Ked pred dvoma rokmi na XI. Svetovom dni mladeze na Filipinach Sv. Otec vyhlasil za miesto dalsieho stretnutia Pariz, mnohi strpli. Po Buenos Aires, Santiago de Compostela, Czenstochovej, Denveri a Manille, kde Svetove dni boli mohutnou manifestaciou vernosti Sv. Otcovi, hrozil vo Francuzsku pravy opak. Ako to nakoniec dopadlo?

1 svetovy den = 11 obycajnych dni

Divna je to rovnica, ale vo Francuzsku platila. Domaci organizatori sa rozhodli tuto udalost koncipovat vezkolepo a dat moznost vsetkym mladym putnikom spoznat v prvej etape kusok zo svojej nadhernej krajiny a zivota jej obyvatezov, pricom druha etapa patrila Parizu, jeho spoznavaniu, mladeznickemu festivalu a samotnemu stretnutiu so Svatym Otcom. Preto vic ako 60 autobusov zo vsetkych kutov Slovenska startovalo uz v stredu 13. 8., aby sa po 20 a viachodinovej ceste, zastavili v sidle niektorej z francuzskych diecez.

14. az 17. 8. Spoznavame francuzsky „vidiek“

Nas autobus (na slovenske pomery dost kozmopolitny. Bol zo Spisskej Novej Vsi, ale nechybali v nom ani Zvolencania a Bratislavcania) zastal 14. 8. o 15 h v 120–tisicovom meste Besancon. Je to hlavne mesto distriktu Franche–Comte, rozkladajucom sa vo vychodnej casti Francuzska na hraniciach zo Svajciarskom. Samozrejme je aj sidlom diecezy. Tu nas privitali organizatori, dostali sme tasku s propagacnymi materialmi (turisticke vo svetovych jazykoch, materialy o SMD iba vo francuzstine), prezreli sme si mesto (sprevadzali nas sprievodcovia v rustine, anglictine a nemcine) a o 16 h. sme sa zisli v parku na privitacom ceremoniali. V tejto dieceze privitali mladych zo 14 krajin vsetkych kontinentov (vcas stihla dojst asi polovica). Zo Slovenska to bolo 7 autobusov. Po privitani miestnym biskupom nasledovala „liturgia", slavnost svetla, ohna a soli. Po nej si jednotlive vypravy podelili zastupcovia dekanatov a odviedli „svoje" autobusy do sidiel dekanatov. Nas autobus a este jeden litovsky skoncili v mestecku Luxeuil. Uz po ceste zavladla mensia panika, ked sme sa dozvedeli, ze budeme byvat v rodinach po jednom. Miestne rodiny prejavili totiz taky zaujem, ze aby sa dostalo na kazdu, neostavala ina moznost. Zmiereni s touto „katastrofickou" viziou (uz dopredu sme vedeli, ze Francuzi a cudzie jazyky neidu vezmi spolu dokopy) sme sa ocitli v miestnom pastoracnom centre, kde nas cakal dalsi sok. Cakala na nas asi stovka zudi. Rozdelenie do rodin prebiehalo asi takto: 100 Francuzov, 40 Slovakov a 30 Litovcov vytvorilo kucapacu, v ktorej sme sa my, hostia snazili najst francuza, hostiteza, ktory drzi v ruke menovku s nasim menom. Nechybali kuriozne momenty ako napriklad v mojom pripade, ked moja hostitezka ocakavala podza tvaru mena dievca, a zrazu sa k nej zacal hlasit metrakovy Slovacisko. Po 40 minutach mali vsetci svojich hostitezov a okolo krku serpu v jednej zo styroch farieb. To boli symboly farnosti. Opat sme sa „potesili", ze do nasej farnosti Fougerolles ideme „az" 4 Slovaci. Kedze chyry neklamali a z nas tiez nikto po francuzsky nevedel, zacali prve komunikacne pokusy. Prebiehali na baze utlej informacnej brozurky, ktoru sme vsetci dostali v autobuse a obsahovala asi 100 zakladnych francuzskych slov a spojeni. V drvivej vacsine pripadov boli ako prve pouzite tieto zoskupenia slov: dobry den, volam sa …, som hladny, sprcha a spat. Pocas nasledujucich 3 dni sme mali moznost spoznat zivot vo francuzskych rodinach (spojeny s niekozkymi vyletmi), spoznat okolie Luxeuile (jeden den sme mali spolocny autobusovy vylet), zazit krasnu spolocnu nedeznu svatu omsu, ktora bola skutocne vyvrcholenim tyzdna nielen pre nas mladych, ale aj pre cely dekanat. Nechybali spolocne pikniky a vezka zabava s taborakom, opekanim, bohatym pohostenim, zabavnym programom (nasi vychodniari sa v nom prezentovali ako vynikajuci spevaci), sutazami aj s ohnostrojom. Francuzi sa prejavili ako vezmi stedri hostitelia. Ved rodiny platili nas pobyt u nich a farnosti (a teda opat nasi hostitelia ako farnici) vsetky spolocne akcie. Komunikacne zady sa vacsinou lamali pouzitim nasej brozurky, anglicko-francuzskeho slovnika (vacsina Francuzov vo svojej mladosti nejaky rok-dva anglictiny absolvovala) a pera s papierom (ono tie anglicke a francuzske slovicka sa sice uplne inak vyslovuju, ale vezakrat vezmi pribuzne pisu), ktore ti, co vedeli iba po slovensky, vyuzivali na kreslenie obrazkov. Na rozdiel od Francuzov, nasi litovski suputnici az taku komunikacnu ochotu neprejavili, po anglicky vezmi nevedeli a po rusky sa bavit nechceli. Skoda. Litovcanky su totiz vezmi pekne. Ked sme pondelok 18. 8. skoro rano odchadzali do Pariza, nechybali pri rozluckach slzy a mnohi si odnasali domov pozvania aj na dalsi rok.

