Ako prvý prichádza pustovník Ján z rodu Apponiho. Modlí sa, rozjíma, až sa mu svätá Katarína zjavovať začne. Správa o tom medzi ľud sa rozletí. Najprv len malú kaplnku sv. Kataríny Alexandrijskej, r. pána 1618 bratia Františkáni kláštor majestátny postavia. Mnísi tu žijú - z milodarov, ba aj vlastnej práce. Jozef II. však vydá nariadenie a kláštor v roku 1786 zrušený jest. Odvtedy múry chátrajú a inventár mizne...

Ale o dvesto rokov neskôr ... na scénu nastupuje znovuzrodený „rád Katarínkov“. Bratia a sestry si každé leto rozložia tábor poblíž Katarínskych múrov. Potom každá družina - toto leto boli 4 - celých štrnásť dní bráni kláštor i kostol pred hlodajúcim zubom času. Nás bolo dvaatridsať a bojovali sme, keď sa mesiac júl s augustom striedal. Pracovali sme a takto si spievali :“Stojí, stojí kaplnka, zvaná Katarínka, spadol na ňu kameň ... zodvihneme kameň, nebude s ňou amen.“
Sme na Slovensku, v chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty, v okolí Trnavy, stopneme si autobus do Naháča, Dechtíc alebo Dobrej Vody (ľudovo nazývanej „Bon Aqua“). Potom putujeme, až kým sa z lesa nevynorí zrúcanina. A sme na „Katarínke“.

Slnko vyšlo, je tu deň, že Boh nás má rád, to viem...
Aj táborka - otec predstavený, dobrodružníci, gazdinky, drábi a felčiarka - nás má rada, ale je pol ôsmej a vstávať sa musí. Ešte pred raňajkami sa treba dostať do vyťaženej latrínky, navštíviť zubáreň - žiaden strach, tam sa chrup iba umýva - a navliecť sa do habitu. Habit je pekné meno pre konopné vrece s dierou pre hlavu prepásané cingulom - motúzom.

Nááástup na ranné chvály ...
Tie sú dvojaké. Kto chce, ide si chváliť telo - ó, noha moja, či si mi len krásna - kto nie, vyberie sa na „chvály ducha“. Rozložíme sa na lúke čelom k slnku a ďakujeme. Za to, že svieti, že nám je spolu dobre. Prosíme, aby celosvetový zraz komárov odtiahol z Katarínky niekam inam, aby si nikto pri práci neublížil. Potom sa naraňajkujeme a hotujeme sa do roboty, lebo ...

Práca šľachtí ...
Pracovať sa začína presne o pol ôsmej. Máme tri možnosti. Číslo 1 - lešenie v kláštore. Najodvážnejšie sestry, ale najmä bratia sa pridajú k Hadebaldovi, ten totiž na lešení šéfuje. Najprv treba zarobiť maltu. Potom po rebríku vyjsť na druhé poschodie kláštora. Na plošine lešenia ležia kamene, skúšame nimi vyplniť poškodený múr. Zo strán aj zvrchu, aby mu dážď a mráz ublížili čo najmenej. Na poludnie sa nad lešením usalaší slnko. Niet kam ujsť. V kostole je to trošku inak. Slnko páli cez imaginárnu strechu chrámu do jeho lode, no „kostolníci“ maltou zliepajú kostolné múry a tam ich nedočiahne. „Nechoď tak blízko k stene, tie kamene zvyknú padať“ - Sebo tu nie je prvýkrát, a tak mu verím. A napokon - Mikeáš a jeho vykopávky. Keď zavelí :“Vykopávky, za mnou!“, nikto sa neuráža. Ideme za ním. Poniže kostola sa skupinka motyčkami a krompáčmi pokúša odkryť neznámy objekt pochovaný pod vrstvou prvotriedne tvrdej zeme. Väčšinou ctihodné sestry - bratom chýba trpezlivosť - kopú a ujúkajú, keď nájdu farebné črepy - možno pozostatky pece, kosti - možno pozostatky ... božemôj! Spolu s dňami sa míňajú aj výkriky radosti, len ja (Sinaria) s Lideou sme si z úlomkov tanierov neúnavne skladali výbavu. Najlepší recept ako zahnať hlad je poctivá práca. Okolo pol ôsmej, keď sa schyľuje k obedu, sa podľa tejto rady správa už len niekoľko najdychtivejších - môj pozdrav patrí najmä Jossemu a Jaurii. A konečne ...

