Čierna tvár Ameriky

Spojené štáty americké sú len jedny z vyše 190 štátov sveta, ale práve k tejto krajine zaujíma väčšina ľudí u nás viac vyhranený postoj, ako ku ostatným krajinám. Dôvodov je pochopiteľne veľmi veľa.

Amerika prijala v posledných dvoch storočiach mnoho slovenských vysťahovalcov a Pittsburgh bol ešte pred päťdesiatimi rokmi najväčším „slovenským“ mestom (alebo správne povedané mestom, v ktorom ste mohli nájsť viac Slovákov pokope, ako v ktoromkoľvek meste na Slovensku). Ďalších takmer päťdesiat rokov nám zase budovateľsky vtĺkali do hlavy, že imperialistická Amerika je zahnívajúci konglomerát všetkých skutočných i potenciálne existujúcich ohavností, ktorý nášmu veselo prekvitajúcemu spravodlivému zriadeniu zďaleka nesiaha ani po členky. Po novembri 89 zisťujúc, že autori podobných múdrostí mali značné medzery v anatómii a ešte vo všeličom inom, pohlcuje nás obrovský boom amerikanizmu. „Vždy“ sa nalievame Coca Colou, žujeme žuvačky, aby sme zistili ako dlho trvá americká kvalita, hltáme všetko čo nám bolo toľký čas odopierané, a tak niet divu, že je nám z toho veľmi zle. Aká je teda Amerika? Je to novoveký Babylon prázdnej komerčnosti alebo vzor spravodlivej demokracie? Nuž ako sa hovorí lepšie je raz zažiť ako stokrát počuť. Pred pár rokmi mali dvaja študenti Prešovskej Univerzity Marek a Maťo možnosť celý rok skúšať, „ako chutí Amerika“. „Prvoradým dôvodom, prečo sme sa rozhodli pre tento pobyt bolo, že ako študenti anglického jazyka sme sa jednoducho chceli poriadne naučiť po anglicky“, začína rozprávanie Marek. „A to sa dá mimo anglicky hovoriacej krajiny len vo veľmi obmedzenej miere“, pridáva Maťo. Marek a Maťo pracovali ako animátori pri Saleziánskom mládežníckom stredisku v Bardejove, a keď sa od americkej rehoľnej sestry Ann, ktorá bola na návšteve na Slovensku dozvedeli, že túto činnosť môžu ako dobrovoľní misijní pracovníci vykonávať aj za veľkou mlákou, rozhodli sa spojiť „užitočné s užitočným“. „Všetky vybavovačky sa vliekli hrozne dlho“, vysvetľuje Maťo. „Do Salesian provincial center sme faxom poslali všetko potrebné, ale rozhodná odpoveď prišla až po niekoľkých mesiacoch, keď sme už ani nedúfali, že sa tam dostaneme“. Nakoniec sa to predsa len podarilo a v októbri ´95 dvaja misijní dobrovoľníci zo Slovenska pristávajú na newyorskom letisku. Na prijatie a prvé dni sa rozhodne sťažovať nemohli. „Kým nás pridelili na naše budúce pôsobisko, strávili sme dva týždne v provinciálnom dome New Yorku. Bola to „typická“ Amerika - bazén, telka, hamburger a nič nerobenie“, spomína Marek. „Samozrejme, boli sme si vedomí, že celý náš pobyt taký nebude. Čoskoro nás poslali do saleziánskeho oratória do Birminghamu.“

Birmingham, najväčšie mesto štátu Alabama, je trošku z iného súdka ako New York , aj keď sú tam určité podobnosti. Ktovie prečo majú Američania slabosť pre monumentálne kovové sochy. Na dominante Birminghamu, hore Red Mountains, sa v póze Sochy slobody vypínala 7 metrov vysoká železná socha antického boha kováčov Vulkána, ktorá symbolizuje hutnícky a železiarsky charakter mesta. Prosperita mesta vyrástla úžasnou rýchlosťou vďaka šťastnej okolnosti, keď sa v jeho blízkom okolí našli ložiská čierneho uhlia, železnej rudy, bauxitu a mnohých ďalších, pre priemysel dôležitých nerastov. Veľké priemyselné aglomerácie však všade na svete prinášajú aj nemalé problémy a aj tu sú výstavnosť a lesk veľkomesta patrične pocukrované prachom z uhoľných baní či popolčekom vznikajúcim pri výrobe železa. Birmingham bol prvým mestom v USA, kde kvôli kritickej koncentrácii smogu federálne orgány roku 1971 zastavili prevádzku najväčších tovární.

Typickým fenoménom pre americké veľkomestá sú ich prímestské štvrte s nie príliš dobrou povesťou. V Birminghame tieto štvrte, s prevažne černošským obyvateľstvom, sa snažia zachovať si čo najväčšiu mieru samosprávy, nezávisle od mesta. Do jednej takejto štvrte – Gate City, boli pridelení aj naši dvaja dobrovoľní pracovníci. Sú tu tri saleziánske strediská, ktoré ponúkajú miestnym teenagerom možnosť dobrého využitia voľného času. „Privítanie bolo dosť prekvapivé. Nikto nám nevysvetlil ako také stredisko funguje, aké sú pravidlá a zásady. Od začiatku sme boli odkázaní len a len sami na seba“, hovorí Maťo. „Náš deň začínal o pol siedmej ráno. Po svätej omši a raňajkách sme do obeda mali voľno, ak nebolo potrebné niečo vybaviť alebo pomôcť pri drobných stavebných prácach. Najrušnejšia časť dňa začínala okolo druhej, keď sa miestnym školákom skončila škola. Niekedy sa do strediska prišli zahrať stolný tenis, basketbal a iné hry, aké sa zvyknú hrať v podobných zariadeniach. Stávalo sa že prišlo až 60 detí, niekedy prišli iba traja. Úlohou dobrovoľných pracovníkov bolo dozerať na deti, udržiavať plynulý chod a poriadok oratória. Ku podivu to nie je až taká všedná práca, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Aspoň v Gate City nie.