14. 8. cesta do Pariza

Ako sa s nami dieceza Besancon zvitala, tak sa s nami aj rozlucila. Vsetky vypravy, ktore prezili 4 dni v tejto dieceze, sa spolu opat stretli v dedinke Arc-et-Senans, kde je historicky areal krazovskeho solivaru. Tentokrat uz vsetci boli komplet, navyse pribudli aj francuzski mladeznici z tejto diecezy. Pisali sme odkazy 3. tisicrociu, ktore tu zakopu do studne a otvoria ju az na Silvestra 1999. Porozpravali sme sa o tom, co nam dal pobyt v ich dieceze. Bola moznost vidiet muzeum solivaru, vynikajuce muzeum vyuzitia plastov a tiez moznost zucastnit sa moderovanych diskusii na rozne temy. Nasledovala bohosluzba slova, rozlucka miestneho otca biskupa a stedre pohostenie. Popoludni sme konecne vyrazili smerom na Pariz. Okolo 22 h. sme dorazili na zberne miesto, letisko asi 120 km od Pariza. Tam sme dostali identifikacnu kartu so vsetkymi potrebnymi udajmi, ktori sme cely tyzden nosili na krku, „elektricenku" (ci lepsie povedane vozny listok na dopravu v Parizi, elektricky tam totiz nie su) na vsetky druhy dopravy do vzdialenosti 100 km od Pariza, mapu Pariza s trasami metra, potrebne policajne informacie, 300–stranoveho sprievodcu putnika na SDM (anglicky alebo pozsky) a Lukasovo evanjelium. Francuzi nas skutocne vybavili vynikajuco, len skoda, ze sprievodca putnika, v ktorom boli vsetky potrebne informacie, bol bez ohzadu na jazykovu mutaciu z 2/3 pisany po francuzsky … Asi pol hodinu po polnoci sme sa dostali do mestecka Colummieres (asi 80 km od Pariza), ktore sa malo stat nasim domovom na najblizsi tyzden. Tu vypukla takmer revolucia, ked sme sa dozvedeli, ze opat mame byvat v rodinach. Po hodinovom nocnom dohadovani sa s francuzskymi organizatormi (obdivujem ich trpezlivost, lebo za tento chaos zodpovedali slovenski organizatori z KBS) sme nakoniec predsa len zakotvili v rodinach. Tentokrat nastastie po 4 az 6 do 1 rodiny. Ako sa neskor ukazalo, nic lepsie nas nemohlo stretnut.

