Spolocenstvo zudi sekularneho institutu Krista – Vezknaza sa v Zakovciach snazi vybudovat bezbarierovy dom pre telesne postihnutych. Na jeho vystavbu dostal v roku 1992 sucasny farar Maros Kuffa od o. biskupa Frantiska Tondru opustenu faru do bezplatneho uzivania na 99 rokov. S priatezom p. Janom Bucom zacal faru opravovat. Postupne v nej naslo azyl i 50 bezdomovcov, ktori pomahaju zrealizovat tento projekt.

Na starej fare v Zakovciach plati tvrdy rezim. Kazdy novy clen tejto komunity po akomsi vstupnom rozhovore s predstavenymi institutu musi szubit tri veci: nesmie vobec pit, musi pracovat a nesmie mat problemy so zakonom v obcianskom zmysle. Ake su postihy za nedodrzanie tejto dohody? V pripade, ze niekto pil, overia si ho na „meraku“ a ak je pozitivny, nesmie spat v tu noc na fare. Smie sa vratit, az ked vytriezvie. Druhy „trest“ je kupa furika. Chlapci sa uz smiali, ze budu na ne pisat mena: furik Dino1, Dino2, Dino3, ... Niektori ich totiz maju viac. Ak sa dalej opakuje, ze sa niekto opija, musi ist na protialkoholicke liecenie a cele ho absolvovat. Po prvykrat mu vsetko vybavia zudia z institutu. Odvezu ho, nakupia cigarety, hygienicke potreby, posielaju baliky. Ked sa chlapec vrati, zacinaju s nim odznova. Ale ak opat zacne pit, musi si uz sam vybavit protialkoholicke liecenie s podmienkou navratu, ze absolvuje cele trojmesacne liecenie a prinesie o tom doklad. To su postihy. Treba vsak povedat, ze v Zakovciach pristupuju ku kazdemu individualne. Neexistuje tam jeden meter, pretoze kazdy z chlapcov ma za sebou inu minulost, kazdy ma inu psychiku, kazdy ma ine problemy a to je nutne zohzadnit. Preto niektori dostavaju viac sanci a niektori menej, ale kazdy tozko, aby mu pomohli k jeho rastu.

Nova budova, domov pre postihnutych, bude rozdelena do dvoch casti. Jednu na obyvanie pre stalych pacientov, ktori pridu z ustavov. Budu to i zudia, ktorych uz z institutu poznaju. Dvadsat az tridsatrocni leziaci pacienti momentalne umiestneni v domovoch dochodcov. Ludia, ktori by mozno dokazali byt na voziku, ale nik im ho nedava, nik s nimi necvici. Preto su teraz odsudeni cakat na smrt medzi starkymi v domove. Druha cast budovy bude urcena na rekreacne pobyty pre pacientov z ustavu z Presova a z celeho Slovenska. Budu sem moct chodit spolocenstva s postihnutymi na duchovne cvicenia, pripadne na rekreacie.

Zuzka

Do Zakoviec chodieva medzi inymi i jedno postihnute dievca zo Spisa. Zuzka je postihnuta iba fyzicky. Napriek tomu zije v ustave pre mentalne postihnute zeny. Preco? Nevedno. Ked ju vsak pracovnici z institutu po prvykrat vzali k sebe, bol to pre nu obrovsky zazitok. Po tyzdni, ked sa mala vratit, vezmi plakala a vravela: „Teraz idem z neba do pekla.“ Vtedy p. Jan Buc s dalsimi aktivistami zacali proces o navratenie svojpravnosti Zuzke. Konal sa sud a po vzhliadnuti lekarskych posudkov dostala v urcitej miere svojpravnost. Od tej doby vzdy, ak je moznost, chodi Zuzka na sviatky do Zakoviec.

Sano

V prvom roku opravy starej fary, ked bol Maros Kuffa este v seminari, byval uz v Zakovciach prvy bezdomovec. Volal sa Sano a vyznacoval sa nesmiernou vynaliezavostou. Uz v tom case „hospodarili“. Dve kozy, co dostali do daru, boli zaciatkom.A tak raz prisiel Maros s Janom na faru a co nevidia? Na posteli tri tehly, na nich velikansky hrniec, dnu mlieko a v mlieku zehlicka. Ked sa pytali Sana, co to robil, vravel: „Vies, vzdy pijem od tych koz len mlieko. Tak teraz som chcel mat tvaroh. No a ked mlieko zohrejes, tak rychlejsie skysne. Tak som ho zohrieval zehlickou…“Neskor dostali i vanu, ktoru vyradili z biskupskeho uradu. Ked inokedy prisli na faru, nasli vanu postavenu na tehlach, vedza nej kopu dreva a pod vanou pahreba. A Sano hovori: „Chcel som sa kupat. Tak som si nanosil vodu, nachystal dreva, zalozil pod vanou ohen a poriadne si zakuril. Ked bola voda tepla, vliezol som do nej a prikladal som si.“