Ako sme spomenuli, v Birminghame tvoria takmer polovicu obyvateľstva černosi. V 60-tych rokoch patrilo mesto k hlavným ohniskám hnutia Martina Luthera Kinga za práva čiernych. V tom čase boli vzťahy medzi čiernymi a bielymi mimoriadne napäté. Počas 70-tych rokov sa postupne zlepšujú a roku 1979 sa Richard Arrington stáva prvým birminghamským starostom čiernej pleti. Napriek tomu majú tieto vzťahy stále ďaleko od bratskej lásky a černosi, hlavne v čisto černošských štvrtiach (akou je aj Gate City), neradi vidia belochov. „Mal som možnosť presvedčiť sa o tom na vlastnej koži,“ vraví Marek. Raz v klubovni všetci na okamih stŕpli a upriamili zrak na dvere. Marek bol otočený chrbtom k dverám, takže nevidel, čo sa tam dialo a nevšimol si nič zvláštne. Až po chvíli sa dozvedel, že vo dverách sa objavil akýsi mladík, ľahostajným pohľadom si premeral prítomných a odhrnul si bundu tak, aby každý videl veľký revolver za opaskom. Vzápätí však odišiel. Jedno vystrašené dievčatko na to Marekovi povedalo: „Vieš čo sa mohlo stať ? Bol si jediný biely v miestnosti.“ Kriminalita v Gate City je veľmi vysoká. Funguje tam viacero gangov, ktoré sa nazývajú podľa farieb - červený, modrý... atď. Nie je nijakou zvláštnosťou vidieť u 12-13 chlapcov zbraň a podobne je to s drogami. „Mladí ľudia akoby mali v sebe zakódované, že sa tridsiatky nedožijú, akoby počítali s tým, že buď ich niekto zastrelí alebo sa predávkujú“, hovorí Maťo. Ľudia, prostredie a atmosféra sú ako vystrihnuté z filmu Philadelphia. O zmenu k lepšiemu sa snažia viaceré cirkvi – katolíci, protestanti, baptisti, práve zakladaním mládežníckych centier, ktoré ponúkajú alternatívu oproti pouličnému životu. Centrum Gate City založil salezián Sean Runny, ktorý celé svoje detstvo prežil v podobnom prostredí. Dobrá myšlienka sa podarila realizovať, no stále ostáva mnoho problémov. „Veľký sen – málo ľudí“, charakterizuje ich Maťo. „Počas prvých mesiacov, kým sme sa zabehali, bolo toho na nás veľa a bolo to veľmi vyčerpávajúce. Situácia sa zlepšila s príchodom ďalších dobrovoľníkov z Kanady a hlavne bohoslovca Toma Mayera, ktorý tam pracoval na diplomovej práci o pastorácii mládeže“, rozpráva Marek. Vytvorila sa výborná slovensko-kanadsko-americká partia a odviedla medzi deťmi a mladými v Gate City kus dobrej práce. Marek s Maťom mali možnosť zdokonaľovať sa v angličtine a na oplátku oboznamovali ostatných s tradíciami starej, dobrej Európy. Akcie typu „Let´s polka“ alebo „Let´s čardáš“ sa tešili, hlavne u kanadských dobrovoľníčiek, mimoriadnemu záujmu.

Rok ubehol pomerne rýchlo. Dobré dni, plné srandy, sa striedali s menej dobrými (akým bol napr. deň výletu do Helloween parku, kde deti namiesto, aby sa strašidiel báli, začali ich naháňať a dokonca biť), ale snáď ešte stále veselými, s dňami vyslovene nepríjemnými (keď napr. hromadnú bitku musel ukončiť zásah polície). Vtedy sa o srande dá hovoriť len s niekoľkoročným odstupom (aj to len dosť ťažko). Na otázku, či by chceli stráviť dobrovoľníckou prácou v USA ešte jeden takýto rok, odpovedá Marek: „Bolo to veľmi ťažké, hlavne na psychiku, ale keby som dopredu vedel do čoho idem, možno by som sa na to znovu podujal.“ Jeho odpoveď však svojou presvedčivosťou znie skôr ako „never again“, každopádne si obaja cenia nezaplatiteľnú životnú skúsenosť snáď viac, ako získanú znalosť angličtiny. Niektoré ich príbehy o gangoch či streľbe pôsobia až neuveriteľne, odstrašujúco. Niet divu, aj v provinciálnom dome v New Yorku pri návrate domov nad ich rozprávaním len neveriacky krútili hlavou: „Toto ste zažili v Amerike ?“ Určite to svedčí o tom ako ťažko sa „vyhraňuje“ postoj k veciam vzdialeným tisícky kilometrov a známym zväčša z filmu a reklamy. V každom prípade čierno-biely pohľad na mnohotvárnu Ameriku je ďaleko od reality a stále platí, že je lepšie raz zažiť ako stokrát počuť.