Pariz, sladky Pariz…

Pariz ponuka svojim navstevnikom tozko moznosti ako ziadne ine mesto na svete. Ci uz su to nadherne muzea ako Louvre, Versailles, galeria Lafayette, stavby ako Eiffelova veza, Vitazny obluk, supermoderny Grand Arche v modernej stvrti mrakodrapov La Defense, mesto vedy a novych technologii v La Vilette, chramy ako Notre Dame ci najstarsie europske goticke kostoly ako Saint Denis ci Saint Gervais, alebo jeden z najkrajsich chramov sveta Sacre Coeur, ci supermoderna katedrala v Evry vysvatena minuly rok, ale aj vecerne posedenie v kaviarnickach na Champ Elysees ci vinarnickach na Montmartri alebo aj den v parizskom Disneylande. Jednoducho, 5 dni na spoznanie Pariza bolo vezmi malo. Kazdy sa ich vsak snazil vyuzit, ako to maximalne slo. Kazde rano vstavanie o 6,30, ranny putnicky vlacik do Pariza o 8,15, hodinka cesty a potom Pariz az do 22,30, ked odchadzal putnicky specialny vlak spat. Do postele sme sa zvycajne dostali okolo 1,30. Tu sa opat prejavila pohostinnost rodin, ked napriek tomu, ze sme mali so sebou potraviny na 5 dni, pokladali za svoju povinnost nas rano nakrmit, nabalit nas na cely den v Parizi a okolo polnoci nas privitat aspon ovocim a vinom ci ovocnou stavou.

Mladeznicky festival

Organizatori pripravili pre mladych zudi v Parizi aj vezkolepo koncipovany duchovny program. Od utorka 19. 8. do piatku 22. 8. prebiehalo na roznych miestach francuzskej metropoly viac ako 100 roznych podujati, ktore pripravili jednak rozne hnutia ako Taize, komunita Emmanuel, Charizmaticka obnova……, jednak rehozne spolocenstva, resp. jednotlive narodne vypravy. Islo o koncerty, divadelne a pantomimicke predstavenia, diskusne podujatia, modlitbove a evanjelizacne stretnutia, liturgie a sv. omse pre rozne zaujmove skupiny, multimedialne prezentacie ci spolocne prehliadky pamiatok. Nebolo vobec jednoduche si vybrat. Na vlastnej kozi som zazil jednu z nich. Francuzski dominikani, kapucini, frantiskani a 2 rehozne rady sestriciek vytvorili zdruzenie Jubilatio!, v ramci ktoreho sa prezentovali na 7 miestach Pariza kaviarnickami a modlitbovymi stanmi. V architektonicky najmodernejsej parizskej stvrti La Defense sa na namesti pod obrovskym hranatym monstrom nazyvanym Vezky obluk nachadzali 3 stany. V jednom bola vezkoplosna obrazovka, kde bezali hudobne videoklipy, v druhom Cyberg Cafe internetova kaviaren s 12 pocitacmi a najlacnejsimi nealko napojmi v meste a v tretom bola non-stop vystavena Sviatost na poklonu a prebiehali tu vsetky modlitby liturgie hodin. Kazdy, kto si zainternetoval, dostal navyse zadarmo aj multimedialne CD Jubilatio!, na ktorom sa predstavili vsetky rehozne spolocnosti kooperujuce na tomto projekte a zaroven predstavili aj najzaujimavejsie pozoruhodnosti Francuzska.

