JEDNA ZENA mi nadlho vniesla poriadny nepokoj do duse. Ona ma ani nepozna, ale neustale sa mi mota do veci. Mame vezmi malo spolocneho. Je to stara zena. Albanka, ktora vyrastla v Juhoslavii, rimsko-katolicka mniska, ktora v biede zije v Indii. Nesuhlasim s nou v zakladnych otazkach okolo kontroly porodnosti, miesta zien vo svete a v Cirkvi a hnevaju ma jej naivne vyhlasenia o tom, „co chce Boh“. Ta zena stoji medzi rozpornymi nazormi a silami, ktore utvaraju osud zudstva. Dohana ma k sialenstvu. Rozrusim sa, kedykozvek pocujem jej meno, citam si jej slova alebo vidim jej tvar. Ja o nej nechcem hovorit.V atelieri, kde pracujem, je umyvadlo. Nad umyvadlom je zrkadlo. Kazdy den sa na tomto mieste niekozkokrat zastavim, aby som sa dal do poriadku a pozrel sa na seba do zrkadla. Vedza zrkadla je fotografia tej znepokojujucej zeny. Vzdy, ked sa do zrkadla pozriem na seba, pozeram sa tiez do jej tvare. V tej som toho uvidel viac, nez dokazem vypovedat; a vdaka tomu, co vidim, chapem viac, nez mozem vypovedat.Fotografia je z desiateho decembra 1980 z Osla v Norsku. Stalo sa tam toto: „Mala zhrbena zena vo vyblednutom modrom sari a zoszapanych sandaloch prevzala cenu. Z ruk kraza. Cenu financovanu z odkazu muza, ktory vynasiel dynamit. Vo vezkej honosnej sale, plnej zamatu, zlata a kristazu. Obklopena vznesenymi a slavnymi zudmi v slavnostnych ciernych oblekoch a elegantnych robach. Prizeraju sa bohati, mocni, vynikajuci a talentovani zudia tohto sveta. A tam uprostred vsetkeho diania je drobna zena v sari a sandaloch. Matka Tereza z Indie. Sluzobnica chudobnych, chorych a umierajucich. To ona prebera Nobelovu cenu mieru.Nijaky sach ani prezident, kraz, general, vedec ci papez; nijaky bankar, nijaky kartel ani obchodna ci ropna spolocnost, ani ajatollah nemaju v ruke kzuc k takej moci ako ona. A nikto nie je taky bohaty. Pretoze ona ma nepremoziteznu zbran proti zlu na tejto zemi – laskave srdce. A tiez ma nesmierne bohatstvo tohto zivota – bohatstvo sucitnej duse.Presekat sa krovim nenapravitezneho cynizmu a mat na to jediny nastroj – neustupnu lasku; ukazat cestu ako liecit rany zudstva; previest pribeh milosrdneho samaritana do reality; a zit tak pravdivym zivotom a ziarit z postrannych uliciek Kalkaty – to vsetko si vyzaduje odvahu a vieru, ktore si v sebe neprizname, ale bez ktorych nemozeme zit.Nepoznam jej jazyk. A napriek tomu ku mne hovori jej zivot vezmi jasne. Mam pocit, ze ma karha a zaroven ma zehna. Neverim, ze na tomto svete jeden clovek veza dokaze. A predsa tam v Oslo stala a posobila na okolity svet. Neverim v jej Boha. Ale zahanbuje ma sila jej viery. A verim v Matku Terezu.December v Oslo. Posolstvo svetu v case Vianoc je posolstvom pokoja. Nie pokoja dietata, ktore kedysi davno spalo v jaslickach. A uz vobec nie pokoja, ktory si spajame s vydatnou vecerou a „slofikom“ pri krbe dvadsiateho piateho decembra. Ale pokoja nezlomneho, vitalneho a zivotodarneho, ktory vychadza z pozoruhodneho gesta, ake jedna prosta zena vo vyblednutom sari a odratych sandaloch v ten vecer urobila. Pokoj duse, ktory vychadza z poriadneho kusa prace.O niekozko rokov neskor na vezkej konferencii kvantovych fyzikov a mystikov roznych nabozenskych smerov v hoteli Oberoi Towers v Bombaji som tu tvar uvidel znovu. Stal som pri bocnych dverach v hotelovej hale a zrazu som zacitil, ze niekto je vedza mna. Stala tam ona. Sama. Prisla prehovorit na konferenciu ako host. Pozrela sa na mna a usmiala sa. Este dnes vidim jej tvar.Vysla na tribunu a posunula temu rokovani z intelektualneho badania k moralnej aktivite. Znudenemu publiku pevnym hlasom povedala: „Nemozeme robit vezke veci, iba male veci s vezkou laskou.“Rozpory medzi zivotom a vierou su u nej, na rozdiel odo mna, zanedbatezne. A zatiaz co ja sa borim s pocitom marnosti nad bezmocnostou jedinca, ona rovno zacne svet menit. Zatiaz co ja tuzim, aby som mal viac prostriedkov a vacsie moznosti, ona vyuziva to, co ma, a robi, co v danom okamihu moze.Znepokojuje ma, vyvadza z rovnovahy, zahanbuje. Co to je – co ona ma a ja nie?Ak niekedy bude skutocny pokoj na tejto zemi, raj pre zudstvo, bude to zasluhou zien, ako je Matka Tereza. Pokoj nie je nieco, po com tuzite, ale nieco, co vytvarate, na com pracujete, co ste a co rozdavate.

-koniec-