Pirat

Pirat je chlap ako hora. Vytetovane kresby na rukach, satka cez oko … Celym svojim zjavom nahana zudom hrozu. A prave tento muz je jednym z tych, ktori urobili najvacsi krok vo svojom zivote. Pristupuje k sviatostiam, kazdu nedezu ministruje na sv. omsi v nemocnici (pacienti sa ho uz prestali bat).P. Jan Buc o nom hovori: „Raz bolo treba ist zaopatrit cigana v susednej dedine. Ked som s Piratom prisiel k nemu, pomyslel som si, ze byva v trojhviezdickovom hoteli. Cez strechu bolo totiz vidno hviezdy. Tento cigan zil vo vezmi biednych podmienkach. Niekozko rokov nemal prane postezne pradlo, skakali po nom blchy, vsi a vsetka mozna havad. My sme sa ho spytali, co mu je a on povedal, ze ho boli noha. Dal som mu dole staru ponozku a on mal na nohe odhnite prsty. Tak sme ho zacali prezliekat. Odviezli sme ho v starej oktavkii do nemocnice a Pirat mi sam povedal: „Jano, ja ho beriem“. Zobral ho na ruky a sam ho nosil. V nemocnici sme stretli znameho lekara, ktory nas hned poslal na chirurgiu. No ked ho uvideli zdravotne sestry, odmietli ho umyt. Vraj nech si ho umyjeme sami. Ja som uz umyval na fare chlapcov, ktorych tam mame. Tak sme ho dali do vane a zacali ho umyvat. Ale keby ste videli s akou jemnostou sa Pirat, ten stary basista, do ktoreho by uz mnohi kopli a nad ktorym by davno zlomili palicu, zacal venovat tomuto cloveku. Umyli sme mu hlavu, vsetko… A nakoniec sa nas ten stary cigan spytal, co je dlzny. Pirat mu na to povedal: „Pomodlite sa za nas dedo.“ Skutocne sa s neuveriteznou jemnostou on staral. No na sestricky bol vezmi zly. Ja som myslel, ze ich tam zbije. Viete, v srdci chce byt vezmi spravodlivy.“Pirat vyrastal v nefunkcnej rodine. Obaja rodicia boli alkoholici a tento fakt sa podpisal i na nom. Je vsak obdivuhodne, aky pristup k nemu zaujimaju zudia z institutu. Ponukam vam dalsiu spomienku p. Jana Buca, na ktorej sa vsetci mozeme poucit.„Ked pride Pirat opity, byva s nim problem. Vsetko by rozbijal, s kazdym by sa bil. Vtedy s nim musi niekto byt, inak by bolo zle. A to stoji cas i nervy. Raz, ked som ho uz pocul sa ako riadne naliaty capta domov, pomyslel som si, ze ma caka dalsia „krasna“ noc. Tak som mileho Pirata zobral, sadli sme si a zacali sme sa rozpravat. On mi zrazu tym svojim opileckym hlasom povedal: „Jano, ideme sa modlit ruzenec a ja sa budem predmodlievat.“ Bol som z toho hotovy, ale myslel som si, ze je to dobre vyuzity cas a Pirat sa pri tom aspon nieco nauci. Odmodlili sme sa vtedy hadam aj dva ruzence… Bolo to pekne.“A este jedna skusenost: „Ak ma Pirat nejake problemy, riesi ich tak, ze sa opije. V ktorysi vecer sa vratil podgurazeny a stale rozpraval, ze potrebuje peniaze, ze pojde rozbit nejaky vyklad, alebo vykradnut pokladnu. Ja som ho utisoval, ale on stale otravoval a hovoril, ze ide nieco urobit. Videl som, ze mu na tom zalezi, tak som sa ho spytal, na co potrebuje tie peniaze. A on vravi: „Vies, vo Svite mam rodinu, ktorej uz idu vypnut elektrinu, lebo ju nemaju z coho zaplatit, nemaju co dat detom jest. Ja im chcem pomoct.“ Tak som zobral peniaze, ktore som mal a sli sme v noci o pol jednej do mesta. Ked sme prisli do tej rodiny, videl som, ze Pirat vravel pravdu. Ti zudia naozaj potrebovali peniaze. Vtedy som si opat uvedomil, ake ma dobre srdce. On nevahal mat sam problemy so zakonom a dat sa zavriet, len aby pomohol tym zudom.“