Kusok Slovenska v Parizi

Pobyt a program mladych slovenskych putnikov (ale nielen ich) bol koncipovany tak, ze sa vsetci spolu nemali ani moznost stretnut: zili v roznych diecezach Francuzska, byvali v rozlicnych kutoch Pariza a boli rozdeleni po vsetkych sektoroch Longchampu. Jedinym miestom, kde sa mohli stretnut, bol kostol sv. Magdaleny, kde v stredu, stvrtok a piatok (20. – 22. 8.) prebiehali vzdy o 10 h. katechezy a o 12 h. sv. omsa pre slovenskych ucastnikov XII. SMD (s moznostou navstivit sv. omsu pocas tyzdna to vo Francuzsku vobec nie je jednoduche). Katechezy viedli postupne o. biskup Imrich a o. kardinali Korec a Tomko. Okrem nesporneho duchovneho zazitku bol kostol sv. Magdaleny miestom stretnuti priatezov a znamych zo vsetkych kutov Slovenska.

Vitame Sv. Otca

Hoci XII. SDM otvoril slavnostnou sv. omsou na Marsovom poli uz v utorok 19. 8. parizsky arcibiskup kardinal Lustiger, tym pravym otvorenim sa stalo privitanie papeza na obrovskom priestranstve pod Eiffelovou vezou nazyvanom Champ de Mars, teda Marsovo pole, 21. 8. vo stvrtok podvecer. Sektory sa zacali zaplnat uz od 13 h. a o 18 h. uz bolo v podstate plno. Do 600 000 mladych ocakavalo prichod Sv. Otca. Ked k mikrofonu pristupila popularna spevacka Liz McComb a zaspievala spiritual Happy day, vytvorila sa naozaj ta spravna atmosfera. A prave vtedy „vtrhol" do arealu Jan Pavol II. a zacal prechadzat cez cele Marsovo pole. Nadsenie mladych vitajucich papeza nemalo konca kraja. Kazdy sa chcel dostat co najblizsie k barieram a co najlepsie zahliadnut Sv. Otca. Po manifestacnej jazde papez pozdravil mladych a zacal postupne vitat narodne delegacie z viac ako 100 statov. Kazdy ozil a snazil sa maximalne dat najavo svoju pritomnost, ked zacul meno svojho statu. Len toto predstavenie trvalo 3 hodiny. Potom nasledoval prihovor sv. otca, ktory vsak pre kratkost casu nedokoncil, rovnako odpadla aj meditacia nad precitanym evanjeliom. Napriek tomu sa privitanie pod Eiffelovkou pretiahlo takmer o 90 minut.

Dobrovoznici

Vsade, kam sme sa v Parizi pohli, ci uz v chramoch s akciami SDM, ci na podujatiach mladeznickeho festivalu alebo pri vydaji stravy, no hlavne na Marsovom poli a Longchampe, bolo vidiet mnozstvo mladych zudi v zelenych trickach s vezkym napisom VOLUNTARIE dobrovoznik. Bolo ich viac ako 10000. A tito mladi zudia sa v Parizi zisli z celeho Francuzska s jedinym ciezom sluzit a pomahat vsetkym, ktori sa prisli stretnut so Svatym Otcom. Obetovali tyzden prazdnin, ba niektori aj dovolenky, aby prilozili ruku k dielu. Vacsina z nich vedela aj co–to po anglicky, takze sa dali od nich ziskat nielen informacie, ale ak bol cas, celkom radi si aj poklabosili. Pacilo sa mi na nich, ze boli vzdy kompetentni. Nechodili sa pytat niekoho vyssieho, co maju robit, ale to, co mali vediet, vedeli, a to, co mali urobit, aj urobili. A vacsinou vezmi dobre. Ked v piatok naobed po poslednej z 3 slovenskych katechez a sv. omsi opustali Slovaci „svoj" kostol Marie Magdaleny, vsetkych asi 30 dobrovoznikov, ktori sa tam o nas 3 dni starali, vytvorilo pri vychode spalier a zdravili sa s kazdym vychadzajucim, alebo niektorym z medzinarodne platnych pozdravov aspon tzapnutim ruk. Nech sa hovori o problemoch francuzskej cirkvi cokozvek, cirkev, ktora ma takyto mlady „kapital", sa o svoju buducnost bat nemusi.

