Koncom uplynuleho roka sa dostala aj na pulty slovenskych knihkupectiev kniha Ptal jsem se cest. Vydavatezstvo Portal sa rozhodlo do svojej edicie Rozhovory zaradit po kardinaloch Ratzingerovi a Vlkovi, a po biskupovi Malom aj osobnost patra Tomasa Halika. Autorom takmer 300 stranoveho rozhovoru je publicista a spisovatez Jan Jandourek. V ramci prezentacie knihy na Slovensku navstivil P. Halik v marci aj Bratislavu, kde odpovedal na otazky citatezov, pocas besedy v knihkupectve Artforum.

V knihe sa ako zlata nit vinie symbol mostu. Od mostu, ktory ste vidavali z okna rodicovskeho bytu, cez most vzdelania, most komunikacie.... Viete si predstavit situaciu, ze by sa pre uhajenie pravdy most nestaval, ze by sa miesto neho postavil obranny val?

Most nemoze byt kompromis! Je to pokus o videnie veci z oboch stran, o kontakt a najma o dialog. Su situacie, ked dialog stroskota. Moj sused mi napisal v niekozkych vetach svoju zivotnu mudrost. Jedna z tych viet znela: „Laska k bliznemu konci vtedy, ked si zacne z teba blizny robit vola.“ Su situacie, ked nam ini neumoznia ten most postavit.

V katolickej Cirkvi, resp. v celom krestanstve prebieha na poli ekumenickeho dialogu rozprava. Proti sebe stoji vatikanska inkluzivna linia a na druhej pluralisticke tendencie, ako su napr. zhrnute v knihe H. Künga Prohlaseni ke svetovemu etosu. Kam sa priklanate Vy? Su realne mosty aj k prehlaseniu H. Künga?

Jeden z modelov spoluprace je vidiet priamo v katolickej cirkvi. Je to model spoluzitia radov a roznych spiritualit, ked vedza seba ziju frantiskani, jezuiti, karmelitani.... Kazdy z nich oslovuje iny typ zudi, maju rozne duchovne dorazy, inu spiritualitu. Nieco analogickeho by sa mohlo vytvorit aj v suziti krestanskych denominacii, a v sirsom zmysle aj roznych duchovnych kultur. Ako religionistu ma zachytil takyto problem. Do akej miery je krestanstvo nabozenstvom? Dnes je vezmi moderna predstava krestanstva ako jedneho z mnohych inych nabozenstiev. Ked v 17. storoci viedli medzi sebou katolici a protestanti v Europe vojny, vymysleli cambridgsky osvietenci pojem prirodzeneho nabozenstva, ktore zahrna rozum, moralne zasady,.... a potom tie konkretne nabozenstva – zidovstvo, krestanstvo, budhizmus, hinduizmus. My Europania sme tento model zhltli aj s chlpmi. Ale, co ked to vobec nie je tak? Bol som v Indii a tam prevlada hinduizmus. Je to nabozenstvo?! To je len nasa predstava, vsetky tieto bohate pluralitne tradicie Indie strcit do jedneho onalepkovaneho vreca. Hinduista moze verit v jedneho Boha, v niekozkych Bohov, alebo v ziadneho Boha. Je to mnozstvo duchovnych kultur, ktore my nazyvame hinduizmus. Je budhizmus nabozenstvo?! (Mimochodom v piatok 27.3. mame u sv. Salvatora historicke prve meditativne stretnutie budhistov a krestanov. Pride jeden mnich z Kiota a budeme spolu drzat meditaciu. Uz dnes je z toho veza zudi sokovanych.) Je to skor urcita filozofia, kultura. Je krestanstvo v tomto zmysle nabozenstvom?! Je to filozofia, gnoza, nabozenstvo, kult? Vsetko tieto pojmy su urcitou metaforou, pripodobnenim. Je to cesta, sposob zivota. Su tu rozne duchovne kultury, ktore sa prelinaju, doplnuju, ci su vo vzajomnom napati. Dnes hranice nevedu medzi nabozenstvami a cirkvami, ale idu cez ne. Ludi s „uzavretou myszou“ najdete vsade: medzi katolikmi, protestantmi, moslimami. A oni si navzajom medzi sebou vezmi dobre rozumeju. Jeden cesky teolog sa mi vyznal: „Ti moslimovia su mi sympatickejsi ako protestanti, pretoze aspon nieco poriadne drzia.“ Takze fundamentalisti vsetkych nabozenstiev spojte sa. Ja som si musel priznat, ze mne su budhisti sympatickejsi ako on. Hranice mentalit vedu asi inakadiaz. Ja nemozem povedat: vsetky nabozenstva su si rovne. Odkiaz to viem? Som Pan Boh, aby som mohol vyhlasit, ci su si rovne, alebo nie? Ja musim niekde stat, som v tejto tradicii – som krestan, katolik. Som zodpovedny za tuto tradiciu. Chcem, aby bola co najhlbsia a najvernejsia svojim zakladom. Ale z tohto bodu som schopny viest rozhovor a dialog, v ktorom mi ten druhy moze nieco dat, v niecom ma inspirovat. A ja som vdacny za jeho rozdielnost. Treba sa vyhnut dvom extremom, ktore ohrozuju tento svet. Prvym su klapky na ociach a demonizovanie vsetkeho, co je inaksie ako to moje. Druhym je akysi vseobecny gulas, kde musim zrelativizovat aj svoje vlastne vychodiska. A potom som na nejakej „neutralnej“ pozicii, z ktorej sa mi zda „vsjo ravno“. Ja som Cech, prazak, krestan a katolik. To je moje vychodisko, vedome ho prijmam. Ale napriek tomu, co som, kde byvam a akou recou rozpravam, mozem komunikovat aj s tymi odlisnymi. Ked som bol v indickych budhistickych klastoroch a videl som, ako tam prudia „budhisti z Vinohrad“ (tento termin pouzil T.H. v knihe na oznacenie ceskych „fanusikov“ budhizmu, ktori si po precitani nejakej knihy o azijskych filozofiach vyholia hlavu a byt zaplnia vonnymi tycinkami), tym pravym budhistickym mnichom pripadali trapne a boli im len na smiech. Nas katolikov prijali otvorene: „Vy ste katolici? To je zaujimave. Mate celibat? To je dobra vec, to my mame tiez.“ Takto sme o sebe a medzi sebou komunikovali, kazdy z nas niekde stal a rozumeli sme si ako bratranci. Zakotvenie a identita moze dialogu iba pomoct.

