| Guy Gilbert apostol alebo rebel ?!
Francuzsko – „najstarsia dcera Cirkvi", dalo katolickej Cirkvi niekozko stoviek svatych muzov a zien. Vzdy tu zili zudia, ktori dokazali novym a specifickym sposobom chapat potreby svojej doby a tomu prisposobovat hlasanie evanjelia. Aj v sucasnosti svet pozna niekozkych Francuzov, ktori sa venuju zvlastnym a nie prave standardnym druhom apostolatu. Ci uz je to Jean Vanier (zakladatez spolocenstva Archa, ktory sa zaobera sluzbou chorym a trpiacim), abbe Piere (apostol chudobnych a biednych, zakladatez stredisk nazyvanych Emauzy) alebo prave Guy Gilbert, knaz s dlhymi vlasmi a v kozenej bunde, ktory jazdi na motorke a stara sa uz viac ako 30 rokov o mladych zudi, zijucich na okraji spolocnosti a zakona. Prave on sa zucastnil aj posledneho Svetoveho dna mladeze v Parizi. Este pred odchodom nan sa stretol s mladymi katolikmi z hnutia Emanuel, ktori mali pripravne stretnutie v nemeckom putnickom meste Altöttingu. Mladym sa tu prihovoril svedectvom zo svojho zivota. Detske roky „dinosaura“ Najprv by som chcel pozdravit vsetkych mladych v Altöttingu. Mnohi si myslia, ze nabozenstvo je najma pre starych zudi. Ale katolicka Cirkev nebola stvorena pre starych zudi, nebola stvorena ani pre mladych, je tu pre vsetkych. Vdaka mladym, co ste tu v Altöttingu, ze ste sem prisli! Ja som taky stary, 62–rocny „dinosaurus“. Kratko sa predstavim. Narodil som sa v departmente Charont Maritime v roku 1935. Narodil som sa v znameni panny, v septembri. Kto sa narodil v tomto znameni, nech zdvihne ruku! To je to najlepsie znamenie. Ale mne su tieto znamenia ukradnute. V nasej rodine nas bolo 15 deti. A ja som tretie. V takomto prostredi sa clovek uci milovat. V tych casoch zudia spolu zili bez ochrannych prostriedkov. Nebolo televizie. Nedavno v New Yorku v jeden nedezny vecer vypadol elektricky prud. Viete, co sa stalo o 9 mesiacov neskor? Narodilo sa o 90000 deti viac. V Altöttingu treba obcas vecer vypnut televizory. Nasi rodicia nas, 15 deti, vezmi zubili. Ako 62-rocny stale najradsej spominam na lasku a nehu v ociach mojich rodicov. Lubili nas ako jedinecne deti. Co sa viery tyka, boli sme vsetci pokrsteni, ale po prvom svatom priimani sme vieru zanedbali.7 rokov v sutane a golieriA preco som sa ako 12-rocny rozhodol stat knazom? Pochopil som to omnoho neskor. Do seminara som vstupil ako 12-rocny. Pochopil som, ze Boh je laska, a ze laska mojich rodicov bola obrazom Jeho lasky, a ze on ma takto vola. V seminari som bol 15 rokov. Ja som vlastne nechcel studovat, ale volanie, aby som sa stal knazom, ma k tomu prinutilo. Bol som vzdelavany k tomu, aby som sa stal vidieckym fararom. S kravami, s bigotnymi zenami a muzmi, s farskymi deckami. Tuzil som len po tom, aby som sa stal takym obycajnym vidieckym fararom. Sutanu som nosil 7 rokov. A rimsky golier taktiez 7 rokov. Ako to, ze dnes tu stojim takto? Raz som sa vratil domov vecer z prace, vtedy som bol kaplanom na vidieku, o druhej v noci som stretol mladika, a ten mi povedal, ze zije v psej bude so psom, tak som ho zobral na faru prenocovat na jednu noc a zostal u mna 7 rokov. A preco? Lebo ho nikto nechcel. Biskup ma potom vymenoval za farara. Tam, kde je biskup, tam je cirkev. Ale bol to Alan, ten chlapec, ktory ma prvy poslal na cestu. A biskup potvrdil moje misijne poslanie priblizne pred 30 rokmi. „Ach, tie dlhe vlasy.“ S biskupom som mal jediny problem. Vzdy mi hovoril: „Pan farar, vase vlasy su pridlhe.