Sobota 23. 8.

Retaz bratstvaKed sme v sobotu rano docestovali do Pariza, dostali sme od nasej veducej autobusu prvu a zaroven poslednu instrukciu pocas celeho pobytu v Parizi. Kam sa mame ist zaradit do retaze bratstva a kam sa mame ist najest. Obe miesta lezali na opacnych koncoch mesta. Na miesto retaze sme dorazili 5 minut pred zaciatkom, teda akurat. Nasli sme dajakych Slovakov, kusok miesta, kde este nikto nestal, pochytali sme sa za ruky a cakali. O 10,50 h. policajti zastavili dopravu (instrukcie pre vsetkych bezali na VKV radia Pariz) a cela retaz sa posunula na cestu. Chvizu sme vydrzali ticho. Zvony, ktore sa mali rozozvucat po celom Parizi, sme nepoculi (asi nablizku nebol kostol). O minutu sa v sluchadlach radii rozozvucala Oda na radost, ku ktorej sa mali vsetci pridat. To vsak bolo pre Talianov asi dost nerealne, a tak spustili choraly zname z futbalovych stadionov. Hlavne, ze sme si dobre zakricali.

Ako nasytit zastupy (cca polmilionove)

Kedze na tento den mali uz aj Slovaci zaplatenu stravu (ranajky sme sice nedostali, lebo sme nevedeli, kde ich mame „fasovat"), mohli sme sa zucastnit vezkeho stravovacieho experimentu alebo, ak chcete, zazraku nasytenia polmilionoveho zastupu. V Parizi bolo 10 stravovacich miest, jedno z nich, obrovsky vystavny areal EXPO, bol aj nasou jedalnou. Bol to zaujimavy pocit pohybovat sa arealom modernych vystavnych pavilonov, vezkym ako mensie mestecko, v ktorom vsetky vozne plochy, priestranstva a schodistia boli zaplnene jediacimi zudmi. Na jednom asi 500 metrov dlhom priestranstve boli v strede rozlozene desiatky obrovskych panvic, v ktorych kuchari miesali chili (po slovensky fazuzu), po krajoch boli vydajne pulty, kde dobrovoznici vydavali stravu. Strava bola balena po 6 porcii, takze siesti sme na obed dostali misu plnu horuceho chili (asi 3 litre), metrovu bagetu, 6 ks syra, 6 pudingov, balik so 6 litrovymi fzasami vody a samozrejme 6 papierovych tanierov a 6 suprav umelohmotnych priborov. Nedali sme sa zastrasit planymi recami, ze vraj po fazuzkach bude v noci na Lonchampe dost „vzdusno", s chutou sme zjedli obed a vyrazili sme do hippodromu na okraji Boulonskeho lesika.