Ako sa v kontexte, ktory ste naznacili pozerate na misionarsku cinnost Cirkvi. Ved su tu rehole, ktorych vylucnym poslanim je prave tato cinnost.

Podobnu otazku som dostal pri jednej diskusii s ceskymi budhistami. Preco vy krestania leziete do tej Azie? Ale to nase krestanstvo vobec nie je vyhradne europske nabozenstvo. Ved svojim povodom je prave azijske. Krestanstvo sa dostalo do Indie uz v druhom storoci, teda v case, ked v strednej Europe o krestanstve este nebolo ani zmienky. Krestanstvo ma v sebe urcity narok univerzality. Sme poslani k vsetkym zudom. To vsak neznamena, ze vsetkych musim natriet jednou farbou a negovat ich vieru a kulturu. Augustin ma svoju vinu, ked komentoval slova evanjelia „prinut ich vojst“. Tie vsak znamenaju prehovaraj ich, presvedcuj ich, aby chromi vosli na hostinu. Augustin to vsak pochopil tak, ze tento citat legitimizuje prinutenie k viere nasilim. Toto univerzalne poslanie krestanstva musi byt formou slobodnej ponuky a misia musi viest dialog s tou ktorou kulturou, ba dokonca musi dojst k urcitemu vteleniu do kultury. Ved vtelenie krestanstva do helenisticko-greckej kultury urcite nie je jedine. Bolo vtelenie do byzantskej kultury, do keltskej kultury. A teda existuje aj legitimne indicke krestanstvo. Ja som ho zazil. Pamatam sa na svoju prvu sv. omsu v Bombaji. Niektore obrady boli ine, sedenie v lotosovom kvete na zemi pri malom stoliku. Hovoril som si: Ajajaj, nie je to prehnane? A vtedy ma napadlo: ved Jezis s ucenikmi pri poslednej veceri lezali na zemi. My sme prerobili poslednu veceru, zvykli sme si na to, pripada nam to normalne. Ale indicka liturgia je v tomto zmysle oveza blizsia tej povodnej Jezisovej poslednej veceri, ako nas latinsky obrad. Krestanstvo je poslane ku vsetkym kulturam. Vzdy sa musi vtelit do kultury, a tiez z nej moze nieco zaujimave pre seba prebrat. A teda aj napriek svojej plnosti moze nase krestanstvo ukazat novu tvar. Teda inkulturacia je uplne legitimna. Dnes sa neda urobit ziadna demarkacna ciara: Potiazto mozu krestania, ale sem nesmu. Potiazto mozu budhisti, ale sem uz nie.