“ Povedal to vzdy, ked ma videl. On nemal na hlave ani jediny vlasok. Tak som mu jedneho dna povedal: „Pan biskup, vy nemate ani jeden vlas, ja ich mam priveza, rozdezme sa fifty-fifty a tak to zostane.“ A pri tom sme aj zostali. Pohzad Cirkvi sa nezameriava na vzhzad nejakeho knaza, s golierom a sutanou. V kazdom z nas prebyva ten isty Kristus. To, co potrebujeme ako prve, je ze sa budeme v nasej vlastnej katolickej Cirkvi navzajom milovat. Myslim na Pozsko, na Nemecko, na vsetky krajiny odkiaz prichadzate. Najprv musime milovat nasu vlastnu Cirkev a potom mozeme ist k inym. Mojou misiou, poslanim bolo od zaciatku hzadanie kontaktu so stratenou mladezou v uliciach Pariza. Texasky a kozena bunda Poviem vam kratky pribeh o mojom vzhzade, o mojom – ako americania hovoria – „look“. Nemyslite si, ze je to nejaky cirkus ci kino. Je to pribeh. Bol som v rimskom golieri na mojej motorke, hzadal som kontakt so stratenymi mladymi v uliciach a kazdy vecer ma zastavovali francuzski policajti. Bol som s cernochmi, Arabmi, s tetovanymi. Policajti nadavali cernochom do zasranych negrov, Arabom do spinavych k....v, a mne hovorili dostojny pan. Mal som toho dost. Jedneho vecera som mladym povedal, ze nie som diamant v h...e a jeden z nich mi povedal: „Tak sa oblec tak ako my!“ A ja som si zvolil tento odev. Na druhy den ma zastavili policajti, narazil som na dvoch silnych, tucnych policajtov, trochu sa podobali na tych z Altöttingu, mate tu peknych policajtov, no a jeden z nich mi povedal: „Pod sem, ty maly srac!“ Ja som mu na to povedal: „My sme spolu husi nepasli!“ Povedal mi, aby som si daval pozor, ze ma dlhe prsty. Odpovedal som mu, ze ak su jeho prsty take dlhe ako jeho g..e, tak sa daleko nedostane. A tak som sa ocitol na policajnom prezidiu. Potom som mu predlozil moje papiere. Povedal mi: „Prepacte, pan farar.“ Povedal som mu: „Brat moj, uz je neskoro. Predtym som bol srac a teraz som zrazu fajn chlapik, lebo som knaz. Ak by som bol celkom nahy, nie som o nic krajsi a lepsi nez ty. Som zudska bytost nevycisliteznej hodnoty ako kazdy.“ A preto odvtedy nosim tento odev. Starsi mi hovoria, ze mi to vezmi svedci. Jednu otazku, bratia a sestry: Ako pozerame na tych ostatnych? Sme jedinecne, nenahraditezne osoby, kazdy z nas. Bez ohzadu na to ako sme obleceni. A Boh mi povedal: „Vraz mu jednu!“ Cirkev teda dovolila, aby som zil s mladymi delikventmi 32 rokov. To znamena, ze 32 rokov zijem uprostred nasilia a nenavisti. Aby ste dokazali zit s extremne tvrdymi mladymi, musite hzadiet na to najlepsie, co je v nich. A tiez na niektore ich zvyklosti. Po niekozkych mesiacoch som bol konfrontovany s nasilim. Jeden mlady mi vynadal do zasraneho hajzla pred celou bandou. Bolo to vezmi silne napadnutie. Nevedel som, co mam robit. Modlil som sa k Bohu. A Boh mi povedal: „Vraz mu jednu!“ Bolo to prvy raz, co som sa bil. Mladez v uliciach je vezmi casto nasilnicka od prirody. Ked sa clovek nebrani, tak je pre ostatnych obycajna nula a vylucia ho spomedzi seba. Mozete mi povedat, ze knaz sa nebije, ale ak sa clovek chce s lasky dostat k nejakej skupine zudi, moze sa aj pobit. Jednou vetou – najprv svihnem, potom pozehnam. Mozno svihnut s laskou. Treba sa branit. Jednat so skupinou, ktora je nasilnicka, slovami, gestami mozete, len ak do nej preniknete. Potom, co som prisiel vo vzajomnych stretoch o par zubov, trenoval som dva roky karate, aby som sa vedel branit. Predstavte si toto: Jedneho vecera som v bare s bandou mladych. Do baru pride konkurencna banda, vsetci v bare vyskocia na rovne nohy. Aj sefkin pes. Na zemi vidim jedneho z mojich mladych, ktoreho napadli. Mojou povinnostou je branit ho. V tej chvili naozaj nie je vhodne povedat: „Prepacte, priatelia, musim sa pomodlit moj breviar.