Slovenský spisovateľ a vydavateľ Daniel Hevier je autorom textov piesní na CD Moja mama vidí nebo (Polygram 1998), ktoré študentom v bratislavskom UPC koncom januára predstavil v programe s rovnakým názvom, spolu so zástupcami Združenia zrakovo postihnutých Slovenska.
Pán Hevier, počas prípravy textov piesní na CD ste sa zoznámili so starosťami a radosťami nevidiacich, s ich životom, potrebami i zvláštnou silou. O aké dojmy a skúsenosti vás toto stretnutie obohatilo?Človek akosi musí obdivovať duchovné bohatstvo či energiu, ktorá vyžaruje z týchto ľudí a ktorou sa pri stretnutí s nimi sám nabije. A tým myslím akýchkoľvek postihnutých (predtým som robil knihu pre nepočujúce deti) - tých ľudí spája to, že sa musia veľmi energicky presadzovať, byť v živote draví. Ale nie tak ako draví karieristi; ich dravosť je spôsobom ako prežiť, no prežiť so cťou a zmysluplne. Toto poznanie je veľmi obohacujúce, preto je dobré, že nevidiaci postupne získavajú podporu a popularitu v médiách, medzi umelcami a po dnešnom programe určite aj medzi študentmi. Búrajú sa tak medzi nami umelé bariéry, učíme sa lepšie sa navzájom vnímať, lepšie sa spoznávať - nie jednorázovo, ale na celý život.
Poézia je jeden z pohľadov človeka na svet, ako ho vidí svojím vnútorným zrakom. Aj nevidiaci tým zrakom vidia svoj svet, „vidia nebo". Ako sa vám, ako básnikovi, darilo prispôsobiť svoj vnútorný zrak tak, aby ste svet videli ich očami?
Mojou úlohou bolo vyjadriť básnickým textom to, čo oni pociťujú. Musel som sa pokúsiť povedať aj to, čo by oni tak povedať nevedeli, ale pritom by sa s tým stotožnili, preto som im každý text najprv prečítal. Zvlášť v piesni Moja mama vidí nebo som si nebol istý, či môžem tak otvorene opísať také detaily. O to viac ma potešilo, keď mi povedali, že som to presne vystihol.
Vnútorný zrak má ale nielen básnik, ale všetci ľudia. Len v nás, vidiacich, zakrnieva, lebo nie sme nútení ho používať- využívame ho len vtedy, keď spíme, snívame, keď máme zatvorené oči. Ale nevidiaci, tým, že ho nič nevyrušuje, nijaké gestá, tváre, tak sa môže sústrediť na to podstatné.
Charitatívna činnosť sa často považuje za bezduchú povinnosť, ktorú si z času na čas ľudia vykonajú, aby uspokojili vlastné svedomie. Časť zisku z predaja CD, na ktorého príprave ste sa podieľali, prispeje na zakúpenie pomôcok pre nevidiacich. Aký je podľa vás zmysel a pravá podstata dobročinnosti?
V súvislosti s týmto CD by som nehovoril o charite, lebo charita zaváňa akýmsi žobraním. A my sme nechceli žobrať, my sme rozdávali. Nechceli sme z neho urobiť akýsi „účelový náklad", ktorý by skončil niekde v sklade. Ľudia si ho kupujú aj bez toho, aby hovorili, že je to „slepecké cédečko"; kupujú si ho, lebo sa im páči. My rozdávame a ľudia nám to vracajú tým, že sa začínajú zaujímať o problém. Áno, bol tam určitý zámer, ale nikto z interpretov to nebral tak, ako sa to u nás berie - že sa z týchto benefičných akcií stal výnosný biznis, že sa nájdu ľudia, ktorí to robia pre osobnú popularitu a prestíž. Ja osobne som spokojný, keď počujem, že niektorú pesničku len tak hrajú v rádiu, alebo keď pani Fakáčovej odloží mäsiarka kúsok mäsa pre jej vodiaceho psíka Ajku, lebo ju pozná z klipu k pesničke, alebo keď študenti v skúškovom období prídu a vydržia dve hodiny počúvať o živote nevidiach ...to sú také krásne chvíle, keď cítim, že som za svoju prácu odmenený.
Pripravila Lucia Kubošová
(odborný manažér Programového strediska duchovného života (PSDŽ) STV)
Aká je nová programová štruktúra PSDŽ?
Programová štruktúra PSDŽ je súčasťou programovej štruktúry STV a prispôsobuje sa jej filozofii - STV1 bude mix-program pre všetkých a STV2 výberový kanál pre náročného a špeciálne orientovaného diváka. Tým je dané, že väčšina programov PSDŽ - ich premiér - je umiestnená na STV2. Do štruktúry STV vstupuje PSDŽ v podstate 4programovými typmi ako dokument, publicistika, TV beseda, prihovor či talk show a priame prenosy bohoslužieb (i preberané z Vatikánu).
Aké zmeny či novinky prináša PSDŽ?
Podstatná zmena, ktorú by divák mal začať postupne pociťovať sa týka charakteru náboženského vysielania. Jednotlivé programy by sme chceli orientovať na diváka stojaceho na pokraji viery, či neveriaceho. Nie, že by sme chceli zanedbať veriacich divákov, ale myslime si, že veriaci človek je oslovovaný v prvom rade pri bohoslužbách - ľudia neveriaci tuto príležitosť nemajú. Ale aby som bol konkrétny, zostávame pri vysielaní priamych prenosov bohoslužieb pri význačných cirkevných sviatkoch. Chceme ich však v spolupráci s Komisiou pre masmédia KBS skvalitniť. Rovnako zostávame pri pravidelnom duchovnom príhovore, chceme sa však orientovať na duchovných, ktorí sa v TV vysielaní osvedčili a sú schopný osloviť človeka cez obrazovku.
Z publicistických relácii zostava „Dobrá zvesť" i „TV Posol" ako magazíny o živote cirkvi a „Božie deti" venujúce sa vzťahu rómov a kresťanstva, a diskusná relácia „Sféry dôverné". Rovnako zostávajú i voľné cykly dokumentov „Veľké Jubileum 2000" a „Kultúra a náboženstvo". Prichádzame však i s ponukou nových cyklov. Ide o reláciu o senioroch „Druhý groš" a cyklus dokumentov „Niekde v nás" predstavujúci život človeka a ovplyvnený kresťanstvom. Pre mladých ľudí pripravujeme magazín „Pukance" a talk show „Klub Nikodém".Ako sa dá spojiť Tvoje pôsobenie v Lux Communication a v STV, nepociťuješ konflikt záujmov?
Práve moja práca v Lux-e priviedla nový manažment STV na myšlienku pozvať ma do PSDŽ a poveriť ma jeho vedením. Je pravda, že STV vyžaduje väčšinu môjho času, to ale neznamená, že by som prestal byt „luxákom" a že by som sa prestal podieľať napríklad na príprave Poltónu.
Konflikt záujmov nepociťujem. PSDŽ - či predtým Hlavná redakcia duchovného života pripravuje jednotlivé programové typy do vysielania STV a Lux sa od začiatku snaží dopĺňať to, o čom si mysli, že by na obrazovke malo byť PSDŽ sa tým témam či programovým typom nevenuje. Ide teda nie o konflikt záujmov ale o vzájomné dopĺňanie sa.
pripravil Roman Tarina