Satan - mýtus alebo realita?
Dnes mnohí kresťania neveria v existenciu a moc Diabla. Ale mimo Cirkvi „revival" (znovuožitie - angl.) satanizmu narastá. Satan vyhnaný zo sakristie vchádza na scénu vďaka ľudskej poverčivosti. Je to jednoducho prekrútená potreba transcendentna alebo vplyv skutočnosti, žiaľ, naozaj existujúcej? Pohľad Cirkvi na tieto otázky nám sprostredkúva známy taliansky teológ Giorgio Gozzelino.

Divná kultúra
Žijeme v protirečivej kultúre. Aj v kresťanskom svete sa stále menej hovorí o anjeloch a diabloch, „vďaka" vplyvom osvietenstva, ktorý odmieta všetko, čo nezapadá do schém a možností ľudskej mysle, ktorá je jediným kritériom hodnotenia a súdenia. Kardinál Suenens píše: „Musíme priznať, že dnes sa kresťania cítia nepríjemne, keď sa hovorí o existencii Diabla." Je to mýtus alebo realita? Má byť Satan vyhnaný do ríše fantázie? Je to iba symbolická personifikácia, alebo dnes už zapadnutá spomienka z predvedeckej doby? Mnohí kresťania z ponúkaných možností volia mýtus, a tí, ktorí prijímajú diabla ako skutočne existujúceho, dostávajú sa do rozpakov zo strachu, že by mohli byť klasifikovaní ako obete ľudovej poverčivosti.
Na druhej strane sme svedkami „vzkriesenia" satanizmu, ktorý sa rozširuje rýchlo ako olejová škvrna. Dnes je Satan aktuálne prítomný tak v literatúre, ako v divadle, alebo hudbe. Je to iba móda? Aj keď súčasný človek chce zaradiť diabolskú moc iba medzi legendy, jeho podvedomie, ako vysvetľujú psychológovia, reaguje úplne inak. Dostáva sa do „duševnej neurózy" : rozrušenie, strach, výčitky, úzkosť. Deje sa zvláštna vec: Satan vyhnaný „vierou" a istými typmi teológie, vchádza dverami poverčivosti. „Moderný svet - technický a industrializovaný - ustupuje práve tam, kde by mal byť najviac vyspelý: mágii, strigám, okultistom, veštcom a tvorcom horoskopov, predavačom amuletov." (R. Cantelmessa)
Potreba transcendentna vpísaná do ľudského srdca, no zadusená našou kultúrou spôsobuje vznik „zvráteného transcendentna", ktoré sa navonok ukazujú v iracionálnych formách ničiacich človeka.

Čo si myslieť o Diablovi?
Vplyv dominantnej kultúry skeptického a osvieteneckého charakteru je cítiť i na teologickom poli. Prvý, kto pocítil tento vplyv bola protestantská teológia. Zatiaľ čo Luther verne odzrkadľuje úzkosti svojej doby a je až posadnutý významom Satana, liberálni protestanti XVIII. - XIX. storočia Satana považujú za výplod poverčivosti. Známy protestanský teológ R. Bultmann, predstaviteľ tzv. „odmýtologyzovania" kresťanstva, sa dopracoval až k tvrdeniu: „Vďaka poznaniu síl a zákonov prírody sa zlikvidovala viera v existenciu duchov a démonov. Nemôžeme si slúžiť elektrickým svetlom a rádiom a súčasne veriť v existenciu sveta duchov a v zázraky Nového zákona."
I na katolíckom poli sa u niektorých teológov tieto názory „adaptovali". Niektorí tvrdia, že „vierou v Diabla máme dočinenia s niečím pohanským a vždy hlboko protikresťanským". Iní odkladajú problém na lepšie časy.
Práve v tejto súvislosti treba interpretovať slová pápeža Pavla VI. v príhovore z 15. novembra 1972. „Pri koreni hriechu," tvrdí pápež, „je vždy prítomný Diabol. V ňom zlo nie je iba nedostatkom ale nadbytkom, je to živé bytie, duchovné, pokazené a kaziace." Ďalej nekompromisne vyhlásil, že sa zo spoločenstva Cirkvi vyčleňuje každý, „kto Diabla odmieta uznať ako jestvujúceho, alebo jeho existenciu vysvetľuje ako pseudoreálnu - teda len ako teoretickú a fantastickú personifikáciu neznámych príčin našich nešťastí a chorôb." Tlač vysmiala „stredoveké" tvrdenia pápeža o existencii Diabla ako osoby. Ale kresťanská tradícia dáva Pavlovi VI. za pravdu.