“ Chcem vam povedat, ze ak zijete s takymi zudmi, zijete uprostred nasilia. Ale my si so sebou nesieme silu Kristovej lasky. To som vam dnes chcel vysvetlit, ze zijem poslanie v Cirkvi. „Putujte, modlite sa, tancujte, spievajte a drzte klapacku!“ A teraz hovorim vam, „normalnym“ knazom, ktori ste tu: stary clovek, co k vam pride na spoved, vam drzku nerozbije. Kazdy ma svoju skupinu, ktora mu je zverena. Kazdemu je zvereny nejaky urad. Vsetci sme na vezkej puti. Co to je put? Najprv sme prisli sem. Niektori z vas sa sem dostali viac-menej nahodou. Krista nijako zvlast nepoznate. Ini poznaju trochu Cirkev. Ini su mozno horlivymi zastancami Cirkvi. Put je vlastne vezmi narocna zalezitost. Mnohi z vas pojdete do Pariza. Bude to vynimocne, ale tazke. Ale je to put. Pojdete sa modlit. Kazdy vlastnym sposobom. Kazdy z nas sa modli vlastnym sposobom. Boh pocuje vsetky modlitby. Modlite sa vlastnymi slovami. Obracajte sa priamo na Boha. Bez problemov. Boh pocuje nasu chudobnu rec. Budete spievat. Myslim, ze spievate vynimocne dobre. Najma Poliaci, ako som si vsimol. Spievaju hlasnejsie nez ostatni. A spievaju falosnejsie nez ostatni. Ale je ich najviac pocut. Naozaj ste spievali dobre. Spievajte, tancujte! Stare katolicke nabozenstvo – to bolo uvaznenie v laviciach, hybat sa nesmelo. Ale nabozenstvo mladeze hovori: „Hyb sa !“ Vyjadrite telom Boziu radost! Tak to robte a drzte klapacky! Put – to su aj chvile ticha. Boh sa prihovara len tichom. Casto sa ma pytaju, kedy si vo svojom zivote najdem cas na modlitbu. Modlim sa kazde rano a vecer. A napriek vsetkym povinnostiam stravim kazdych desat dni dva dni v klastornom tichu. To zachranilo moju zudskost a moje knazstvo. Ked vas strhne prud nasilia a neutrhnete si kazdych desat dni dva dni pre seba, coskoro hodite vas knazsky urad do kontajnera. Moje svetove dni mladeze Pojdem s vami do Pariza. Bude to moj 4. Svetovy den mladeze. Prvy bol v Santiagu de Compostella. Spolocnost Emanuel ma pozvala, aby som prisiel. Pytal som sa sam seba, co budem robit s mladymi, ktori su pekne obleceni, poslusni a dobre ziveni, ked nezijem v krestanskom svete. Vzdy som si myslel, ze ked clovek zije v jednom svete, musi ist do ineho. A naozaj ku vsetkym dnesnym formam Cirkvi. Do Santiaga, do Czêstochowej – to bola moja druha put. Mimoriadny okamih s dvoma milionmi mladych. To, co ma fascinovalo v Pozsku, bola chudoba zudi a sposob, akym dokazali tych druhych prijat. Potom som bol v Denveri, v USA. V Pozsku sme boli ubytovani u chudobnych a v Denveri u bohatych. Tam som byval v perfektnej vile. Vsade boli koberce. Pre psov aj pre macky. A zrazu ste stali na koberci pre zlate rybky. Neviem, kde budete ubytovani v Parizi. Putnik je ten, kto stretava druhych. A vy idete stretnut papeza. Jana Pavla II. mam vezmi rad. Zhromazduje mladych z najrozlicnejsich krajin, aby nam ukazal cestu, aby nam nieco povedal, aby povedal: „Chod k chudobnym! Chod sa najest k bohatym. Nikoho neodsudzuj! Zi vsade lasku!“ „Cirkev je uzasna!