JEDNA ZENA mi nadlho vniesla
poriadny nepokoj do duse. Ona ma ani nepozna, ale neustale sa mi mota do veci. Mame
vezmi malo spolocneho. Je to stara zena. Albanka, ktora vyrastla v Juhoslavii,
rimsko-katolicka mniska, ktora v biede zije v Indii. Nesuhlasim s nou v
zakladnych otazkach okolo kontroly porodnosti, miesta zien vo svete a v Cirkvi a
hnevaju ma jej naivne vyhlasenia o tom, „co chce Boh“. Ta zena stoji medzi
rozpornymi nazormi a silami, ktore utvaraju osud zudstva. Dohana ma k sialenstvu.
Rozrusim sa, kedykozvek pocujem jej meno, citam si jej slova alebo vidim jej
tvar. Ja o nej nechcem hovorit.V atelieri, kde pracujem, je umyvadlo. Nad umyvadlom
je zrkadlo. Kazdy den sa na tomto mieste niekozkokrat zastavim, aby som sa dal do
poriadku a pozrel sa na seba do zrkadla. Vedza zrkadla je fotografia tej znepokojujucej
zeny. Vzdy, ked sa do zrkadla pozriem na seba, pozeram sa tiez do jej tvare. V tej
som toho uvidel viac, nez dokazem vypovedat; a vdaka tomu, co vidim, chapem viac,
nez mozem vypovedat.Fotografia je z desiateho decembra 1980 z Osla v Norsku. Stalo sa
tam toto: „Mala zhrbena zena vo vyblednutom modrom sari a zoszapanych sandaloch
prevzala cenu. Z ruk kraza. Cenu financovanu z odkazu muza, ktory vynasiel dynamit.
Vo vezkej honosnej sale, plnej zamatu, zlata a kristazu. Obklopena vznesenymi a
slavnymi zudmi v slavnostnych ciernych oblekoch a elegantnych robach. Prizeraju
sa bohati, mocni, vynikajuci a talentovani zudia tohto sveta. A tam uprostred
vsetkeho diania je drobna zena v sari a sandaloch. Matka Tereza z Indie.
Sluzobnica chudobnych, chorych a umierajucich. To ona prebera Nobelovu cenu
mieru.Nijaky sach ani prezident, kraz, general, vedec ci papez; nijaky bankar,
nijaky kartel ani obchodna ci ropna spolocnost, ani ajatollah nemaju v ruke
kzuc k takej moci ako ona. A nikto nie je taky bohaty. Pretoze ona ma
nepremoziteznu zbran proti zlu na tejto zemi – laskave srdce. A tiez ma
nesmierne bohatstvo tohto zivota – bohatstvo sucitnej duse.Presekat sa krovim
nenapravitezneho cynizmu a mat na to jediny nastroj – neustupnu lasku; ukazat
cestu ako liecit rany zudstva; previest pribeh milosrdneho samaritana do reality; a
zit tak pravdivym zivotom a ziarit z postrannych uliciek Kalkaty – to vsetko si
vyzaduje odvahu a vieru, ktore si v sebe neprizname, ale bez ktorych nemozeme
zit.Nepoznam jej jazyk. A napriek tomu ku mne hovori jej zivot vezmi jasne. Mam
pocit, ze ma karha a zaroven ma zehna. Neverim, ze na tomto svete jeden clovek
veza dokaze. A predsa tam v Oslo stala a posobila na okolity svet. Neverim v jej
Boha. Ale zahanbuje ma sila jej viery. A verim v Matku Terezu.December v Oslo. Posolstvo
svetu v case Vianoc je posolstvom pokoja. Nie pokoja dietata, ktore kedysi davno
spalo v jaslickach. A uz vobec nie pokoja, ktory si spajame s vydatnou vecerou a
„slofikom“ pri krbe dvadsiateho piateho decembra. Ale pokoja nezlomneho, vitalneho
a zivotodarneho, ktory vychadza z pozoruhodneho gesta, ake jedna prosta zena vo
vyblednutom sari a odratych sandaloch v ten vecer urobila. Pokoj duse, ktory
vychadza z poriadneho kusa prace.O niekozko rokov neskor na vezkej konferencii
kvantovych fyzikov a mystikov roznych nabozenskych smerov v hoteli Oberoi Towers v
Bombaji som tu tvar uvidel znovu. Stal som pri bocnych dverach v hotelovej hale a
zrazu som zacitil, ze niekto je vedza mna. Stala tam ona. Sama. Prisla prehovorit
na konferenciu ako host. Pozrela sa na mna a usmiala sa. Este dnes vidim jej
tvar.Vysla na tribunu a posunula temu rokovani z intelektualneho badania k
moralnej aktivite. Znudenemu publiku pevnym hlasom povedala: „Nemozeme robit
vezke veci, iba male veci s vezkou laskou.“Rozpory medzi zivotom a vierou su u
nej, na rozdiel odo mna, zanedbatezne. A zatiaz co ja sa borim s pocitom marnosti
nad bezmocnostou jedinca, ona rovno zacne svet menit. Zatiaz co ja tuzim, aby som
mal viac prostriedkov a vacsie moznosti, ona vyuziva to, co ma, a robi, co v
danom okamihu moze.Znepokojuje ma, vyvadza z rovnovahy, zahanbuje. Co to je – co
ona ma a ja nie?Ak niekedy bude skutocny pokoj na tejto zemi, raj pre zudstvo, bude to
zasluhou zien, ako je Matka Tereza. Pokoj nie je nieco, po com tuzite, ale nieco,
co vytvarate, na com pracujete, co ste a co rozdavate. -koniec- |