Mato

Mato prisiel do Zakoviec pred troma rokmi. Bolo to prave na Mikulasa a mal iba jednu nohu. Druhu mu uz odrezali. Prisiel zanedbany, zasmradeny, bradaty. Hned v nasledujuci den dostal vysoke teploty a museli ho odviezt do nemocnice. Tam sa ukazalo, ze je nutne amputovat mu i druhu nohu. A tak bol zrazu v Zakovciach prvy vozickar bezdomovec. Mata ovladala neudrzatezna tuzba po alkohole. Ked dostal peniaze, dokazal odkrutit 15 km na vozicku zo Zakoviec do Popradu len kvoli tomu, aby si vypil. V zime dokazal spavat v stankoch na predaj kvetov. Vozik si vtedy odlozil vedza, budku si vystlal papierom a tak v nej spaval. Na faru prichadzal hocikedy opity. Ludia z institutu mu udelili vynimku. Dostaval kazdy den „ploskacku“ len preto, aby ostal v Zakovciach a aby oni zachranili este ten kusok zdravia, ktore mal. Mato vsak ani toto nedokazal. Nevahal dokonca i v zime po zaviatej ceste tocit vozik do Popradu. Vezakrat s nim bolo treba zacinat. P. Jan Buco o nom vravi: „Casto sme sa v noci rozpravali. Mato mi tak placlivo hovoril: „Ja to nevladzem, ja to nevladzem…“ Alkoholizmus je choroba a on ju skutocne nevladal prekonat. Raz sa vratil asi po mesiaci cely zbiedeny, vychudnuty, zarasteny, utrapeny. Tak som sa ho pytal, ako mu je. A Mato: „Zle.“ „Das si kavu? Chces jest?“ „Nie.“ „A co chces?“ „Cigaretu.“ Dal som mu jednu a pytal som sa ho, co ho boli. Povedal, ze noha. Nerozumel som tomu. Napustil som vanu a isiel ho kupat. Priniesol som mu nove veci, dal som mu dole nohavice a ucitil som hrozny zapach. Ten kypet, ktory mal, mu zacal znova hnit. Jeho choroba isla dalej a ja som uz videl, ze je to vezmi biedne. Tak som ho hned zaopatril, vyspovedal. Mato prijal Pana Jezisa a isli sme do nemocnice. Najskor ho nechceli prijat, lebo nemal karticku, znova ju stratil. Bol som mu ju vybavit a v zdravotnej poistovni mi povedali, ze to uz je siedma, tak som im povedal, ze to bude posledna. Ked sme opat prisli do nemocnice, brali ho tam uz ako znamy kus, lebo mu v priebehu niekozkych rokov odrezali dve nohy. Prezreli ho a prijali. A on tam uz zomrel. Krasne vsak na tom bolo, ze sme chodili za nim do nemocnice, spovedali sme ho, prijimal Pana Jezisa a ja verim, ze Pan mu ukazal svoje milosrdenstvo. Veza vo svojom zivote prezil a ukoncil ho vo vezkych bolestiach, ale s Jezisom v srdci. Toto bolo krasne. Je to uzasne, ze jeden z nas je uz pri Panovi. A dobre bolo aj to, ze chlapci okusili a mnohi si uvedomili, ze nikto tu nie je vecne. Tak dostali vezky impulz, aby zacali rozmyszat aj nad svojim vnutrom a nad duchovnym zivotom. Premyszat o tom, ze sa oplati zit s Kristom, lebo ta vecnost je naozaj vecna. A stoji za to sa aj potrapit. Teraz chlapci hocikedy chodia na svatu spoved aj raz za tri dni, jednoducho tam vidiet boj. Oni tak vezmi chcu, a su taki slabi, ale chcu. A Boh vezmi kvituje, ked clovek chce. Potom ho pozehnava a dava mu silu.“

V Zakovciach som dostala neopakovateznu zivotnu lekciu. Videla som nesmiernu pokoru, vezku vieru a obrovsku lasku k tym najbiednejsim, ktorymi mnohi z nas opovrhuju, ku ktorym sa nechceme znizit, aby sme sa neposkvrnili, a ktorych preto radsej zdaleka obideme. Nas Pan miluje malickych. Nesnazme sa vyvysovat nad nich. Mohlo by sa nam stat, ze prideme o to najcennejsie, o Jeho lasku.

Viera Krajcovicova