“ Zit. Nasledovat Krista. Co to pre nas znamena? Mozno su medzi vami niektori, co neziju podza viery. Mozno to dokonca nie su krestania. Alebo su tu veriaci, niektori dokonca horlivi. Pocul som mnoho veriacich, ktori kritizovali Cirkev. Hovorili, ze Cirkev je prilis bohata. Mimochodom, to plati hlavne pre Nemecko, kde klerus zbiera zlate vajcia v podobe cirkevnych dani. Cirkev mozno kedykozvek napadnut, odsudit. Kvoli tomu, ze je prilis striktna, ze je vzdialena zudom. To je pravda. Ale musime mysliet na to, ze Cirkev sme my sami. Nezabudnite, bratia a sestry – Cirkev nesmieme posudzovat podza jej institucie, zriadenia. Tu je vzdy napadnutezna. Zvonka bude vyzerat vzdy skaredo. Vzdy bude mat nedostatky. Skocme naozaj do jej srdca. Cirkev je svata a uzasna. Vynimocna. A ja ju neopisatelne milujem. Lebo v jej srdci zije zivy, zmrtvychvstaly Kristus. A prostrednictvom nas, prostrednictvom mna, hriesnika, sa Cirkev siri dalej. Nasa hlupost je pricinou skresleneho obrazu Cirkvi. Ale ona bude vzdy svata. Vdaka Kristovi, ktory je v nas. Kristus je laska. Ked som sa ako dvanastrocny dostal do seminara, najviac ma poznamenali slova sv. Jana: „Boh je laska.“ A po 49 rokoch sa ma tato veta - Boh je laska – stale hlboko dotyka. To je srdce nasho zivota ako krestana. Boh je pritomny v ostatnych. Ked milujeme blizneho ocami Krista, objavime o Bohu vsetko. Cirkev zalozil Kristus. Povedal Petrovi: „Ty si skala a na tejto skale postavim svoju Cirkev.“„Ten chlap nesie Cirkev.“Jan Pavol II. je 265. naslednik sv. Petra. Milujme Jana Pavla! Nie je ziadna hviezda, ziadny soumen. Teraz nepojdeme spolocne za Janom Pavlom, my pojdeme ku Kristovi. Ale nikdy nezabudnime na toho trpiaceho muza, ktory nesie so sebou ukrizovaneho Pana. Nezabudnime na to, ze do stavu, v akom teraz je, ho priviedli guzky z pistole. Nikdy nezabudnime, ze ma tvar Ukrizovaneho. Pozval ma do Vatikanu. Spolu s nim som v kaplnke sluzil omsu. Po omsi, ked som stal za nim, ma uputal jeho siroky chrbat. A vtedy som si povedal: „Ten chlap nesie Cirkev." Miliardu krestanov. Modlime sa s Janom Pavlom za Jana Pavla! A milujme ho ako pastiera Cirkvi! Eucharistia a spoved – dve najvacsie sily Ste na ceste k dobrodruzstvu svetovych dni mladeze. Alebo ste jednoducho prisli sem do Altöttingu ako putnici. Tento krok nebol zbytocny, lebo nas tu ocakava Kristus. Alebo v Parizi, alebo kdekozvek. Uvidite tie davy. Uvidite mladych zo 153 narodov, ktori budu spievat, budu sa modlit, budu v tichosti, budu po puti unaveni. Vyuzite vsetku silu tejto pute: Eucharistiu a spoved! V mojom krestanskom zivote som veza zazil. Videl som naozaj zvlastne veci, ale to najvacsie, co som v zivote urobil, je, ze z mojich holych ruk vyvolam lasku. Najvacsim momentom pre mna je ten, v ktorom slavim Eucharistiu. To je prva sila pute. Druha sila je posvatenie v zmiereni. Ludia uz nechcu chodit na spoved. Nechcu zohnut kolena. Uz nechcu poznat, ze knaz, pred ktorym sa zbavia svojich hriechov, ma moznost zbavit ich viny. Sviatost zmierenia nam dovozuje stat sa novymi zudmi. Pocas tejto pute si chodte kzaknut a celkom jednoducho sa vyspovedajte a budete uplne novi. Zvlastne vyznanie zvlastneho cloveka. V jeho slovach je veza hrubych vyrazov, ale aj mnoho nadhernych myslienok. „Vzorovi“ krestania ho nechapu, ale pre mladych z parizskych poulicnych gangov je casto jedinou sancou. Posobi dojmom extremistu, ale 24 hodin denne travi v prostredi, o ktorom vacsina z nas nema ani potuchy. Na otazku z nadpisu neviem odpoved. Ale myslim si, ze nebudem daleko od pravdy, ak poviem, ze Guy Gilbert je prototypom apostola konca 20. storocia. A jeho slova su vezkou vyzvou pre nas vsetkych.
|