Ham, ham, ham, kroch, kroch, kroch, nech nám čvachce v rypákoch ...
Takto sa na Katarínke praje dobrá chuť. Chutí všetkým a takmer všetko. Lebo naše gazdinky - Irídia, Feli a Vedruna nie sú žiadne amatérky. Kto už nakŕmil palacinkami 30 duší, kto uvaril sviečkovú - no a čo, že bola zo sójového mäsa - vie, čo si užili. A tak sa medzi spomínaným mňam a ham a kroch každú chvíľu ozýva : „Chválim gazdinky!“

Šlofík ...
Denná služba umýva ešusy a maxihrnce. Tí čistotnejší podnikajú výpravu k prameňu - voda studená, ale zato veľa - alebo do sprchy - v nej je voda teplá, ale na Katarínke si ju čo? Na Katarínke si ju šetríme! Ostatní umývanie odložia, aj zajtra je deň a hrajú sa na spiace prasiatka. Až kým ich neprebudia dobrodružníci - Medea a Libo. A ideme sa hrať.

Hu - tu - tu - tu ...
Nezasekla som sa. To je názov hry, ktorú má náš turnus najradšej. Libo mi vysvetlil : „Každý turnus je iný. Niektorí by sa stále naháňali a druhí by si chceli kresliť alebo si potrápiť logiku. Ja: „A my sme akí?“ Libo: „Vy ste stredný prúd“. „Stredný prúd“ sa naháňa, predbieha, maľuje, maskuje sa, vymýšľa bojové pokriky, nacvičuje, lepí hlinené zvieratká, oslavuje prvý máj. Nie je dôležité, čo robíme a študujeme, ako sa v civile voláme. Vieme, že neprší, je dosť dreva na varenie aj do ohňa, naše kamene v kostolnom múra držia. Vieme o sebe málo, ale všetko, čo potrebujeme a začíname sa mať radi. Kým gazdinky dokončia večeru, hráme sa.

Už deň sa zakončieva, všetko stvorenstvo odpočíva, moja duša, Pane, Ti spieva a chce s Tvojím duchom spočinúť ...
Ešte pred večerou zapálime oheň a presne o pol ôsmej sa najeme. Ešte sa celkom nezotmelo, keď brat Josse - ustanovený poštárom - otvára schránku a číta odkazy. Najviac pošty prišlo od Margarity. Všetci sa pokúšame odhaliť podvodníka, ktorý v mene Josseho posiela zaľúbené odkazy. Metod - otec predstavený - má ešte niekoľko faktických poznámok. Rozdelia sa nočné služby. Sú tri a prvá sa začína asi o desiatej. „Romantická“ služba nie je služba, ale odmena. Všetci ešte sedia okolo ohňa a trápia gitary... nočná optika sa hlási ... ač mám spánek bezesný ... řekl, lásko má já stúňu ... . já viděl divoké koňě ... nevzlykej, to nejsou bubáci ... Od polnoci nastupujú tzv. „realisti“. Musia dávať pozor, aby nevyhasol oheň. Okolo druhej sa budí tretia dvojica, nastupuje na poslednú - „psiu“ službu. Veľmi rada by som vám ju opísala, ale tú svoju som hanebne prespala. Nadránom slnko začne oblizovať stredoveké múry Katarínky, je pol ôsmej, ukazuje sa krásne - už zase. Žžžuch, otvárajú sa prvé zipsy a zo spacákov spolu s nami uniká nočné teplo.

• 1. Nepýtaj sa, koľko je hodín. Aj tak je stále pol ôsmej.
• 2. Zabudni, ako ťa volajú doma. Žiadny Stano, ale brat Serafín, žiadna Zuzka, ale sestra Zeralis.
• 3. Každý vie kresliť, rúbať drevo, spievať aj murovať.