Dajme slovo Biblii
O Diablovi a o démonoch opakovane rozpráva ako Nový, tak aj Starý Zákon. Pre sv. Jána je Diabol „knieža tohto sveta", zvrchovaný pán ľudstva, ktorý sa stavia proti Bohu. Podľa Apokalipsy je „anjel ničiteľ", ktorý vystupuje z priepastí, aby trápil ľudí, je to „zviera, ktoré vystupuje z mora", obraz politickej idolatrickej moci, ktorý chce byť uctievaný, alebo je to pýcha bez obmedzenia, ktorá núti človeka zaujať miesto Boha. Je to opica Boha oblečená do klamstva pod rúškom božského. Pre sv. Pavla je „bohom tohto sveta", prameňom zmyslu pre hriech - typickým pre tento svet. Je nepreniknuteľným „tajomstvom zla" skrývajúcim sa pod tisícimi tvárami.
A čo bol Diabol pre Ježiša? Iba symbol, výplod fantázie, mýtus? Exegetický výskum evanjelií môžeme zhodnotiť slovami biblistu P. Grélota: Ježiš si skutočne nepredstavoval svoj boj proti zlu ako zápas proti abstraktným predstavám, alebo fantáziám, ale boj s reálnou osobou schopnejšou od človeka, ktorá je však porazená Bohom vďaka samotnému Ježišovi. Dokazujú to samotné Ježišove exorcizmy: „Ale ak ja Božím prstom vyháňam zlých duchov, potom k vám prišlo Božie kráľovstvo." (Lk 11,20) Potvrdzuje to epizóda pokúšania na púšti, kde Diabol zúrivo zaútočí proti Ježišovi.
Existencia diabla je stálym učením - tradíciou Cirkvi, učením koncilov a cirkevných otcov, a tiež skúsenosťou svätých. „Vážnosť a vierohodnosť prikladáme týmto tvrdeniam," poznamenáva G. Bof, „primitívna (antická) Cirkev, patristická a stredoveká tradícia, ako aj kresťanské povedomie modernej doby pokladajú existenciu nadľudských bytostí, anjelov a diablov za samozrejmú. Môžeme, ba musíme, toto presvedčenie podrobiť skúmaniu, ale nič nám nedovoľuje ničiť tento fakt viery."
No najdôležitejšou zmienkou o Diablovi v Novom Zákone je vyhlásenie veľkonočnej zvesti, t.j. jeho porážky Kristovým zmŕtvychvstaním. Satan je už porazený, ale každá generácia, ktorá sa objaví v histórii ľudstva, si musí osvojiť toto víťazstvo. Moc Diabla sa rozpína iba do tej miery, do akej mu to človek dovolí. Pre teológa je diskusia o Diablovi diskusiou o človeku a Kristovi.

