v dnešnom svete úspech, musí byť útočný a agresívny. Musí viac pracovať, aby viac zarobil. António ma priviedol do iného, nového sveta. Nebol to už svet súťaže, ale spoločenstva, kde sa snažíme navzájom si porozumieť, naučiť sa nežnosti. Hendikepovaní ľudia ma podstatne zmenili. Mnoho asistentov hovorí, že prišli do Archy pomáhať a nakoniec títo úbožiaci pomohli im, pretože oni zobúdzajú a dvíhajú naše srdcia. Najzvláštnejšie Ježišove slová sú: „Kto prijme toto dieťa v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal’(Lk 9, 48). Čo tým chcel Boh povedať? Prijať malého Antónia znamená prijať Ježiša. Povedať, že Kristus je ukrytý v Antóniovi je neuveriteľné. Čo chce António? Chce peniaze? Túži po biblických vedomostiach? Chce mať v spoločnosti nejaké výhody alebo postavenie? Nie. António sa pýta: miluješ ma takého aký som? Považuješ ma za dôležitého na tomto svete a v tejto spoločnosti? Ježiš dáva každému z nás presne tú istú otázku. Hendikepované osoby sú pokladom Cirkvi a napriek tomu sa dá povedať, že je to najutlačovanejší národ na svete. Život v Arche a komunite Viera a svetlo nie je jednoduchý ale ak postihnutých ľudí príjmeme, oni zmenia náš život, pretože sprítomňujú Boha v našom svete.“

Archa
Archa je názov komunity, ale označuje aj každý dom, v ktorom spoločne žijú zdraví s mentálne postihnutými. Je pre nich záchrannou loďou podľa vzoru Noemovej Archy. Hlavnou myšlienkou je poskytnúť chorým nielen službu, ale v otvorenom bratskom spolunažívaní spojiť s nimi svoj život. Žiť spoločenstvo tak, ako žili prví kresťania. Jean Vanier založil prvý dom Archy v roku 1964 v Trosli vo Francúzsku. Inšpiráciou mu bolo priateľstvo s mentálne postihnutým Raphaelom a Philiphom, ktorí žili vnútorne izolovaní v prostredí veľkej inštitúcie. Tu Jean Vanier videl potrebu založiť alternatívny spôsob opatrovateľskej starostlivosti.

Archa hľadá trvalý priateľský vzťah vo vnútri malých komunít.Tento spôsob života predstavuje zjednotenie sa v troch rovinách: duchovnej (spiritualita), spoločnom živote a profesionálnej starostlivosti. Sú to kresťanské spoločenstvá založené na ekumenickom princípe snažiacom sa žiť v jednoduchosti a v duchu evanjelia. Archy nevyzdvihujú materiálne šťastie alebo intelektuálny úspech.

V komunite sú všetci povolaní pracovať. Komunita vyžaduje presnú organizáciu a disciplínu. Platí to najmä pre spoločný život, kde treba variť, nakupovať, umývať riad, upratovať, prať, prijímať návštevy, starať sa o chorých, zabezpečiť sponzorstvo, financie...

Pri Archách sa vytvárajú rozličné dielne, aby postihnutí mohli pracovať a rozvíjať svoje zručnosti. Dielne sú miestom spoločnej práce, terapie a hlavne miestom intenzívnych vzťahov asistentov a ľudí s mentálnym postihnutím.Dôležité miesto v komunite majú spoločné chvíle - spoločná modlitba, výlety, stretnutia, oslavy. Sviatok je pokrmom pre srdcia, vracia nádej a silu, na prežitie utrpenia a problémov každodenného života.

V súčasnosti je približne 105 komunít Archy v 26 krajinách sveta. Najbližšie k Slovensku sú komunity v Poľsku, Maďarsku, Slovinsku a Nemecku. Najviac ich je vo Francúzsku a v Kanade, potom vo Veľkej Británii, USA , Írsku, Taliansku, Indii, Japonsku, Austrálii, Belgicku, Španielsku, Ugande a Pobreží Slonoviny, Filipínach atď.

Viera a svetlo
Viera a svetlo je celosvetové laické ekumenické hnutie, ktoré sa zrodilo z púte v Lourdes v roku 1971. Zakladateľmi sú Jean Vanier a Marie-Hélene Mathiieu z Francúzska. Stojí na presvedčení, že každý postihnutý človek je plnohodnotná osoba, a teda má všetky práva: právo byť milovaným, právo na uznanie a úctu svojej osoby a právo voľby, právo na potrebnú pomoc pre rozvoj a rast vo všetkých oblastiach týkajúcich sa tak ducha, ako i tela. Hnutie Viera a svetlo existuje na Slovensku 11 rokov. Postupne sa vytvorilo 8 spoločenstiev (tri v Bratislave, dve v Trnave a po jednom v Nitre, Cíferi a Košiciach), v ktorých pracuje približne po 30 ľudí. Jeho cieľom je pomáhať mentálne postihnutým a ich rodinám nájsť si svoje miesto v Cirkvi a spoločnosti. Členmi spoločenstiev sú postihnutí, ich rodičia, a priatelia. „Pri modlitbách spoločne prežívame radosti i starosti. Rodičia sa pri nich otvárajú svetu a objavujú tam úžasné dary svojich detí“, hovorí hlavná koordinátorka hnutia Milka Bordáčová a ďalej pokračuje. „Keď som prvý krát prišla do spoločenstva, mala som z niektorých detí trochu strach, pretože navonok vyzerali zvláštne. Keď som ich však postupne začínala spoznávať, objavila som v nich duchovnú krásu. Sú veľmi jednoduché a vďačné za každý úsmev. Najviac na nich obdivujem, že sa dokážu tešiť z maličkostí, čo nám, zdravým niekedy chýba.“

Kontakt: Milka Bordáčová, Pekníková 1,
841 02 Bratislava Tel./ fax: 07/643 60 725