Longchamp praska vo svikoch

Ked Francuzi pocas revolucie zrovnali so zemou benediktinsky klastor na okraji Pariza a po sto rokoch na jeho mieste postavili zavodnu drahu pre preteky koni, netusili, ze v auguste 1997 sa toto miesto stane na 24 hodin najvacsou katedralou na svete. Mladi putnici sa mali dopravit na toto miesto pesi po vyznacenych trasach. Ale komuze by sa chcelo v 30–stupnovej pazave chodit 10 a viac kilometrov peso. Preto hor’sa do metra (najma ked nan mame vozny listok). Linka cislo 10 o 15h. definitivne skolabovala (nas vsak este stihla doviest). Ked sme kratko po 15 h. dorazili do nasho sektora (boli sme asi 1,5 km od oltara, ktory sme priamo nevideli, zato vsak bola pred nami vezka obrazovka), bol asi spolovice plny. Organizatorom prave vtedy padol kamen zo srdca, lebo pocet putnikov uz prekrocil ocakavane (no nie vezmi optimisticke) cislo 350000 zudi. O 18 h. ich vsak optimizmus presiel. V sektoroch uz bolo 650000 zudi (teda maximalny pocet, na ktory boli dimenzovane), no zo vsetkych stran sa valili riavy dalsich mladych, tuziacich dostat sa do arealu. Do 20 h. (prichod papeza) sa dobrovoznikom (ktori doslova prosili tych, co uz boli vnutri, aby znizili svoj kempovaci komfort zo stavu leziaceho do stavu sediaceho) podarilo do arealu natlacit dazsich asi 200000 zudi. No priblizne rovnaky pocet zostal vonku. Hodinu pred prichodom papeza zacal symfonicky koncert. Orchester mladych parizskych hudobnikov dirigoval znamy juhokorejsky dirigent Myung Whun Chung. Uviedli vyber z najlepsich instrumentalnych (Handel, Mozart, Beethoven…), ale aj opernych skladieb. Ako solisti vystupili pop-hviezdy Talian Andrea Bocelli a Americanka Liz McComb. Pocas koncertu sme mali dostatok casu na premyszanie. Napriklad o tom, preco je nas z nasho autobusu v sektore „az" 7. Predpoklady o tom, ze mnohi Slovaci prisli neskoro a nedostali sa dovnutra, sa ukazali ako spravne. Zostal pre nich iba Boulonsky lesik a radio, ktore vysielalo na VKV frekvenciach preklad sobotnajsej aj nedeznej liturgie do anglictiny, pozstiny, portugalciny, spanielciny a po arabsky (zaujimavy vyber jazykov). Pocas vigilie so Sv. Otcom sa vytvorila neopakovatezna atmosfera, ked pocas krstu a birmovania 10 mladych zudi z celeho sveta sme vsetci drzali v ruke zazatu sviecu, ktora kazdemu pripomenula jeho vlastne prijatie do cirkvi. Spolu s katechumenmi sme obnovili svoje krstne szuby a nad celou nasou pospolitostou vytvorili farebne reflektory klenbu obrovskeho chramu.

V noci ma kazdy slusny clovek spat!

Pokiaz ste sa niekde docitali, ze mladi prezili noc na Longchampe v bdeni a modlitbach, je to sladka frazicka bez realneho podkladu. Hodinu po odchode papeza este znela z reproduktorov hudba. Okolo polnoci vypli zvuk aj obrazovky a kazdy si nasiel nejake to miestecko (sotva vacsie ako 1,5 metra stvorcoveho), kde zlozil svoje kosti a pospal si. Treba zdoraznit, ze v tejto obrovskej tlacenici vladla medzi mladymi na slovenske pomery nepredstavitezna tolerancia, inak by ziadny spanok nebol mozny. Ved vsetci sme mali za sebou tazky a narocny den a rovnako tazky den nas cakal.

Nedeza 24. 8. vyvrcholenie a rozlucka

Rano o 6 h. zapli organizatori obrazovky a reproduktory, zazelali dobre rano a spustili modlitbu rannych chval. Ludia sa pomaly vyguzali zo spacakov, vystali hodinovy rad na WC, vykonali podza moznosti rannu hygienu, fasovali ranajky, najedli sa, popripade vystali dalsi rad na teplu polievku ci kavu. A kym toto vsetko stihli, priblizila sa 9 hodina a s nou zaciatok omse so Sv. Otcom. Podrobnosti o nej si mozete precitat na inom mieste tohto cisla. Ja spomeniem len dve zaujimavosti. Prvou bola zbierka, urcena na vykrytie hroziacich dlhov organizatorov. Po sektore sa pohybovalo asi 30 vyberacov s vezkymi vrecami a pri mne sa zastavili aspon siedmi, ale dat kazdemu 10 frankov (tozko som dal prvemu) to jednoducho neslo. Druhou zaujimavostou bolo rozdavanie sv. prijimania. V kazdom sektore bol stan a z kazdeho sa vyrojilo okolo 20 rozdavatezov sv. prijimania, pricom kazdy z nich mal sprievodcu, ktory nad nim drzal modry dazdnik s bielou holubicou. Sv. prijimanie rozdavali knazi, diakoni, sestricky, ale najma laici. Hlavne dobrovoznici. Vo Francuzsku je to mozne. A tak rozdavatezov bolo tozko, az si miestami prekazali. Len maloktoremu z nich sa podarilo rozdat viac ako 100 sv. prijimani.Potom nasledovala uz len modlitba Anjel Pana…, pozdravy Sv. Otca v jazykoch (aj po slovensky), pozehnanie a zazelanie si „dovidenia v Rime v roku 2000".