Niektori kritici fundamentalneho razenia v ceskej Cirkvi Vam vycitaju, ze Vam chyba klasicky seminar, teda vychova ku knazstvu v uzavretom prostredi. Ste kdesi inde, posobite slobodne, vyjadrujete sa kriticky.

Ja sa tazko mozem zaradit do suflika nejakeho modernistu a demokratizatora Cirkvi v zmysle urcitych zavicovych projektov. Niezeby som sa bal, ved uz dnes som onalepkovany kdecim, a pre mnohych som projekciou nepriateza. Ale v tomto nevidim zasadne riesenie. Myslim si, ze problem je falosne postaveny. Dnes proti sebe na jednej strane stoja zudia, ktori haja hierarchicky princip Cirkvi a na druhej ti, co pozaduju demokraticky princip. Mna Cirkev fascinuje tym, ze je vlastne prepojenim troch struktur. Tej hierarchickej, tej demokratickej, ale tiez charizmatickej. Myslim si, ze skrtnut apostolsku postupnost a hierarchicky princip a premenit ho na nejaky parlament, by vobec nebolo na mieste. Ved Cirkvi su legitimne aj demokraticke struktury. Hlas Bozieho zudu ma svoje zakotvenie v tradicii, ma svoju teologicku vaznost. A od nepamati, najma v radoch boli predstaveni vacsinou voleni demokraticky. A prave inspiracia klastormi bola inspiraciou modernej demokracie. Papez je tiez voleny. Okrem toho je v Cirkvi vzdy charizmaticky princip. Objavili sa v nej zudia, ktori neboli ani v hierarchii, ani ich nikto nezvolil, ale Pan Boh si ich prebudil. Bol to Frantisek z Assisi a.i. Cirkev musi vyvazovat vsetky tri principy. Postavit sa v tomto zapase na pozicie bud – alebo resp. byt pravy katolik, ci zavy katolik, nema zmysel. Ja sa nechcem nechat vnutit do takehoto zapasu.Uviedol som knihu prejavov Vaclava Havla tymito slovami: „Cim viac starnem, tym odkladam rozne meritka, ktorymi som premeriaval zudi. Uz pre mna nie je tak dolezite, ci je clovek konzervativny alebo progresivny, ci je praviciar alebo zaviciar, katolik ci protestant, krestan alebo budhista, veriaci ci neveriaci, premodernista alebo postmodernista. Zostalo mi len jedno kriterium. Delim zudi na tych, ktori radi premyszaju a na tych, pre ktorych je premyszanie akasi nadstandardna cinnost, ktora zbytocne komplikuje zivot.“ A tak je to aj v zivote Cirkvi. Su tu zudia, ktorych premyszanie bavi, lebo si myslia, ze dostali tento dar od Boha a to su zudia, ktori si stale kladu otazky o sebe samych. A ti druhi, ktori so zatatym srdcom a zatatou myszou bludia po svete a kopu do tych, ktori ten svet vidia inak. To je linia, ktora vedie cez politiku, cez Cirkev, cez spolocnost. Poznam zudi, ktori su vezmi konzervativne teologicky zakotveni, a napriek tomu su zudmi hlbokymi a otvorenymi. A poznam zudi, ktori vyznavaju urcitu modernisticku ideologiu, a bez problemov likviduju tych, co to vidia inak. Ta linia nevedie medzi konzervativcami a liberalmi, ale medzi zudmi s otvorenou a uzavretou myszou.

Spomeniete si na nejaky kzucovy zazitok z formacie, dospievania, ci mozno z detstva, ktory ovplyvnil Vas charakter a sposob nazerania na svet?

