Kto len mohol vysloviť vetu, že najkrajšie obdobie života sú študentské roky? Čo už môže byť krásne na tom, že človek chodí spávať o druhej nadránom, po piatich hodinách spánku sa prebudí s kruhmi pod očami a ponáhľa sa, aby stihol prvú prednášku? O raňajkách už dávno prestal snívať, možno tak suchý rožok pri čakaní na preplnený autobus. A potom dlhé hodiny strávené v škole. Všetci však už dávno vieme svoje – škola nie je patent na rozum.

 No dobre, ale kde ho hľadať? Každý z nás si našiel iný spôsob. Poniektorí sa presúvajú zo školských lavíc priamo do knižníc, študovní či jazykových kurzov. Ďalšia skupina hľadá odpoveď v debatách pri pive alebo na dne vínového pohára, kde sa už od stredoveku „odpíjalo“ z pravdy. Alebo sa pozrieť na svet očami umelcov? Zlým nápadom nie je ani konfrontovať poznatky zo školy priamo v praxi.

Aby sme to s tým hľadaním nemali také ťažké, naši profesori vynakladajú enormné úsilie na to, „aby z nás niečo bolo“. Ich posledný pokus spočíva v piatich alebo šiestich týždňoch skúškového obdobia, keď je našou študentskou povinnosťou absorbovať kvantá povinnej literatúry, ktorá by nám mala rozšíriť naše obzory a vykresať z nás odborníkov hodných po piatich, šiestich rokoch prijať titul magister, inžinier alebo doktor (niečoho). Podľa starého známeho, ale stále platiaceho hesla: „V jednote je sila“, celá pospolitá študentská obec sa práve v tomto období stretáva, aby si vymenila informácie, skriptá a ťaháky. Bez jednej veci to však na skúškach nejde. Či už to nazveme učením, študovaním, biflením alebo drvením sa, podstata spočíva v tom, aby sme v deň „S“ dokázali adekvátne odpovedať skúšajúcemu na jeho často „zvláštne“ otázky alebo naškrabali dostatočný počet bodov v hodnotiacom teste, aby naša klasifikácia mala hodnotu aspoň „dobrý“. V opačnom prípade by sme museli skúšobný proces zopakovať, prinajhoršom počkať, kým bude zo stromov opadávať jesenné lístie a s určitými žalúdočnými problémami vypisovať dekanovi fakulty prosebné listy.

No povedzte, čo už môže byť krásne na tom našom študentskom živote? Ako sa na svet na posvätných pôdach alma mater i za ich bránami pozeráme my, môžete si prečítať v najnovšom čísle Nových Dimenzií. Toto číslo, dá sa bez preháňania povedať, vzniklo pre Nové Dimenzie po veľkej historickej zmene. Redakcia sa jednou nohou presunula na pôdu bratislavského UPC, čím sa naše redakčné rady rozšírili a okrášlili o nových redaktorov a spolupracovníkov. Časopis teraz oboma nohami stojí pevne na zemi, pričom (ako logá v tiráži napovedajú), jedna je Domkárska (združenie saleziánskej mládeže) a druhá UPC-čkárska.

V našom prvom spoločnom diele vám predstavíme Petru Remenárovú, aktivisti Spoločenstva života vás oboznámia s tým, čo to znamená myslieť a žiť Pro life, preletíme nad životnou púťou Antoina de Saint-Exupéryho. Zamierime na študentov ako na pracujúci ľud a v našej púti po slovenských UPC-čkách sa pozrieme do Žiliny.

Pred letnými prázdninami sa s vami lúčim s uprimne myslenou radou: Ak môžeš urobiť skúšku dnes, neodkladaj ju na zajtra a už vôbec nie na september.