Rychlo domov….

Davy sa dali na pochod Parizom a v nasej dedinke Coulommieres (poslovencil som si ju na Stlpcekovo) sme sa pred autobusom zisli vsetci o 17,30. Boloze to radosti, ved mnohi sme spolu neboli takmer 2 dni a ked sa po pol hodine zjavili aj nasi soferi, o ktorych nebolo ani chyru, ani slychu cely tyzden, bola nasa radost uplna a dokonala. Potom nasledovalo lucenie sa s nasimi hostitezskymi rodinami, vymena adries, fotografie na rozlucku. Samozrejme, hladnych nas na cestu nepustili, a tak sme v nedezu vecer o 19 h. vyrazili na cestu, aby sme po 19–hodinovej ceste dorazili v pondelok o 15 h. do Bratislavy. Z autobusu sme vystupili o poznanie tmavsi (dva dni na „vypeku" na Longchamp urobili svoje), o „par" korun zahsi, no o mnoho krasnych a nezabudnuteznych zazitkov bohatsi.

Podakovanie na zaver

Tento clanok nemozem zakoncit inak ako vezkym podakovanim vsetkym organizatorom tejto nadhernej akcie. Francuzi nasadili latku vezmi vysoko. Ukazali sa ako stedri a galantni hostitelia. Dali nam sancu nazriet do ich rodin, do ich dusi, do ich cirkvi a spoznat ich nadhernu krajinu. Preto vdaka francuzskej biskupskej konferencii, organizacnemu timu na cele s biskupom Dubostom, diecezam a farnostiam, v ktorych sme nielen travili 5 dni, ale boli sme centrom ich pozornosti. Mimoriadna vdaka patri rodinam, ktore nas prichylili pod svoje strechy a venovali nam svoj cas. Vdaka tiez patri vsetkym, ktori sa postarali o bezproblemovy chod celeho Parizskeho tyzdna, najma dobrovoznikom, policajtom, ale aj Parizanom pokojne znasajucim chaos, ktory do ich mesta vniesla takmer milionova masa mladych zudi z celeho sveta. Podakovat treba aj nasim organizatorom z Komisie pre mladez SL KBS, ktori napriek vezmi chabej organizacii predsa len umoznili viac ako 2 000 mladym zudom zo Slovenska tento fantasticky zazitok. Dakujeme za spolocnost celej partii z nasho autobusu, najma zo Spisa, ale aj od Zvolena. Citili sme sa (my 3 Bratislavcania) s vami celkom fajn.Na zaver tri najvacsie podakovania. To prve patri nasmu Svatemu Otcovi, ktory miluje mladez a prisiel jej dat kus seba sameho aj na toto stretnutie. Druhe patri nasmu Nebeskemu „Sefovi", ktory starostlivo ochranoval a svojim pozehnanim sprevadzal XII. SDM. Dal nam nadherne pocasie a ochranoval nas od nehod, chorob, urazov, strat ci inych neprijemnosti. A to posledne podakovanie patri nasej spolocnej Mame Panne Marii. Ved ona je ochrankynou a patronkou nasho Sv. Otca, ona nam vyprosuje u svojho Syna vsetky potrebne milosti. Prosme ju, aby dar, ktory sme dostali na tomto Svetovom stretnuti, priniesol urodu v nasich srdciach a zivotoch. Amen.

 

Pripravil: Roman Tarina

Foto: Eva Povazanova