Neviem, ci sa mam teraz polozit na psychoanalyticky gauc.... Ale neda sa povedat, ze by bol jeden jediny, po ktorom by sa vsetko zmenilo. Ale spominam si na jeden seminar v Rakusku v 1969 roku (mal som vtedy 21 rokov), tesne predtym ako sa zavreli hranice. Organizovali ho tusim kvakeri, pozvali tam zudi vsetkych nabozenskych smerov. Boli sme tam 3 tyzdne mladi zudia z mnohych krajin Europy, Afriky, Azie.... Rano sme mali v tichu vlastnu meditaciu, a potom boli diskusie na rozne temy. Spravodlivost vo svete, otazky zmyslu zivota.... Zaroven sme spolu chodili na vylety, rezali drevo, a podobne aktivity, kde sme sa dobre spoznali. Ja som byval na izbe s cernochom, ktory si pri pohzade na kriz s Ukrizovanym povzdychol: „Mne je tak zuto toho chlapa.“ Pohzad na kriz ocami tohoto cernocha mi pomohol ucit sa tymto pohzadom pozerat aj na ine problemy. Odvtedy vo mne zostalo take presvedcenie, ze ako vtedy v Rakusku, by sa mladi zudia z rozdielnych krajin, kultur a nabozenskych vyznani predsa len mohli nejako dohovorit. Toto bol jeden z takych „aha“ efektov. Druhym boli stretnutia s osobnostami. Napriklad pater Mandel. Ti zudia v kriminaloch to neprezivali tak, ze teraz nas tu drzia komunisti, ale ked sa to otoci, potom bude znova vsetko ako prv. Ale si povedali, ze Pan Boh im tym chcel asi nieco povedat. V knihe som spominal pribeh jedneho chlapika, ktory sa vo vazeni stretol s pomocnym olomouckym biskupom, ktoreho dovtedy stretal len v slavnostnych fialovych ornatoch. A ked spolu vo vazeni driapali perie, oslovil ho excelencia. Naco sa biskup ohradil, nech mu nehovori excelencia, ale brat. Ta cesta od excelencie k bratom bola dost draho zaplatena, a tak teraz znovu neutekajme tak rychlo od bratov znova k excelenciam. Nie su dolezite excelencie ci ornaty, ale prave to bratstvo. Ludia vo vazeni spoznali, ze su bratia s evanjelikmi, ba aj s neveriacimi... A prave k tymto zudom mali v tazkych situaciach najblizsie. Nie su to zbytocnosti okolo, ale podstata, z ktorej sa bude zit. Este vo vazeni zacali uvazovat, ze po navrate na slobodu to budu musiet robit inym sposobom. Bez cingrlatok a triumfalizmu. A po navrate z vazenia zrazu tito zudia zistili, ze v Rime bezi koncil a je presne o tomto. Poculi, ze treba odlozit triumfalizmus, ze Cirkev musi byt blizsie k zudu, ze musime prijat pokanie za chyby minulosti, ze sa treba ekumenicky otvorit, obnovit citanie sv. pisma a princip spolocenstva pri sv. omsi. Toto vsetko im dal Pan pochopit v retaziach komunistikeho Nabuchodonozora, a ten isty Duch vanul aj koncilovym teologom. Takze zudia ako P. Mandl sa vratili z vazenia ako vyzreti zudia, dostatocne pripraveni na tieto zmeny. Pre nich otocenie oltaru k zudu, ci narodny jazyk pri bohosluzbe nebol iba bezduchym pripisom, ktory treba respektovat, pretoze oni boli pretvoreni duchom evanjelia, pokory a mudrosti. A tito zudia mi odkryvali a pomahali pochopit tieto zmeny. Oni ma premienali.

Prof. PhDr. ThDr. Tomas Halik (nar. 1948) – vystudoval v rokoch 1966-72 Filozoficku fakultu Karlovej univerzity v Prahe (odbory sociologia a filozofia), v 1984 absolvoval atestaciu z klinickej psychologie. Teologiu vystudoval tajne v rokoch 1972-78 a v rokoch 1990-92 postgradualne na Lateranskej univerzite v Rime (obor religionistika). V rokoch 1972-89 pracoval ako psycholog a sociolog, neskorsie aj ako psychoterapeut na protialkoholickej klinike v Prahe – Apolinari. V roku 1978 prijal tajne knazsku vysviacku v Erfurte z ruk biskupa Aufderbrecka.. Od polovice 80. rokov bol blizkym spolupracovnikom kardinala Tomaska. Bol jednym z iniciatorov Desatrocia duchovnej obnovy naroda. Od roku 1990 do roku 1992 prednasal na Teologickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, po odchode z nej sa venuje religionistike a filozofii nabozenstva na Filozofickej fakulte KU. Bol generalnym sekretarom Biskupskej konferencie CSFR. Prednasal na univerzitach v Salzburgu, Viedni, Cambridge, Rime, Dubline a Santiagu de Chile. V sucasnosti je prezidentom Ceskej krestanskej akademie. Papez Jan Pavol II. ho menoval poradcom papezskej rady pre dialog s neveriacimi. Je rektorom studentskeho kostola sv. Salvatora v Prahe. Patri k najuznavanejsim osobnostiam ceskej katolickej cirkvi, ktory dokaze komunikovat s inteligenciou, politikmi, studentami, aj s obycajnymi zudmi na najroznejsich forach.

pripravili: Monika Butasova, Drobec

foto: vydavatezstvo Portal