Úvaha o človeku
Často si kladieme otázky: Je človek schopný takej krutosti a zloby? Sú niektoré tragické momenty našich dejín vysvetliteľné čisto ľudskou zlobou? „Keď sa snažíme hľadať zodpovednosť za zlo vo svete, nachádzame ju predovšetkým v človeku, v jeho svedomí, v štruktúrach spoločnosti" - poznamenáva prestížny francúzsky časopis Lumiére et Vie. Na druhej strane však, ani náklonnosť k zlému každého z nás, ani kolektívne podnety, nie sú dostatočným vysvetlením všetkého zla, ktorým trpíme. Existujú ľudské utrpenia, v ktorých možno vidieť zlo, ako „tajomstvo zla", ktoré je nevysvetlitežné bez priamej skúsenosti.
Ako sa teda dajú vysvetliť etnické konflikty, hrozné udalosti, ktoré sa odohrali iba 200 km od hraníc Talianska v bývalej Juhoslávii, v Bosne, či v Kosove? Čo s tisíckami mŕtvol, hromadnými znásilneniami, ukrutnými vraždami, či programovou „etnickou čistkou", alebo krehučkým mierom, ktorý kedykoľvek môže uvoľniť miesto násiliu a nenávisti? Môžeme čisto ľudskou zlobou vysvetliť ukrutnosti, ktoré postihli Srbov, Chorvátov a moslimov? A v Afrike konflikt medzi kmeňmi Hutu a Tutsi vedený s neuveriteľnou krutosťou a s miliónmi mŕtvych... Bolo by uspokojujúce pripísať ľudskej krutosti všetko toto zlo? Sme alebo nie sme nútení z týchto faktov pripustiť existenciu „tajomstva zla", ktoré vplýva na celé dejiny ľudstva?

Úvaha o Ježišovi
Ak je stupeň zloby, korupcie a morálnej degradácie ľudskej prirodzenosti taký vysoký, ako potom možno myslieť na projekt záchrany, ktorý by sa spoliehal len na ľudské sily? Netreba pripustiť prítomnosť niekoho, kto by bol schopný oponovať tomuto zlu; nejakej sily, ktorá porazila toto zlo raz a navždy - Ježiša? Víťazstvo nad zlom, poznamenáva nemecký teológ W. Kasper, môže byť pre človeka jediná nádej. Človek, ktorý sa snaží vyslobodiť sám, iba vlastnými silami, sa zamotáva vždy viac a viac do Diablovho „začarovaného kruhu". Kto uverí pokušeniu minimalizovať zlo pôsobiace vo svete len na zlobu človeka, alebo jeho neurózy, klame sám seba, alebo sám podnecuje zlo pôsobiace vo svete. V takomto postoji však človek padá do beznádeje, pretože „tajomstvo zla" je mocnejšie ako on.

Pravda je však taká, že „ľudské" zlo presahuje človeka. Ale zároveň človeka núti prijať zodpovednosť v boji proti „štruktúram hriechu", ktoré skutočne existujú. No tieto majú nadľudský pôvod a tak človeku neostáva nič iné, len odovzdať sa Bohu: „...ale zbav nás Zlého." - ako sa každý deň modlíme v Modlitbe Pána. A toto oslobodenie prichádza od Krista mŕtveho a zmŕtvychvstalého.

Satan - abortovaná osobnosť
Ako teda chápať Diabla? Ako anonymnú neosobnú silu? Alebo ako osobné bytie - Šelmu z Apokalipsy? Paradoxne môžeme dať za pravdu obom poňatiam jeho podstaty. Satan súčasne je i nie je osoba. Je osobou, pretože je obdarený poznaním, vôľou a je včlenený do siete medziosobných vzťahov. Nie je osobou, pretože osoba dokáže viesť dialóg, dokáže darovať a milovať. A Diabol nie je ani dialóg, ani dar, ani láska. Je zakotvený v najhlbšej nenávisti. Znamená to, že Diabol je abortovaná osobnosť. Satan je najstrašnejší potrat celého stvorenstva.
Diabol sa teda zdá byť súčasne mocný a slabý, neporaziteľný a zároveň porazený, slobodný i otrok. Je však porazený raz a navždy Ježišom, ale jeho porážka musí byť ešte naplnená a nesená ľuďmi kráčajúcimi po Pánovej ceste života.
Na jednej strane vyhrážky Diabla nemožno podceňovať. Je plný zloby, lebo vie, že mu ostáva už len krátky čas. (Zjv 12,12) No z druhej strany by nám Diabol nemal naháňať strach, lebo sa dokáže presadiť iba tam, kde dostáva zelenú. Ale tí, čo sledujú vykupiteľskú cestu kríža Pána Ježiša, ho porazia. Veď Ježiš už nad ním zvíťazil!

z Nuovo Dimensione preložil Jozef Gerber